Príspevky

Traja kamaráti - nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie

Obraz
     Ku klasickej literatúre pristupujem obozretne a sporadicky. Obozretne, pretože ide o knihy, ktoré sú síce overené generáciami a zrejme nie sú ospevované len preto, že nad ich vekom pomaly začínajú uznanlivo kývať hlavou aj galapágske korytnačky, no ja mám vždy obavu, že ich môj malý hladký mozoček nedokáže náležite oceniť. Môžete do mňa hodiť štyroch Pulitzerov a dve ocenenia za celoživotné dielo, ak ma kniha nedostane, môže ma naháňať koľko chce. No a sporadicky preto, že hoci voči klasickým dielam neprechovávam žiadne predsudky, predsa len si často volím cestu menšieho odporu a siahnem po knihe, pri ktorej moje štyri mozgové bunky môžu pokračovať v partii pexesa, zatiaľ čo si ja dačo prečítam. Ale keď už je ten mesiac knihy, dala som poradiť od skúsenejších klasikomilov a skúsila knihu Traja kamaráti od Ericha Mariu Remarqua.     Píše sa rok 1930, vojna sa skončila a svet by mal byť opäť v poriadku. Akurát že k nejakému poriadku má tak blízko ako kúpalisko v Záluží k havajskej p

Daisy Jones & The Six - kapela, aká tu ešte nebola. Škoda.

Obraz
     Viete, čo mám fakt rada, okrem kníh a piva, samozrejme? Starú rockovú muziku. V súčasnej hudobnej scéne sa orientujem asi ako koza v obchodnom dome Harrods. Matne si spomínam, že Lady Gaga si onehdy spichla večernú róbu zo surovín na nedeľný obed, že Ed Sheeran vyzerá ako nemanželský syn pána Weasleyho a niečo mi vraví aj Imagine Dragons. Teda okrem toho, že si mám predstaviť draky, viem, že cítia hromy. Zaujímavé. Ale keď sa povie Queen, Kiss či AC/DC, moje uši sa automaticky natáčajú smerom, z ktorého by mohla prísť nejaká stará dobrá vypaľovačka. Dokonca mám sovu, ktorá vyzerá ako Freddie Mercury. No povedzte, koľkokrát za život sa vám podarí spojiť dve úchylky? Moja obsesia hudbou mŕtvych ľudí (aj tých živých, ale skôr narodených. Skôr než ja, a to už je sakra čo povedať) ma priviedla aj ku knihe americkej autorky Taylor Jenkins Reid o fiktívnej kapele Daisy Jones & The Six.     Kapela The Six a speváčka Daisy Jonesová boli asi ako pečené rebrá a krígeľ oroseného. Každé zv

Podzemná železnica - ľudia sú hovadá. Bodka

Obraz
     Colson Whitehead je zaujímavý autor. Nielen preto, že vyzerá ako nepriamy potomok Boba Marleyho, teraz mám na mysli hlavne jeho spisovateľské portfólio. Na jednej strane tu máme silné ľudské príbehy s odkazom na zložité spoločenské témy, za ktoré právom získal Pulitzera, a potom bum! román o zombie apokalypse. Na ten si už dlhšiu dobu brúsim zuby, ale zatiaľ ním moje police nedisponujú a tak som si po Chlapcoch z Nickelu prečítala ďalšie z Colsonových "vážnych" diel, Podzemnú železnicu.     Keby sa Cora počas pôrodu vyšmykla pôrodnej babici, rozrazila si mäkkú hlavu o dlážku a pridala sa k anjelikom, zrejme by na tom bola lepšie. Jej život jej totiž zatiaľ priniesol iba bolesť, sklamanie, utrpenie a zopár zemiakov. Cora je otrokyňou na bavlníkovej plantáži, v pekle, z ktorého niet vykúpenia. Ibaže by ju niekto naozaj vykúpil, ale spoliehať sa na to je ako spoliehať sa na šupku z klobásy ako formu antikoncepcie. Keď jej otrok Ceasar ponúkne možnosť úteku podzemnou železni

Zakliaty kláštor - DaVinciho kód na slovenský spôsob

Obraz
    Strašidelné príbehy ma priťahovali odkedy si spomínam. Nemyslím teraz vyslovene horory, bola som štandardné dieťa, takže vybaliť na mňa Pennywisea keď som mala deväť rokov, zrejme by som dodnes dostávala hysterické záchvaty pri pohľade na McDonald. On ma ten ich čudný klaun vždy desil aj bez toho, ak mám pravdu povedať. Ale také Dobšinského rozprávky, kde si draci varia polievky z udatných princov a hlavy sa kotúľajú ako bochníky syra dole Cooper´s hillom, tým som nikdy nepovedala nie. Možno preto som v dospelosti plynulo presedlala na fantasy a uja Dobšinského vymenila za uja Červenáka . Hoci, v jeho najnovšej knihe Zakliaty Kláštor som to mala dva v jednom.     Drak sa vracia. Teda pardon, nie drak, dnes nebudeme rozoberať život a dielo Dobroslava Chrobáka. Šarkan sa vracia. Adam Šarkan, ktorý strávil posledných 13 rokov v Amerike, a nie na Havaji s kokosom v ruke, sa vracia na rodnú hrudu. Prichádza práve včas, aby uľavil v trápení svojej sestre Júlii. Jej manžel Henrich sa vypa

