Príspevky

Stretnutie s Rámom - sci-fi bez trendy prímesí

Obraz
     Meno Arthur C. Clarke netreba zvlášť predstavovať. Ak vám pri mene Clarke ako jediné napadne Supermanovo krstné meno, zrejme ste v DC svete strávili viac času, než by bolo zdravé. Každopádne, pán Clarke sa právom radí medzi troch velikánov žánru sci-fi, spolu s nadačným pánom Asimovom a mojím osobným restom pánom Heinleinom, od ktorého som ešte žiadnu knihu nečítala. Zapisujem si ho na ten zoznam knižných vrúbkov, ktoré musím dohnať, čo je už dlhý ako čakačka do Borisovej postele. Ale späť k téme, hoci Clarkova tvorba už dávno nevonia novotou (ak mám pokračovať v tejto metafore, skôr už dostáva naftalínový odér babičkinej skrine), stále má čo ponúknuť aj súčasným čitateľom. Moje prvé rande s ním a s jeho knihou 2001: Vesmírna odysea (článok nájdete tu ) dopadlo na výbornú, takže som sa s chuťou pustila do aj do jeho diela Stretnutie s Rámom.      Len pre poriadok, Stretnutie s Rámom nehovorí o chlapíkovi, čo to prehnal s alkoholom a v dôsledku defektného priestorového videnia to

Policajná chobotnica - pomáhať, chrániť a trčať zo správneho zadku

Obraz
    Chobotnica je také vcelku  milé stvorenie. Áno, pôsobí trochu strašidelne, zvlášť keď si uvedomíte, že napriek konvenčnej fyziológii väčšiny mnohobunkových organizmov, chobotnica vyzerá v podstate ako hlava a končatiny. A má také tie upreté vypučené oči. A keď sa naserie, prdí atrament. No dobre, zrejme nebude náhoda, že mnoho filmových záporákov má určitú časť tela schobotničenú. Taká Ursula s chobotničou prdelou ešte obišla vlastne celkom dobre. Davie Jones ju má nalepenú na ksichte, to sa mu musí fakt blbo holiť. Ale mne sú inak chobotnice naozaj sympatické. S výnimkou tej metaforickej, čo má svoje špinavé chápadlá naozaj všade, a píše o nej Peter Šloser vo svojej tretej knihe s názvom Policajná chobotnica.     Ako v každej správnej krimoške, aj v úvode Policajnej chobotnice niekto zatrepe bačkorami. Prípadne luxusnými koženými mokasínami na zakázku. V tomto prípade to bude jeden z bossov podsvetia (netešte sa, Fero Rus sa stále teší dobrému zdraviu) a jeho násilná smrť rozpúta

Zmiznutie sestier Hollowových - hnilobne-plesnivá rozprávka na (ne)dobrú noc

Obraz
     Moju čitateľskú dušu priťahuje temnota. Hej, znie to ako prvá veta klišé hororového románu s názvom "Vraždy v knižnici" alebo "Démon tretej police zľava". No chcela som tým povedať akurát to, že ak je nejaká kniha označovaná ako "temné fantasy", "temný príbeh", "temná kuchárska kniha", "temný návod na obsluhu temnej rýchlovarnej kanvice",  pravdepodobne neunikne môjmu radaru. Ono to s tou temnotou mnohokrát nakoniec vypáli úplne inak, ako som si pôvodne predstavovala, a jediná temnota sa rozprestiera v hlave hlavnej hrdinky, ale nie o tom som dnes chcela. Pokiaľ mám po ruke nejakého Kinga, stavím na istotu, pretože on dokáže písať tak temne, že to ani stowattová žiarovka poriadne neosvetlí. Ale keď po ruke nie je, rada sa nechám zlákať aj iným žánrom a iným autorom, pokiaľ jeho dielo sľubuje zimomriavky toho správneho druhu (teda nie preto, že nejaký Dylan si utrel lemom trička pot zo svojho dokonalého čela, pričom odhali

Vzhůru k obloze/Kadeti - vesmírny TopGun bez zubov Toma Cruisa

Obraz
     Zamestnanie pilota patrí k tým na vrchných priečkach rebríčka príťažlivosti. V detskom veku mu poctivo sekunduje aj taký smetiar, to je pravda, no zatiaľ čo zo zbierania bordelu po spoluobčanoch väčšina detí s pribúdajúcim vekom vytriezvie, túžbu lietať povetrím a mať pod palcom mašinu s hodnotou štandardne veľkého pozemku si mnohí z nás odnesú do produktívneho veku. No a čo potom ešte možnosť pilotovať niečo, čo dokáže predbehnúť aj svokrin hlas? Ak je pilotovanie dopravného lietadla sexi, tak pilotovanie stíhačky je hrudník Henryho Cavilla. Ale čo sa stane, keď tieto nadzvukové stroje zveríte do rúk šestnásťročným deckám, navyše na planéte, okolo ktorej namiesto vizuálne atraktívneho prstenca obieha hromada šrotu? Znie to ako blbosť? Možno by aj bola, keby ju nenapísal Brandon Sanderson. Pripútajte sa prosím, a vydajte sa Vzhůru k obloze - alebo, ak to máte radšej po slovensky, pridajte sa ku Kadetom.     Spensin otec bol uznávaným pilotom hviezdnej stíhačky a ona vždy túžila vy

