Príspevky

Billy Summers - keď držíte palce vrahovi

Obraz
    Mám to povedať znova? Fakt mám? Dobre, budem ignorovať všetky tie hlavy vrtiace sa zo strany na stranu ako pri tenisovom zápase stonožiek (alebo storučiek) a pre istotu zopakujem, že milujem Stephena Kinga . Je pre mňa viac než spisovateľ, beriem ho skôr ako kamoša na diaľku (a som rada že to nevie, nerada by som ho znepokojila svojou obsesiou, prípadne zistením, že Mizériu som čítala asi päťkrát). A najlepšie na ňom je, že na rozdiel od môjho ďalšieho obľúbenca, ktorého menovci chodia na bielom koni (konkrétne v jeho prípade by ten chudák valach mal čo niesť), nezostáva len pri sľuboch a posuvných lehotách, ale chrlí jednu knihu za druhou. Samozrejme že po jednej z jeho noviniek,  Billy Summers,  som chňapla ako Obelix po diviačej kotlete.     Billy Summers je veľmi slušný a inteligentný človek (hoci tú inteligenciu presvedčivo skrýva). Akurát pri svojom živobytí si občas trochu ušpiní ruky. V doslovnom zmysle vlastne ani nie, keď niekomu vpálite guľku do temena z kilometrovej vzd

Linda a kľúč od Andary - ekologická fantasy pre mladšie ročníky

Obraz
    Kľúče sú fascinujúce vynálezy. Áno, už som počula aj dačo o tom, že ľudstvo je schopné vyslať na Mars robota, ktorý sa tam promenáduje hore dole, všetko fotí a zdieľa ako štrnásťročná influencerka, alebo že už existuje chladnička, ktorá príde na to, že nemáte mlieko, a objedná ho skôr než si zničíte pekné ráno zistením, že si nemáte čím zaliať Granko. Ale kľúč, to je malý smiešny kúsok kovu (teda, dnes už malý, kedysi kľúče namiesto vo vrecku nosili zrejme na fúrikoch), ktorý stačí strčiť do malého smiešneho otvoru    a zabezpečí, že vám nebudú podomoví predajcovia bez pozvania liezť až do obývačky. A v prípade kľúčov, o akých píše Tomáš Galierik vo svojej knihe Linda a kľúč od Andary, nepotrebujete ani zámok, ani dvere, aby ste sa dostali tam, kam chcete.     Lindina mama zmizla pred 14mi rokmi bez rozlúčky a vysvetlenia (oni nezvestní málokedy po sebe nechávajú vizitku s informáciou kde ich možno v prípade potreby zastihnúť). Jediné, čo po nej Linde zostalo, je šatník plný viac č

Semester zakomplexovaného sviniara - zoznam prianí a sťažností študentskej duše

Obraz
     Pred časom sa ku mne dostala putovná knižka. Dobre, pred trochu dlhším časom. Okej, priznávam sa, na dva roky sa u mňa jej putovanie skončilo, pretože som mala kontinuálne niečo lepšie na práci, respektíve na čítanie. Poznáte ten diabolský počet zvaný „už len jeden“? Napríklad „už len jeden poldecák“ a zrazu ležíte pod stolom vyznávajúc nehynúcu lásku kamošovej pravej teniske. Alebo „už len jeden rezeň“, po čom nasleduje pocit prepchatosti á la príliš nafúknutá pneumatika. Podobne to bolo so mnou, dva roky som si vravela „už len jedna kniha“ a potom sa dostanem k tej putovnej, ktorou bol Semester zakomplexovaného sviniara od Maja Kluvanca (dnes známeho skôr pod menom Mark E. Pocha). Nikdy never žene, keď vraví koľko stáli tie topánky, ani mne, keď vravím „už len jednu knihu“. Tento rok som sa našťastie opäť raz odhodlala k významnému životnému kroku, akým je upratanie knižnice, Semester mi cvrnkol do nosa ako Tri oriešky (poriadne som ho vyklepala, ale žiadne šaty z neho nevypad

