Príspevky

Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti - keď chcel David Stiegom byť, dopadlo to však na r...(rozpačito)

Obraz
       Niektorí spisovatelia by mohli byť suchozemskou korytnačkou. Nechcem tým povedať, že by mali putovať tri hodiny na koniec chodby alebo si so sebou všade nosiť celé svoje obydlie, narážam skôr na tú dlhovekosť. Nebolo by skvelé, keby váš obľúbený autor žil aj dvesto rokov a celý ten čas by oblažoval svet svojimi príbehmi?      Žiaľ, aj autori sú len smrteľníci, a navyše niektorých dobehne nevyhnutné skôr, než by si to zaslúžili. Tak to bolo aj so skvelým Stiegom Larssonom, ktorý doplatil na zlú životosprávu, čo sa stalo v kombinácii s nefungujúcim výťahom vražednou kombináciou. Doslova. Jeho krimi séria Millennium tak osirela v podobe trilógie, a podľa môjho skromného názoru to tak pokojne mohlo zostať, pretože Vzdušný zámok, ktorý vybuchol, ponúka veľmi uspokojivé vysvetlenia a záver, s ktorým sa dá žiť. Stieg mal síce rozpracované aj ďalšie časti, ale poznáte ten pocit, keď vám mamička pošle recept a vy sa ho pokúsite uvariť prvýkrát na vlastnú päsť? Ono to bude pravdepodobne j

Duchové rodiny Folcroftů - starý dom a zbytoční duchovia

Obraz
 Od niektorých autorov môžete knihy lúskať jednu po druhej ako Marfa vlašské orechy a stále nemáte dosť - a na rozdiel od Marfuše vás nemôže zastaviť ani taká nepríjemnosť, akou je vyhodená sánka alebo rozdrvená stolička. A potom sú tu spisovatelia, ktorí majú taký jasný rukopis, že ich knihu identifikujete aj podľa čuchu (hej, je to blbosť, ale viete čo tým chcem povedať). Osobne k tejto kategórii radím Dana Browna - nechcem jeho knihy nijako degradovať, ale povedzme si úprimne, ak opíšem dej v svetoznámej metropole, v ktorej Robert Langdon sleduje jednu stopu za druhou v spoločnosti očarujúcej vedkyne, so šialeným fanatikom za zadkom, asi vám nenapadne iba jeden titul. Podobný pocit vo mne začínajú vyvolávať aj knihy Darcy Coates zo série Strašidelné domy - prečítala som zatiaľ iba druhú, ale musím povedať že Ashburnovci a Folcroftovci majú toho spoločného viac, než len domy, ktoré vŕzgajú keď nemajú.     Súrodenci Tara a Kyle sú na ceste k starým rodičom Folcroftovcom po tom, čo mal

Marťan - príručka prežitia pre pokročilých

Obraz
      Keď sa povie Marťan, niektorým ako prvá naskočí predstava bytosti, ktorá by aj pôsobila humanoidne, keby ten humanoid absolvoval dvadsať cyklov automatickej práčky na najvyšších otáčkach vnútri bubna. A potom ešte sušenie na najvyššom výkone. Iní si zase predstavia detské multivitamíny so zelenými panáčikmi, o kúsoček menej otravnými než ten degeš z Alzy, čo nevie používať normálnu intonáciu. No a potom je tu rozsiahla skupina, u ktorých bude prvou asociáciou Matt Damon v skafandri. Ak sa kvôli tomu Andy Weir cíti dotknuto, nemal predávať práva na svoju knihu.     Ja som samozrejme film nevidela (netvárte sa tak, ja som nikdy nevidela ani len celý Titanic, čo tam po nejakom Marťanovi), ale to mi nezabránilo dať šancu knihe, ktorá zo všetkých strán zbierala pozitívne ohlasy. Teda asi pred 100 rokmi, ale čo tam potom, nikdy som netvrdila že som moderná a aktuálna. Väčšina pozemšťanov asi vie, o čom Marťan je, či už z knihy alebo z filmu, ale pre členov môjho klubu "256 rokov z

