Príspevky

50 viet, ktoré vám uľahčia život - načo robiť veci zložito, keď ich stačí správne okomentovať

Obraz
     K motivačnej literatúre zablúdim asi tak často, ako Romana k zdravému rozumu - čiže aj úplné zatmenie slnka je frekventovanejším javom. Do určitej miery za to zrejme môžu moje predsudky. Oblasť motivácie a osobného rozvoja sa mi totiž podvedome spája s knihami ako Tajomstvo, alebo s videjkami toho pána, čo má podpriemerné množstvo vlasov a nadpriemerné množstvo viditeľných zubov v úsmeve a vytrvalo vás bude presviedčať, že kto chce byť šťastný, ten bude šťastný a hypotéka, rozvod a exekútor na tom nemôžu nič zmeniť. Najbližšie som bola k textu zameranému na osobný rozvoj zrejme v časoch, keď som v Bravo Girl! lúskala články o tom, koľko vrkočov si mám zapliesť, aby som upútala chlapca svojich snov. Mimochodom, tým bol každý týždeň niekto iný, ale vrkoče neopantali ani jedného. Burani. Každopádne, napriek mojej nechuti k práci na sebe ma titul 50 viet, ktoré vám uľahčia život od nemeckej koučky  Karin Kuschikovej  zaujal už svojím názvom. Lebo však kto by na takúto ponuku odpovedal

Hlava ako dôkaz - bezhlavé pátranie po hlave

Obraz
     Slovenského autora vystupujúceho pod pseudonymom Peter Šloser veľmi netreba svetaznalejšiemu čitateľovi predstavovať. Na rozdiel od svojich kolegov a kolegýň, čo sa pri tvorbe spoliehajú na svoju bezhraničnú fantáziu, sa on rozhodol písať príbehy zo života. Nedajte sa zmýliť, nejde o výlevy o tom, ako mu kúpa nepriľnavej panvice naveky zmenila raňajkový cyklus, ani zážitky z večerného venčenia psa. Ako bývalý policajt sa zameral na   krimi žáner, v ktorom prostredníctvom svojich postáv zhmotňuje to, čo ho na jeho fachu rozčuľovalo a v konečnom dôsledku prinútilo odísť – že tí, čo majú udržiavať morálnu čistotu, majú často paprče zasvinené ako upratovač chlieva prasiat trpiacich hnačkou. Ja som si nedávno strihla už jeho piatu knihu s romantickým názvom Hlava ako dôkaz .       Príbeh nás zavedie do Piešťan, kde budeme namiesto kupovania kúpeľných oplátok a fotenia selfíčok so zlomenou barlou sledovať úchyla v kríkoch. Doteraz prepadával ženy s cieľom čmajznúť im kabelku a zmiznú

Deti zatratenia - sex, vražda a blackmetal

Obraz
     Hudba je fajn vec. Teda, pokiaľ ju vyludzuje niekto, kto na to aj má vlohy. Ak by som mala dačo zanôtiť ja, zrejme by zutekali psy z blízkeho aj ďalekého okolia na čele s mojím (nie, ani po rokoch si na ten príšerný zvuk nezvykla), roztopili by sa lapače chemtrails na satelitoch a popraskali všetky úsporné aj rozhadzovačné žiarovky v okruhu troch kilometrov. Ale zase nedostatok talentu nie je vždy na zahodenie, raz som dostala od šéfa padíka na teambuildingu za to, že prestanem spievať. Ach, kouzlo vzpomínek a najľahšie zarobené peniaze v mojom živote. No nič, k veci, čo sa stane, keď sa spojí hudba a kniha? A ešte sa to okorení vraždou? Môže z toho vzniknúť tragický hybrid, čo bude ako Matovič - všetko chce byť, ale nič nevie poriadne - alebo vydarené a originálne dielko ako kniha Deti zatratenia od Petra Pavoniča.     Danielovi Dárskemu sa stalo to, čo mnohým úspešným knižným debutantom. Napísal knihu, zarobil majland, rozhádzal majland, teraz je v riti. Stres niekedy môže pôsob

