Domov ztracených duší - šialení lekári, telepatia, nemilované deti a nenaplnený potenciál
Mám rada knižné horory. Dôraz na slovo "knižné", pretože, hoci mi nerobí problém žmýkať krv z každej stránky knihy, pri filmoch zvládam prístupnosť do 15 rokov. Čítať o odseknutých prstoch a hlavách bez tela? Žiaden problém. Na pozeranie sa na odseknuté prsty a hlavy bez tela alebo telá bez hlavy však nemám gule (no, tie nemám tak všeobecne), žalúdok, nervy ani ďalšie zocelené orgány. No a čo sa týka tých knižiek hrôzy, ako už pravdepodobne viete, nakoľko to verklíkujem so zanietenosťou papagája, v mojom prípade nikto a nič neprekonáva Stephena Kinga. A to napriek tomu, že sa snažím nájsť autora hororov porovnateľnej kvality. Jeden z týchto pokusov predstavovalo aj čítanie Domova ztracených duší od Scotta Nicholsona. Námet zdvihne obočie nejednému zarytému Kingofilovi, pretože intenzívne pripomína jeho Inštitúciu. Zahaste pochodne a odhoďte vidly, priatelia, Nicholson tu bol skôr. Niežeby mu chronologické prvenstvo pomohlo dosiahnuť aj to...