Lockdown: Útek z Vyhne - Mechanický pomaranč so sympatickým rozprávačom

Obraz
      Lockdown je slovo, ktoré minulý rok nadobudlo úplne odlišný obludný rozmer. Mimochodom, nie som veľmi zástancom nenápadného pašovania anglických výrazov do slovenčiny, ale uznávam, že celoplošné vymknutie znie dosť dementne. Skôr ma zaujíma, ako dlho bude trvať, než sa tento výraz u nás udomácni tak, že pri plechovke piva s nohami na stole vyhlási "čaute, volajte ma lokdaun". Vyzerá to sexi, asi to začnem používať, nech sa aspoň niečím významným zapíšem do histórie.      Týmto absolútne zbytočným lingvistickým okienkom som chcela premostiť samozrejme ku knihe s názvom Lockdown: Útek z vyhne anglického autora Alexandra Gordona Smitha. Preslávil sa hlavne knihami z kategórie, ktorá na mojej čiernej listine takmer vylieza mimo farebného spektra - správne, young adult (jang edalt? Svet asi ešte nie je pripravený). Ale poviem vám hneď, neviem čo sa so mnou tento rok deje, ale okrem toho, že hltám jednu biografiu za druhou (tu to preháňam ako 15ročný chlapec dĺžku svojho prir

Rytier Siedmich kráľovstiev - čo sa dialo pred HBO?

Obraz
      Ak by sa ma niekto pýtal na môj obľúbený knižný žáner (alebo hoci na na obľúbenú prevodovku auta, ja aj tak stočím reč na knihy a skončíme pri tom istom), odpoviem horory a fantasy. A 30 ďalších, ale tieto dva mi napadnú ako prvé. Ak sa ma niekto spýta na obľúbeného spisovateľa, okrem Kinga (no čo, už som ho asi týždeň nespomenula, začínala som mať abstinenčnú triašku) určite uvediem Georga R.R. Martina. Pri všetkej úcte k Tolkienovi, pre mňa je tento korpulentný pán kráľom fantasy. Taký komplexný, prepracovaný a detailne vykreslený svet, aký vytvoril on v cykle Pieseň ľadu a ohňa, by sa v knižnici hľadal len veľmi ťažko. Mala by som ho ešte radšej keby upustil od politického modelu, prešiel od sľubov k činom a konečne dokončil čo začal, ale čo už. Keď sa nemôžem dozvedieť čo sa stalo potom, s chuťou som si prečítala čo bolo predtým, a vrátila sa do svojho obľúbeného sveta (imaginárne obľúbeného, žiť by som tam nechcela, v mojom veku by som už mlela z posledného, nieto si namýšľa

Neortodoxná - keď vám zázemie bráni žiť svoj život

Obraz
      So silnými ľudskými príbehmi sa tento rok roztrhlo vrece. Respektíve s ich knižnými spracovaniami, lebo veď pohnuté ľudské osudy tu boli a budú čo svet svetom stojí, akurát nie každý má možnosť/schopnosť/odvahu (nehodiace sa škrtnite) sa s nimi podeliť nielen s diskrétnou susedou nad šálkou kávy, ktorú muchy zo širokého okolia používajú ako termálne kúpalisko, ale aj s verejnosťou. A hoci sa na mojom rešpekte voči takýmto dielam (a uprednostňovaní jednoduchších žánrov z dôvodu pohodlnej hlavy) nič nezmenilo, tento rok som sa odhodlala už k tretej biografii, knihe Deborah Feldmanovej Neortodoxná.     Autorka sa narodila ako Devoireh, chasidská Židovka z komunity Satmárov. Už táto samotná skutočnosť ju predurčuje na život s veľmi zúženými možnosťami - vzdelanie ako žena nepotrebuje, čítanie kníh je vyslovene nežiaduce, znalosť vlastného tela nepotrebná až do obdobia, keď ho bude schopná využiť na jedinú zmysluplnú činnosť - na rodenie jedného dieťaťa za druhým. Devoireh navyše poch

Adept - chaos v poľských uliciach

Obraz
      Keď je reč o Poľsku, prvé, čo mi napadne, sú famózne, neskutočne chutné, neopakovateľné plnené šišky z jednej pekárničky, ktorú sme objavili na výlete v Krakowe. Áno, mohla by som sa tváriť inteligentne a spomenúť napríklad pohnutú históriu, príšerne poznamenanú holokaustom, ale čo sa budem opekňovať? Po prvé mi na to málokto skočí a po druhé sa nebojím priznať že som hovado nenažrané a najsilnejší dojem na mňa urobila moja spokojná zažívacia sústava. Čo sa však týka literatúry, nie som si istá či som vôbec už mala tú česť s poľským autorom. O to väčšiu zvedavosť vo mne vzbudila kniha Adept od Adama Przechrztu (určite sa jeho priezvisko dá aj vysloviť, ale nech ma parom uchytí, ak tuším ako).      Svet zasiahla konjunkcia (priblíženie, v tomto prípade paralelných svetov) a jej následkom sa na viacerých miestach vytvorili enklávy (ohraničené autonómne miesta uprostred iného územia). Nie som taká vzdelaná, pri prvých stránkach knihy som výrazne pozdvihla navštevovanosť online slovn