Zberateľ očí - morbídna verzie detskej hry

Obraz
     Sebastian Fitzek je pre mňa autorom, s ktorým mám vskutku výnimočný vzťah. Teda, vo všetkej počestnosti, nemusíte si hneď predstavovať, že mi jeho fotka visí na zrkadle v kúpeľni a jeho osoba figuruje v mojich predstavách počas činností, o ktorých sa nepatrí hovoriť pred desiatou hodinou. Ako je napríklad driemanie pred telkou v tričku, čo zažilo rozpad Československa a so zmesou rôznych tekutín na ksichte (30% bude pravdepodobne zaschnutá salsa k čipsom a zvyšok sliny). Čo, vy snáď trávite večer inak? No nič, aby som sa vrátila k Fitzekovi, pre mňa je autorom, od ktorého si vždy rada prečítam knihu...pri ktorej je vysoko pravdepodobné, že sa mi nijako extra nebude páčiť. Neviem, čím to je, väčšinou, ak ma kniha nejakého autora neposadí na riť, viackrát si s ním ruku nepodám. Darcy Coates by o tom vedela rozprávať, keby jej nebolo srdečne u riti čo si malý človek z malého Slovenska myslí o jej knihách. Ale Fitzek? Od Pasažiera 23, čo bolo naše prvé rande, ma žiadna z jeho kníh nen

Štrkáč Callahan - hororový zombie western

Obraz
     Keď som bola mladá a sprostá, tvorbe Juraja Červenáka  som sa vyhýbala. Môj šťúply mozog, hladký a lesklý sťa Voldemortova hlava nejak nedokázal spracovať fakt, že vysokokvalitná fantasy kniha by sa mohla urodiť aj na našich nivách. Alebo iných odrodách syra s ušľachtilou plesňou. Z takýchto čudných názorov som našťastie vyrástla rovnako ako z bedrových zvonových riflí. Bola s nimi vážne zábava, keď bol mokrý chodník. Ešte že mám odolné obličky. Ale späť k téme, dnes už mladá nie som. Sprostá áno, no aj tak som uznala, že vyhýbať sa Červenákovi by bola rovnaká chyba ako rozčesávať si vlasy hrabľami. A takú lahôdku, akou je westernová chuťovka Štrkáč Callahan , som si naozaj nemohla nechať ujsť.     Pištoľníka Callahana prezývajú Štrkáč. Nie preto, že by mal slabosť pre kostené hrkálky. A ani preto, že by sa jeho "had" dvíhal pri každej vhodnej aj nevhodnej príležitosti z "hniezda". Štrkáč je Štrkáčom preto, že vám ustrelí prdel skôr, než stihnete povedať hovno.

Kriedou alebo mečom - nedostatok výchovy verzus vymytý mozog

Obraz
     Deťom občas šibe. A nemyslím teraz tým roztomilým spôsobom, keď si natiahnu na hlavu bombarďáky a hrajú sa na včielku Maju. Keď vyrastú z rozkošnej veľkosti 120 mesiacov a o slovo sa pomaly, ale isto začínajú hlásiť hormóny, v deckách sa niekedy prebudí to najhoršie z ľudskej podstaty. Skrátka, vedia to byť malí zlomyseľní satani, hlavne vo vzťahu jeden k druhému. Našťastie to väčšinou zostáva v medziach normy a zásah skôr narodených osôb ich dokáže stopnúť skôr, než by mohlo dôjsť k nejakej ujme. A aby som ľudským mláďatám nekrivdila, väčšina z nich disponuje aj samoreguláciou toho, čo už je fakt cez čiaru. O tom, čo by sa mohlo stať, keď tá samoregulácia začne vynechávať, píše Ján Gálik vo svojej knihe Kriedou alebo mečom.     V jeho diele príde totiž presne k tomu, čo som naznačila - deťom už nešibe, stali sa z nich zmenšené verzie gangstrov z Yakuzy a nič im nie je sväté. Ich spolužiaci, ktorí majú tú smolu, že sa niečím vymykajú z davu, či už je to zvýšený BMI index alebo prí