Adam Neville - Rudá zem

     Na niektoré knihy dostanem takú chuť a potom na ne tak dlho čakám, že si ich môj malý ovplyvniteľný mozoček zidealizuje ako sexuálny výkon Jasona Momou (nikto ma nepresvedčí, že nemôže osemnásťkrát denne s úsmevom a vitalitou). Lenže potom, keď príde tá veľká chvíľa (že si kúpim knihu. Na otestovanie Jasonových schopností stále čakám), zistím, že v mojej prázdnej hlave to vyzeralo predsa len lepšie. Na Rudú zem od Adama Nevilla som si brúsila kameň do tvaru pästného klinu, odkedy som zachytila prvé nadšené recenzie. O to viac ma mrzí (alebo aj nie), že moja sa nebude niesť v tomto duchu.

    Na ospalom anglickom pobreží, kde líšky dávajú dobrú noc a baseti nosia čiapky Sherlocka Holmesa, objaví jeden nešťastník náhodou pozostatky obydlia našich dávnych predkov s nízkym záujmom o depiláciu a hygienu a naopak s vysokým záujmom o svojich spoluobčanov, akurát nie v tom pravom humanitárnom smere. Niekto to má rád na psíka a niekto na modlivku - užime si a potom ti odhryznem hlavu...a ten zvyšok tiež nedám do kompostu. Novinárka Kat spočiatku prejavuje o vykopávky vlažný záujem, rovnako ako Helene, ktorá si príde pozrieť kanibalskú expozíciu, pretože sa koná práve na mieste, kde sa jej nebohý brat rozhodol rozlúčiť so svetom skokom z mosta. Obe ženy však postupne zistia, že niektoré pradávne zvyky sa nedajú len tak zakopať, že civilizovaný svet môže byť len kulisou, za ktorou sa skrýva zlo, a že kto sa pridlho motá okolo kopy hovna, ten sa zamaže.

    Námet Rudej zeme je absolútne fantastický. Proste, napísať o horde kanibalov s mizerným dentálnym profilom a kostičkou z predlaktia namiesto natáčky dakde v Amazonskom pralese dokáže každý, kto ovláda aspoň väčšinu abecedy a disponuje uchádzajúcim rozsahom fantázie. Ale kanibali v krajine známej svojou kultivovanosťou a rezervovanosťou? To musí byť výborné! Až na to, že nemusí. Aspoň nie pre mňa. Ja som totiž zástancom hororov, kde sa môžu veci diať pomaly a skryto, len nech sa ich potom prosím deje veľa a rýchlo. Dynamika je pre mňa dôležitá a tu sa mi jej akosi nedostávalo. Pomalý rozbeh beriem - najprv oprašujeme stotisíc rokov prachu z desiatok kostier a predstavujeme si, z koho lebky urobili tanierik a koho panvové dno poslúžilo ako dizajnová tácka na zútulnenie jaskyne...fajn, keby sa na mňa spomedzi stránok hneď vyhrnula horda ľudožrútov čo si dá na obed London Eye namiesto konzervy lančmítu, asi by to pôsobilo príliš zbrklo. No aj neskôr, keď si už dej žiadal vyššie tempo, sa autor uchyľoval k podrobným opisom prostredia, k rozsiahlej analýze myšlienok postáv a ja som sa, žiaľ, dosť nudila. Rozumiem, že z toho zrejme nechcel urobiť prvoplánový krvák a pohanské božstvo mu za to žehnaj, ale na mňa to nejak nefungovalo. Keď hodíte ženu do mora a potom ju tri  kapitoly sledujete, ako sa plahočí k brehu, v určitom momente vám prestane záležať na tom, či tam dopláva.

    Pomalé tempo viním aj z toho, že som si nedokázala obľúbiť hlavné hrdinky. A naozaj to nie je tým, že by boli nedostatočne vykreslené a ploché (minimálne Helene je vraj tvarovaná naozaj štedro), ale toľko času som strávila v ich hlave, až mi začali liezť na nervy. Ani na štvrť sekundy by som sa nechcela ocitnúť v ich koži, lenže ich deprimované, frustrované, vydesené, pološialené, melancholické, agresívne, neisté, nesústredené alebo agonické myšlienkové pochody ma po čase začali veľmi unavovať. 

    No aby som len nepindala, príbeh vymyslel autor naozaj originálny a nekonvenčný, nakoľko len kanibal originálny a nekonvenčný môže byť. Nič vám nepodáva na tanieri (občas nejaké to lýtko alebo sánku oddelenú od zvyšku tváre), do posledných okamihov neviete, či tam všetkým len kvalitne mrdlo v mozgovni, či to prehnali s blahodarnými účinkami kanabisu alebo či sa tam deje niečo, čo presahuje ľudské chápanie. Ľudožrútske hostiny dokázal opísať tak, že síce nedostanete chuť pozvať suseda na grilovačku s otázkou, aký je jeho BMI index, ale ani sa z vás nestane zaprisahaný vegán. Nevyžíva s v potokoch krvi a škrípaní kostí, ale keď treba povedať, že niekomu odrezali hlavu, tak sa nebude tváriť, že o ňu prišiel náhodou a ani si to nevšimol. A ten dôraz na detail a podrobné opisovanie každej scény se vším všudy tiež môže inému čitateľovi vyhovovať, mnohí idú radi do hĺbky. Občas aj ja, ale nie, keď chcem vedieť, koho ľadviny budú v dennom menu nabudúce.

    Rudá zem je zaujímavá kombinácia klasického hororového námetu s dôrazom na psychológiu postáv a neuponáhľaným tempom. Na môj vkus to trvalo naozaj príliš dlho, ale trpezlivý čitateľ, ktorý má rád viac vrstiev príbehu, by si mohol prísť na svoje.

    Prajem príjemné čítanie! :)