Príspevky

Posledná šanca - aj o konci sveta sa dá písať s humorom

Obraz
    Koniec sveta je všeobecne obľúbeným námetom sci-fi kníh a filmov. Najmä vo filmoch spravidla kopíruje podobný scenár - niečo prestane byť také, aké by to malo byť, ale nikto tomu nevenuje pozornosť, okrem jedného vedca. Ten príde podrobným skúmaním na to, že ak to takto pôjde ďalej, tak ďalej už vlastne nič nebude, lebo Zem vybuchne/zamrzne/skamenie/upadne do sebaľútosti a obviňovania všetkých naokolo. Vlastne to posledné nie je katastrofický scenár Zeme, ale našej vlády. Pardon, omyl. No, takže náš vedec začne kontaktovať všetkých zainteresovaných od meteorológov cez seizmológov po amerického prezidenta (musí byť americký. S prezidentom Peru sa koniec sveta zásadne nerieši), pričom mu nikto neverí, až do chvíle, kedy je už takmer neskoro. Vtedy prezident prednesie v televízii oznam, ktorý zakončí žehnaním Amerike, prehliadaný vedec v hodine dvanástej učiní takmer neuskutočniteľný zázrak a všetko je zrazu v poriadku. Našťastie máme aj autorov ako je Andy Weir , ktorý dokáže písať o

Prečo čítať Kinga

Obraz
     Dnes je sviatok pre všetkých milovníkov hororu, napätia a vynikajúceho čítania všeobecne. Totiž, pokiaľ viem, v skutočnosti nikto z nás sviatok nemá, takže žiadny mafinček s dezertnou sviečkou a pivo zdarma. Kto však sviatok má, je jeho kráľovská výsosť, maestro desu, eminencia hrôzy a šampión pútavého rozprávania, Stephen King. Pred 75 rokmi začal rozprávať svoj prvý desivý príbeh, v tom čase pravdepodobne o dusivej prázdnote, rozliehajúcej sa jeho vnútrom a nútiacej ho túžiť po sekrétoch žliaz vlastnej matky, prípadne o fatálnom znečistení, spôsobujúcom neznesiteľný diskomfort jeho sedacím svalom. Teda že je ako každý novorodenec hladný a posral sa, ale on vie aj najbanálnejšiu vec podať tak, že zostanete čumieť s otvorenou hubou.      No, vzhľadom k tomu, že nemám to šťastie a česť poblahoželať svojmu absolútne najobľúbenejšiemu, najmilovanejšiemu a najobdivovanejšiemu autorovi osobne, (všetci vieme ako by to dopadlo. Čosi by som nezrozumiteľne habkala a zrejme mu aj oslintal

Nemé prežívanie I. - ďalšia dávka fantasy pre náročných made in Slovakia

Obraz
        Druhé pokračovanie série je ošemetná záležitosť. Niežeby napísať prvú časť bola brnkačka, ktorú zvládne aj niekto s inteligenciou istej poslankyne (správne, myslím tú, ktorá vzdáva posledný hold smetiakom), ale predsa len - prvou časťou nastavíte istú latku. Tá môže byť buď niekde v stratosfére (lepší prípad), alebo môže plniť funkciu bezbariérového prahu (horší prípad). Tak či onak, druhá časť by mala úroveň tej prvej minimálne dosiahnuť, ak nie rovno prekonať. Takže ak autor pri písaní jedničky potil krv, pred písaním dvojky by sa možno mal rovno napojiť na transfúziu. Čo sa týka úrovne, Slepý život, prvá časť fantasy série Večná lož od slovenskej autorky H. J. Bornemiszy , zožala pozitívne ohlasy s gráciou vysokovýkonného kombajnu. Ďalšia časť vychádza kvôli rozsahu v dvoch zväzkoch pod názvom Nemé prežívanie I.      Záver Slepého života nenechal žiadnu z postáv v bublinkovom kúpeli s pohárom šampanského v ruke a výhľadom na sexi vyšportované pozadie človeka, alebo inej byto

V zahradě zášti - recept na šťastné manželstvo podľa čiernej vdovy

Obraz
     Písať o vymyslenej postave určite nie je žiadna hračka. Iste, nemusíte sa pridržiavať žiadnych verejne známych informácií o tom, že hrdina vašej knihy mal na ľavej polovici zadku znamienko v tvare bzdochy, alebo že rád zapíjal sirup proti kašľu borovičkou. No na druhej strane autor stále musí vytvoriť človeka, ktorý bude mať takú kombináciu charakterových čŕt, ktoré mu čitatelia uveria. Ak si vďaka nim postavu dokonca obľúbia, jackpot! Ešte náročnejšie je podľa mňa písať o skutočnej osobnosti, dostatočne známej na to, aby si ju ľudia mohli preklepnúť na googli, no predsa zahalenej rúškom tajomstva. Udržať krehkú rovnováhu medzi pridržiavaním sa faktov a púšťaním fantázie na voľnobeh určite nie je žiadna hračka. Camilla Bruce to zvládla bravúrne a priniesla nám príbeh o žene, ktorá dala pojmu "tichá domácnosť" úplne nový rozmer, vo svojej knihe V zahradě zášti.     Belle Gunnessová sa narodila ako Brynhilda Størsetová v Nórsku. Začiatok jej životnej cesty mal ďaleko do id