Vlk - podobenstvo o putovaní, ktoré som nepochopila

Obraz
     Poviem vám to na rovinu: mám rada knihy, ktoré to vravia na rovinu. Ak chce niekto z niekoho strhať šaty a vyvádzať s ním veci, pri ktorých by sa EL James červenala až po korienky vlasov, tak nech z neho tie šaty strhá (s výslovným a jednoznačným súhlasom, samozrejme. A pokiaľ možno bez poškodenia dizajnového kúsku z blšieho trhu vo Viedni). Keď túži dať jedna postava druhej jednu spakruky cez papuľu, až ju otočí ako glóbus z čínskeho bazáru, nech sa páči. Ale prosím, nech teda čítam o sexe a fackách, nie o ruži na vrchole rozpuku v letné ráno voňajúce rosou a o potrhaných motýlích krídlach roniacich krvavé slzy s chuťou hrozna. Fakt, bez ohľadu na to, koľko krásnych slov použijete, moja hlava to nepochopí a bude chcieť radšej menej atraktívny, zato ľahšie interpretovateľný text. A prečo vám toto všetko rozprávam? No lebo sa vás snažím pripraviť na ďalšie riadky, v ktorých vám porozprávam, ako som si myslela, že je dobrý nápad čítať knižku Vlk od Jindricha Píši a ako moja aureola

Dom na azúrovom pobreží - rozkošná rozprávka o odvahe byť iný

Obraz
     Byť iný je fajn. Tak sa nás aspoň snaží presvedčiť reklama na Študentskú pečať. A veď kto by o tom mohol vedieť viac, než čokoláda, že jo. Každopádne, hoci motivační spíkri a reklamy na čokoládu hlásajú, že inakosť je cool, realita je často niekde inde. Ak ste iný, v lepšom prípade schytáte zopár nevrlých pohľadov, v horšom prípade šuter medzi oči. Pokiaľ máte „šťastie“. Čo si budeme nahovárať, tolerancia stále nie je silnou stránkou mnohých existencií. Takže je len dobre, že police kníhkupectiev začali zapĺňať aj knihy, ktoré sa venujú tematike inakosti, a to nielen čo sa týka sexuálnej orientácie. Jednou z nich, hoci nenápadne oblečenou do fantasy kabátika, je podarené dielko TJ Kluna Dom na azúrovom pobreží.      Linus Baker je sociálny pracovník oddelenia starostlivosti o magickú mládež. Ono to znie ako zamestnanie snov, ale pravda je taká, že je niečo medzi účetním Fantozzim a Eliotom zo Zmluvy s diablom – svedomitý, objektívny, nudný, nenápadný. Keď ho vrcholový manažment po

Ostatky Archy - obetované deti, obetavý mudrc a sexi démonka

Obraz
     Slovenskí čitatelia sa občas boja siahnuť po slovenskej knihe. Pre niekoho by mohlo byť zarážajúce, že iné predmety s prívlastkom "tuzemský" nám problém nerobia, ale nad tuzemskou knihou kadekto ohrnie svoj sčítaný nos (ak si bez viny, hoď druhou časťou Game of thrones a netraf okno. Črepy nosia šťastie, ale v januári hrozí zápal pľúc). Ja som v tomto tak pol na pol. Bez mučenia priznávam, že mám tendenciu inklinovať skôr k zahraničnej tvorbe (iróniou osudu tomu moje jazykové znalosti absolútne nenasvedčujú), ale aj u nás mám svojich rokmi a knihami overených favoritov, na ktorých nedám dopustiť. Ušetrím vás (ale iba dnes, tak si to vážte) chválospevov na tvorbu Ďura Červenáka, nášho slovanského fantasy boha (ups, tak nevydalo), pretože tentokrát som zahodila predsudky a dala som šancu (že dala šancu, cha, klamem, privtierkla som sa do priazne) mladej krvi a knihe Ostatky Archy od Lukáša Kordiaka.     Vo svete menom Lucénum došlo pred päťsto rokmi ku kolosálnemu prúseru

Spolok Judášov - justičný omyl alebo pomýlená justícia?

Obraz
     Hovorí sa „píš o tom, čo poznáš“. No, dobrá rada nad zlato a basu piva. Keď sa brutálne zamyslím nad tým, o čom by teda mohol byť môj román, po niekoľkých minútach krutej bolesti (myslenie nie je pre slabochov) väčšinou dospejem k záveru, že moje námety poličky kníhkupectiev pravdepodobne nevypredajú. No schválne, kúpili by ste si mysteriózny triler o záhade večne plného prádelného koša? Alebo vianočný horor menom Pĺzne mi smrek? Nie, čo? Hm, tak možno humorne ladené memoáre Keď som pila hrušku s Kórejcami? (spoiler – neverte tomu, že je ľahké ich ožrať. Zvlášť, pokiaľ už strávili v našich končinách nejaký ten čas). Písanie kníh zo života zrejme budem musieť nechať tým, čo aj majú čo relevantné povedať. Napríklad taký Peter Šloser má čo povedať už štvrtýkrát v knihe Spolok Judášov .      Podľa Zamarovského bol na počiatku Sumer a podľa krimi manuálu je na počiatku mŕtvola. Teda, vo väčšine prípadov, ale náš príbeh sa začína na dvore mafiána kľačiaceho na kolenách. Kdeže, nedal s