Dvanástka - pokračovanie konca sveta

Obraz
     Rada čítam série. Viem, že mnohí uprednostňujú osamelé knihy (hej, stand alone. Moja úchylka hľadať každému výrazu slovenský ekvivalent ma stále neopustila), a nepochybne to má svoje výhody - napríklad, nemusíte si schovávať pod vankúšom korpulentnú okuliarnatú woodoo bábiku s bielou bradou (nie, nemám na mysli Mikuláša) a každý večer jej šepkať do ucha že má písať, písať a písať. Ani sa nemusíte modliť k vydavateľským bohom, aby čo najrýchlejšie vydali ďalšiu časť. Lenže, ak vám padne zaťažko rozlúčiť sa s obľúbenými postavami, alebo sa držíte príbehu zubami-nechtami ako precitlivený kliešť, práve série pre vás môžu predstavovať riešenie. Hoci sa môže stať, že pokračovanie má niekedy problém vyrovnať sa prvej časti (alebo to autor naťahuje ako pelendrek po záruke), no nie je to prípad Dvanástky, pokračovania knihy Priechod od Justina Cronina.     Amy a Peter si dolapenie dvanástich testovacích subjektov, ich zneškodnenie a s ním aj zabitie všetkých, ktorých nakazili, predstavoval

Ready player one - virtuálne Jumanji

Obraz
    Osemdesiate roky ma tesne minuli. Presnejšie povedané, moja existencia minula osemdesiatky. Narodila som sa do ich posledného roku, prežila niekoľko mesiacov skomírajúceho komunizmu, potom som ako správny politicky uvedomelý občan zaštrngala plastovým hryzadlom v tvare kľúčov (dobre no, možno to nebolo až také politicky uvedomelé) a môj život sa mohol ďalej točiť okolo existenčných životných potrieb ako ranné sledovanie Od Kuka do Kuka. Ernest Cline  sa však narodil o pár rokov skôr, osemdesiatky zachytil v skorom tínedžerskom veku a evidentne to na neho hlboko zapôsobilo, pretože jeho kniha Ready player one je ich popkultúrou nasiaknutá ako o.b. tampón tou reklamnou modrou tekutinou.      Píše sa rok 2044 a ľudstvu sa konečne podarilo to, o čo sa už celé storočia vytrvalo usilujeme - totálne zdecimovať planétu. Ropa je vyčerpaná ako maratónsky bežec, jedlo začína naberať charakter luxusného statku a bežný občania si nažívajú v karavanoch, ktoré sú na sebe pre úsporu miesta nasklad

Fablehaven: Epidémia tieňov - zlo nákazlivejšie než omikron

Obraz
    V živote príde chvíľa, kedy sa človek musí zmieriť s tým, že na  niektoré veci je už jednoducho príliš starý. Napríklad minule, keď som pretŕčala o tri hlavy nad ostatnými divákmi na koncerte Mira Jaroša a navyše som bola nútená čeliť útokom rodičov umrnčaných faganov, ktorí cezo mňa vraj nevideli (no tak pardon, že som sa nenarodila priesvitná) som si povedala, že takéto kultúrne vyžitie už nie je pre mňa. A aj keď sa chcem pohrať v pieskovisku s vedierkami a lopatkou, som vystavená čudným pohľadom. Ale detské knihy, tie mi teda nikto nevezme, zvlášť ak ide o také vydarené diela ako séria Fablehaven  od Brandona Mulla. Jej tretiu časť, Epidémiu tieňov, som zhltla s rovnakým nadšením ako predošlé dve (články nájdete tu a tu ).        Kendra a Seth vytiahli Čaroles z jedného srabu a už sa na nich valí ďalšia pohroma. Okrem toho, že síce odhalili zradcu, no zároveň sa natíska možnosť, že ďalšia významná osoba to hrá na dve (minimálne) strany, sa rezerváciou začala šíriť záhadná epi

Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara

Obraz
     Občas sa označujem za knižného neznaboha - to väčšinou vtedy, keď sa náhodou dostanem ku knihe, ktorú mnohí velebia pre jej poetický štýl, neobyčajné jazykové figúry, nádherné myšlienky...a potom som tu ja, čo to potrebujem mať napísané po hrabliach, lopate a inom záhradnom náčiní, inak budem čumieť ako myš, ktorú vyorali, práve keď si dávala poobedného šlofíka blížiaceho sa k latentnej kóme. K čomu som sa tu však ešte nepriznala, je to, že ja som aj absolútny filmový neznaboh. S väčšou pravdepodobnosťou ma pristihnete sledovať film, ktorý je ovenčený viacerými Malinami než krík na vrchole plodnosti, než nejaký počin ocenený nahým zlatým mužom, ktorému chýba dôležitá súčasť anatómie. Takže asi nikoho neprekvapí, že aj film Miloša Formana Prelet nad kukučím hniezdom doteraz úspešne unikal mojej pozornosti (alebo skôr moja pozornosť unikala jemu). Aby som to napravila, prečítala som si teda knižnú predlohu od Kena Keseyho, román Bol som dlho preč.     Príbehom nás sprevádza Náčelník