Nahé sochy, bojové slony a tuční gladiátori - zábavné rande s Rimanmi a antickým Gréckom

Obraz
       Hodiny dejepisu sa vo všeobecnosti netešia veľkej obľube. Napriek ich nespornej dôležitosti mládež často zastáva názor, že už to, čo sa stalo včera, nie je dôležité, tak prečo sa vracať k udalostiam spred tisíc (a viac) rokov. Zase nech som spravodlivá, mňa memorovanie časových liniek tiež nedostávalo do nadšenej extázy. Pre človeka, čo si horko ťažko zapamätá vlastné narodeniny (občas sa musím ísť pozrieť do občianskeho preukazu aby som si bola istá), nie je snaha o zapamätanie si dátumu upálenia Jana Husa alebo dobytia Bastily práve šťastne stráveným časom. A to už nejdem spomínať milión nástupníckych kráľovských línií s ich pohrobkami a ľavobočkami (v tomto smere majú u mňa Targaryeni výnimku. Smola no, Ferdinand I. Habsburský nikdy nemal draka). Takže áno, pokiaľ ide o históriu, často sa ma zmocňuje obava z textu s podtónom učebnice. Našťastie, to ani zďaleka nie je prípad knihy s pútavým názvom Nahé sochy, bojové slony a tuční gladiátori od historika Garretta Ryana.     Ako

Skandar a zlodej jednorožcov - jednorožce nepatria len do rozprávok a na marcipánovú tortu

Obraz
     Už starí Gréci prišli s nápadom, že kôň by vyzeral viac cool, keby mal krídla, a nejak tak zrejme vznikol bájny Pegas. Ale človek je tvor vynaliezavý, a prečo by skončil pri okrídlenom koňovi, keď môže lipicanovi šmariť medzi oči narvalí roh a vytvoriť jednorožca. Pre tých, čo náhodou nevedia, narval je dačo ako veľryba s rohom. Áno, na rozdiel od jednorožca to naozaj existuje. Každopádne, jednorožce sa pohodlne zabývali v legendách a rozprávkach ako predstavitelia najčistejšieho dobra, ktorých si nedovolí poškvrniť ani ten najvyhladovanejší ovad, radšej to dá na vegána a napichne nejaké saguaro. A pitie jednorožčej krvi z vás spraví Voldemorta či tak dáko, no kto by to riskoval. Spisovateľka A. F. Steadman  sa však na legendy a dúhové rozprávky vyprdla, zmietla z poličky figúrky My little pony a vo svojej knihe Skandar a lovec jednorožcov dala týmto mýtickým bytostiam úplne inú podobu.     Skandar žije vo svete, kde mladí fagani namiesto koženej bundy a jazdy na motorke snívajú o

Polícia v rukách mafie - keď si myslíš, že je to v riti, a ono to môže byť aj horšie

Obraz
    Už som to tu spomínala v súvislosti s prvou šloserovkou (keby niečo, obkec o nej nájdete tu ), no platí to stále - zrejme sa zhodneme, že Slovensko nie je práve krajinou snov, kde z neba padajú kávy zo Starbucksu, človek dostane adekvátnu lekársku starostlivosť skôr, než mu niečo je, a heslo "Pomáhať a chrániť" je každodennou realitou v uliciach, kde sa občan vlastne nemá čoho obávať, pretože ľudia sú takí zodpovední a uvedomelí, že kriminalita vykazuje záporné hodnoty. Kdeže, ono to nie je ani len tmavomagentové, nie že ružové (a udalosti posledných dní žiaľ poukazujú na smutnú pravdu, že mnoho Slovákov trpí nevysvetliteľnou mentálnou alergiou na akúkoľvek kombináciu farieb, ktorá pripomína dúhu). Ale verte či nie, ono by to mohlo byť ešte horšie. Ako? To nám ukázal Peter Šloser vo svojej druhej knihe    Polícia v rukách mafie. Názov, ktorý hovorí sám za seba, ale predsa si dovolím mu do toho trochu kecať aj ja.     Dej sa odohráva v blízkej budúcnosti (to aby žiadny vyš