Domov ztracených duší - šialení lekári, telepatia, nemilované deti a nenaplnený potenciál

     Mám rada knižné horory. Dôraz na slovo "knižné", pretože, hoci mi nerobí problém žmýkať krv z každej stránky knihy, pri filmoch zvládam prístupnosť do 15 rokov. Čítať o odseknutých prstoch a hlavách bez tela? Žiaden problém. Na pozeranie sa na odseknuté prsty a hlavy bez tela alebo telá bez hlavy však nemám gule (no, tie nemám tak všeobecne), žalúdok, nervy ani ďalšie zocelené orgány.

    No a čo sa týka tých knižiek hrôzy, ako už pravdepodobne viete, nakoľko to verklíkujem so zanietenosťou papagája, v mojom prípade nikto a nič neprekonáva Stephena Kinga. A to napriek tomu, že sa snažím nájsť autora hororov porovnateľnej kvality. Jeden z týchto pokusov predstavovalo aj čítanie Domova ztracených duší od Scotta Nicholsona.

    Námet zdvihne obočie nejednému zarytému Kingofilovi, pretože intenzívne pripomína jeho Inštitúciu. Zahaste pochodne a odhoďte vidly, priatelia, Nicholson tu bol skôr. Niežeby mu chronologické prvenstvo pomohlo dosiahnuť aj to kvalitatívne, no o tom neskôr. V Domove ztracených duší sa stretávame s 12ročným chlapcom menom Freeman (to je krstné meno. Viem, tiež mi to hlava neberie), ktorý po ďalšom neúspešnom pokuse o vyliečenie jeho psychických ťažkostí prichádza do zariadenia zvaného Wendover - čo je bývalá psychiatrická liečebňa, teraz však ústav pre problémové deti. Freeman trpí maniodepresiou, sklonmi k samovražde a navyše má schopnosť vŕtať sa ľudom v hlave. Tým myslím čítanie myšlienok, nie neurochirurgiu alebo sadistické vražedné chúťky. Za túto schopnosť, rovnako ako za svoje diagnózy, vďačí svojmu otcovi, ktorý ho podroboval mučivým procedúram za účelom posilnenia jeho telepatie. No teraz je otec v base a Freeman musí vo Wendoveri čeliť záujmu ďalšieho lekára so záľubou v pokusoch na deťoch, hoci tento ich maskuje nálepkou "liečba". Lekárove aktivity vzbudia záujem nielen tajomnej organizácie zvanej Trust, na ktorú sa často odvolával aj Freemanov šialený otec, ale tiež pacientov niekdajšej psychiatrickej kliniky - tých, ktorí jej steny nikdy neopustili. 

    Začínam sa obávať, že je chyba vo mne, no toto je už tretia hororová kniha, v ktorej na mňa temná a strašidelná atmosféra vôbec nefungovala - práve naopak. Priznávam, že som latentný narkoleptik a raz asi zaspím aj v zubárskom kresle (tam aspoň huba dokorán a slina na líci nebude pôsobiť kompromitujúco), ale ani v takom prípade by horor nemal fungovať ako alternatíva Rohypnolu. Scott Nicholson si pre svoj príbeh síce zvolil overenú klasiku v podobe bývalého blázinca, pridal zopár šialených vedcov, náboženského fanatika a navrch ešte aj nepokojných duchov, ale napriek strašidelným komponentom nedosiahol efektný výsledok. Akoby autor tak úplne nevedel vybudovať správne eskalujúce, desivé situácie. Najväčší problém pre mňa predstavovali siahodlhé nábožensko-existenciálno-filozofické úvahy postáv, ktoré dokázali spoľahlivo odviesť moju pozornosť niekam za roh, a zopár duchov naozaj nestačilo na jej opätovné vzbudenie. 

    Ďalšia vec, ktorú knihám len ťažko odpúšťam, sú nedotiahnuté dejové linky a nevyužité postavy. V prípade Domova ztracených duší to síce nebolo až také do očí bijúce, ale aj tak si autor mohol na niektoré veci viac posvietiť - hlavne na prípad sociopatického chalana, ktorý zmizne za dramatických okolností a na konci sa bez zrozumiteľného objasnenia zrazu objaví. Postava riaditeľa Wendoveru Bonduranta zase dostala významné množstvo priestoru, ktorý bol ale využitý iba na jeho fantazírovanie o Bohu, postupné prepadanie alkoholizmu a opité potácanie sa z jednej chodby do druhej. Ak nepočítame stupeň promile, tak u neho nedôjde k žiadnemu významnému posunu. 

    Sám Freeman ako hlavná postava bol celkom fajn. Nicholson ho stvárnil dosť realisticky - teda nakoľko sa dá realisticky vykresliť psychicky choré telepatické dieťa. Jeho vžívanie sa do hrdinov filmových klasík ako Clint Eastwood, Al Pacino či De Niro poukazovalo na jeho detskú stránku a jeho spôsob vyrovnávania sa s realitou primeraný veku. Jeho príšerné skúsenosti a desivá minulosť boli asi tými jedinými časťami knihy, ktoré mnou dokázali naozaj pohnúť. Škoda, že sa autor viac nepovenoval jeho interakciám s ostatnými obyvateľmi domova - nejaké to odľahčenie v podobe chalanských vylomenín by príbehu mohlo dosť prospieť. Namiesto toho sa Freeman s niekým pochytí, s niekým skamaráti a do niekoho sa zamiluje - balík aktivít hlavného hrdinu z výpredaja na Aliexprese. 

    Keď sa tak zamýšľam nad hlavnou dejovou líniou, myslím, že jej spracovanie zostalo visieť niekde medzi poviedkou a knihou. Scott Nicholson mohol vyškrtať všetky tie vnútrolebečné turbulencie, nechať riaditeľa chlastať zatvoreného v kancelárii a možno vyvolať o dvoch - troch duchov menej, a mali by sme svižnú hororovú poviedku. Alebo naopak, dopriať svojim postavám viac akcie, posvietiť si na ich motiváciu, popracovať na ich vývoji a viac rozviesť ich vzájomné reakcie. Ale tie vnútrolebečné turbulencie by mohol aj tak zredukovať.

    Záver knihy ma prekvapil, ale iba v zmysle, že som čakala štandardný koniec používaný v príbehoch s deťmi v hlavných úlohách. Nicholson to poňal inak, hoci treba upozorniť, že neobjavil žiadny nový svetadiel. S vyvrcholením deja sa extra nevyhral, je to síce napínavé, ale nie tak, že by ste uprednostnili čítanie pred suchou spodnou bielizňou, nedôjde ani k významnému obratu v deji a spôsob, akým má byť spravodlivosti učinené zadosť, je trochu naivný. 

    Na druhej strane, ak čítate podobné knihy iba málo alebo vôbec, tak by pre vás Domov ztracených duší nemusel byť úplne stratenou voľbou. V postavách sa ľahko orientuje - dobrí, zlí, opití a priesvitní, scény s pokusmi nie sú rozvádzané do nechutných detailov, atmosféra knihy je ťaživá a strašidelná, ale nie natoľko, aby niekoho obrala o spánok. Dej je priamočiary, jediné, v čom sa dá trochu stratiť, sú mnou toľko kritizované úvahy - ale s tými mám ja večne osobný problém. Lenže ja z pozície závisláka na Kingovskej esencii čakám od takýchto kníh niečo iné.

    Prajem príjemné čítanie! :)