Na hraně temnoty: Cesta do neznáma - putovanie po boku nenávistného zmrda, časť druhá

Obraz
     Už minule som tu viedla menšiu úvahu o povahe hrdinov, špeciálne zosobnených v charaktere čarodejníka. Dnes by som chcela poukázať na skutočnosť, že hrdina, ktorý sprevádza čitateľa a zároveň plní úlohu rozprávača, čiže podáva dej zo svojho pohľadu, je zvyčajne vykreslený tak, aby nám prirástol k srdcu ako dobre nastavený kardiostimulátor. Držíme mu palce, smejeme sa s ním, plačeme s ním a hlavne mu neželáme nič zlé. Aspoň teda väčšinou, pokiaľ ide o dobre napísanú knižnú postavu. No a potom sa občas stretneme s takým husárskym kúskom, aký sa podaril spisovateľskej dvojici Nathaniel Wonderful a Theodora Stonewall  v ich sérii Na hranĕ temnoty. Pretože ich hrdina Zakhar, tak ako v prvej časti (v prípade záujmu sa viac dočítate tu ) nielenže nespĺňa ani jeden zo spomínaných atribútov, on nenávidí celý svet s čitateľom na čele. Čo mi samozrejme nemohlo ubrať na zážitku z čítania druhej knihy, Cesta do neznáma.     Po trampotách opisovaných v prvej časti sa Zakhar vydáva na strastipln

Geraldova hra - keď sex vypáli veľmi zle

Obraz
     Sex je náš, dělá dobře mně i tobě...teda, v dokonalom svete by mal. V dokonalom svete neexistujú sexuálni devianti, čo číhajú v kroví s vtákom v ruke...a nemyslím tým drozda, čo si tam neopatrne staval hniezdo. V dokonalom svete manželky nikdy nebolí hlava a manželia neuprednostnia sledovanie finále majstrovstiev vo futbale pred techtle mechtle. A v neposlednom rade, v dokonalom svete končia sexuálne hry tak ako majú – čiže orgazmom – a nie tak, ako by v žiadnom prípade nemali – čiže smrťou jedného alebo viacerých účastníkov. Môj miláčik Stephen King (všimli ste si? Zaťala som zuby tak, že mi popraskali korunky – o tom inokedy – a tentokrát som si ušetrila nadšené ovácie okolo jeho osoby) však nikdy nepísal o dokonalom svete, a  Geraldova hra teda nie je výnimkou.      Manželia Jessie a Gerald sú svoji už nejaký ten piatok a v ich spálni to nefunguje tak ako kedysi. Svoj sexuálny život však ešte nehodlajú odhodiť do starého železa medzi svadobný porcelán a pozdravy z medových tý

Kam aj kráľ chodí pešo - nie práve voňavé čítanie

Obraz
     Ľudia sa dokážu baviť o kadečom. O počasí, ekonomickej situácii, psom kožuchu, sitkomoch z 90tych rokov, susedovej ponožke, o sexuálnom živote babôčky pávookej, o tom, čo mali na raňajky, na obed, na Vianoce v 95tom...Všimli ste si, že zatiaľ čo sa neváhame podeliť hoci aj s náhodným okoloidúcim o informáciu, čo sme si dnes napchali do úst (za účelom doplnenia energie, aby sme sa vyhli nedorozumeniam), v momente, keď nám to na druhom konci máva na rozlúčku, už takí zdieľni nie sme? Vylučovanie patrí k prirodzeným fyziologickým procesom, ale v kultivovanej spoločnosti nepatrí na zoznam tém vhodných pre nezáväzný rozhovor u kaderníka. Daniel Furrer si vo svojej náučnej knihe Kam aj kráľ chodí pešo vzal napriek tomu (alebo práve preto) na paškál zariadenie, ktoré má najlepší prehľad o aktuálnom fungovaní nášho trávenia.      Povedzme si to hneď na rovinu: Kam aj kráľ chodí pešo je kniha o hovne. Teda, niežeby to bola zlá kniha, ona je doslova o hovne a veciach s ním spojenými – doz