Pavel Chodúr - Solus

 

    Často si vravíme, aké sú emócie zbytočné, hlavne keď konáme preemotivovane (rada vymýšľam novotvary, ktoré nikto nechápe, vďaka, že ste si všimli) a za zabudnuté výročie prvého pohľadu do očí musia položiť život modranské taniere po prababke. Ale čo by sa stalo s ľudskou bytosťou, keby bola oprostená od akéhokoľvek emočného prežívania? Stalo by sa z nej bezcitné hovado? Nie tak celkom. Zaujímavú odpoveď ponúka slovenský spisovateľ Pavel Chodúr vo svojej druhej knihe zo sveta tajomného Artura Kobayashiho, Solus.

    Svet v nie tak vzdialenej budúcnosti sa spamätal z niekoľkých prúserov, pričom pandémia covidu a následné transformovanie ľudí na kukurice bol tým najmenším. V snahe uľaviť obyvateľstvu od emočného trápenia vznikol projekt Solus, ktorý sľuboval rýchlu a bezbolestnú úľavu od utrpenia. Akurát, že za svoje vzali nielen negatívne emócie, ale aj tie pozitívne a monopol Takeshi corp., ktorý to celé spískal, sa teraz snaží zahladiť stopy. No čo ak je za armádou poslušných, nenáročných zombíkov niečo viac, než spackaný pokus? Arturo Kobayashi a jeho gastroenterologická katana sa vracajú na scénu, aby urobili poriadok. Cestou ešte väčšieho bordelu.

    Hneď na úvod musím vyzdvihnúť, že od Bazáru démonov autor ušiel pekný kus cesty. Príbeh v Soluse je ucelenejší, má jednotnejšie tempo, je napínavý, dialógy sú uveriteľné, koncept je originálny a premyslený. Skrátka, čo sa týka čitateľského komfortu, Solus je také dobre vysedené kresielko s ergonomickým vankúšikom. Ktorý vám vysaje dušu a naklepe kríže, keď to najmenej čakáte. Autor sa nebojí krvavých scén, Arturo nie je žiadny nežný kvietok, neštíti sa použiť násilie a prosby na neho platia asi ako legislatíva na Fica. 

    Menej na mňa funguje celková stavba série. Na to, že čítame už druhú knihu, stále nevieme nič o Arturovi, o Najvyššom, o jeho pláne, ako sa vlastne Arturovi dostala katana do brucha a kam si odkladá črevá, keď potrebuje uskladniť meč. Okrem toho sa do deja priplichtia ďalšie postavy, o ktorých vieme toľko čo ja o ovládaní stíhačky (hint: neviem ani len ako sa do nej dostať). Solus nie je priamym pokračovaním Bazáru, čo beriem, no ja zvládnem maximálne jednu knihu s hlavným hrdinom, o ktorom sa dozviem houby. Na prvom rande si hraj tajomného, ale na druhom už chcem vedieť, čo máš v garáži (autá ma nezaujímajú, ale čo keď tam skladuje odseknuté hlavy svojich ex?).

    Nuž a ďalší kameň úrazu - a toto nezvyknem robiť, lebo som si plne vedomá faktu, že človek je tvor omylný - je skutočnosť, že najdlhší úsek textu bez chýb je zrejme anotácia. Ako ja fakt zvládnem veľa, ale Pali nehnevaj sa, šľak ma išiel trafiť (ale samozrejme svojím šľakom neapelujem na autora, nýbrž na vydavateľstvo). Čiarky tam, kde žiadne byť nemajú, žiadne čiarky tam, kde byť majú, preklepčeky, pravopis...viem, že dôležitejší je obsah než forma, ale tu toho bolo priveľa aj na takého benevolentného Maďara, akým som ja. 

    Každopádne, ako som už spomínala, oproti Bazáru (ktorý tiež nie je márny, len má ešte takú trochu bábätkovsky vratkú chôdzu) je Solus pekným progresom. Páči sa mi, že Pavel Chodúr sa nedrží nejakých zaužívaných archetypov a pre svoje knihy hľadá nové bytosti, situácie aj myšlienky, nebojí sa odpratať z cesty nepotrebné postavy (niekedy aj tie potrebné. Že ty máš rád Game of thrones?) a pomaly buduje celý temný vesmír sústredený okolo tajomného hrdinu. Pridáte sa k nemu?

    Prajem príjemné čítanie! :)