tyrkySOVA

     Na niektoré knihy dostanem takú chuť a potom na ne tak dlho čakám, že si ich môj malý ovplyvniteľný mozoček zidealizuje ako sexuálny výkon Jasona Momou (nikto ma nepresvedčí, že nemôže osemnásťkrát denne s úsmevom a vitalitou). Lenže potom, keď príde tá veľká chvíľa (že si kúpim knihu. Na otestovanie Jasonových schopností stále čakám), zistím, že v mojej prázdnej hlave to vyzeralo predsa len lepšie. Na Rudú zem od Adama Nevilla som si brúsila kameň do tvaru pästného klinu, odkedy som zachytila prvé nadšené recenzie. O to viac ma mrzí (alebo aj nie), že moja sa nebude niesť v tomto duchu.     Na ospalom anglickom pobreží, kde líšky dávajú dobrú noc a baseti nosia čiapky Sherlocka Holmesa, objaví jeden nešťastník náhodou pozostatky obydlia našich dávnych predkov s nízkym záujmom o depiláciu a hygienu a naopak s vysokým záujmom o svojich spoluobčanov, akurát nie v tom pravom humanitárnom smere. Niekto to má rád na psíka a niekto na modlivku - užime si a potom...