Fiona Davis - Ukradnutá kráľovná

     Egypt ma vždy tak nejak fascinoval. Nepochybne je niečo fascinujúce na mŕtvole, ktorá vydrží tisícky rokov a stále je viacmenej freš. Alebo na obrovskom ihlane mrdnutom uprostred púšte, ktorý bol navyše postavený v dobách, keď bol žeriav len vták. A hieroglyf. Existuje vôbec písmo, ktoré je vizuálne príťažlivejšie, než egyptské hieroglyfy? A všetka česť že sa v nich vyznali, naučiť sa 26 písmen latinskej abecedy je jedna vec, ale vyznať sa v zmäti obrázkov, kde každý znamená niečo iné v závislosti od toho, ako sú usporiadané, to chce fištróna. Kniha Fiony Davisovej Ukradnutá kráľovná  našťastie v hieroglyfoch písaná nie je a ešte nám ju aj Marianna Bachledová preložila do slovenčiny.

    Písal sa rok 1936 a Charlotte sa na ohromnú radosť svojich úzkoprsých rodičov vydala vykopávať múmie do Egypta. Jeden nález sa jej aj podarí, no potom sa jej celý život zosype ako pyramída projektovaná Eskimákom. O 40 rokov neskôr je z nej asistentka kurátora Metropolitného múzea a snaží sa od stola viesť výskum o faraónke Hathorkáre, pretože do Egypta sa vrátiť odmieta. Na chodbách múzea sa pravidelne stretáva s mladou Annie Jenkinsovou, ktorá uteká od vlastného, nie práve uspokojivého života medzi tisícročné predmety. Jej situácia sa zlepší, keď dostane možnosť podieľať sa na organizácii Met Gala, a vzápätí prudko zhorší, pretože sa jej podarí zapliesť do krádeže významného artefaktu. Spolu so Charlotte sa zhostia amatérskeho pátrania, ktoré ich zaveje až na brehy Nílu.

    Pri čítaní Ukradnutej kráľovnej sa mi opakovane vybavovala Smrť na Níle, hoci tu nikto nezhebne násilnou smrťou a ani po horúcom piesku nekrepčil Hercule Poirot. Páčili sa mi opisy prostredia Egypta, čítať o vykopávkach bolo zaujímavé a nedbala by som, keby dala autorka rýpaniu sa v púšti aj viac priestoru. V prvej polovici knihy sa prelína dejová linka Charlotinnej minulosti s jej a Anninou prítomnosťou, takže Charlottina egyptská trauma vyjde najavo až neskôr - čo je fajn, prináša to trochu napätia do inak pokojného deja. 

    Pri opise postáv ma vytáčala ich statická predimenzovanosť - autorka chcela zrejme vytvoriť zaujímavých alebo prinajmenšom zapamätateľných ľudí, čo sa jej vlastne aj podarilo, ale pritom ich tak zaškatuľkovala, že celé obsadenie vyzerá ako výklad cukrárne. Tento je egoistický debil, táto je excentrická lejdy, ktorá má trištvrte charakteru vystrihnutý z filmu Diabol nosí Pradu, tamten je taký chápavý a ústretový, až to človeka začne srať, no a potom tu máme Charlotte, ktorá na mňa pôsobila viac ako exponát múzea než ako živý človek. Možno to bol zámer, keď tam trávila toľko času, ale na mojej schopnosti vybudovať si k nej sympatie to veľmi nepridalo. 

    Zápletka je vo svojej podstate triviálna - z múzea je udžubané niečo vzácne a polícia nevie, kam si utrieť podrážku, takže upratovanie bordelu zostane na zrelej dáme, ktorá 40 rokov odmietla vkročiť do Egypta, a tínedžerke, ktorá doposiaľ nevystrčila nos z rodného mesta, tak prečo sa rovno nepreletieť na iný kontinent. Autorka z rozuzlenia ale vytrieskala, čo sa dalo, hoci na môj vkus zaúradovalo trochu priveľa náhod. Celkovo to nebolo primitívne ani zbytočne prekombinované, takže beriem. Skôr ma naštval úplný záver, ktorého podstatu som tušila od prvej tretiny knihy, a nepáčilo sa mi ani zbrklé tempo, ktorým sa Charlotte rozhodla od základov prebudovať svoj život. Niekedy to je síce najlepšie riešenie, ale k dáme, čo 40 rokov sedela na prdeli v tieni svojho nekompetentného šéfa, sa to nehodilo.

    Takže čo sa mňa týka, Ukradnutá kráľovná je fajn a príjemné čítanie na leto, či už sa vydáte na dovolenku do krajiny faraónov alebo nie, ale zároveň to nie je jedna z tých kníh, čo vás chytia za srdce. Ak však máte chuť na nenáročné a pokojné čítanie odohrávajúce sa v príťažlivom prostredí a chcete jedným očkom nakuknúť do zákulisia Met Gala, rozhodne ste na správnej adrese.

    Prajem príjemné čítanie! :)