Príspevky

Fablehaven: Tajomstvá dračej svätyne - vianočné prázdniny s dračou príchuťou

Obraz
     Z niektorých sérií je už jedna kniha priveľa, iné by zase mohli pokračovať do nekonečna ako Dallas a stále by sme nemali dosť. Do tej druhej menovanej kategórie radím aj sériu Fablehaven. Donedávna bola známa najmä tým, že bola beznádejne vypredaná, zafungovala ekonomika a tak ten, kto si ju chcel prečítať z druhej ruky, musel dať do záložne obrúčky po prastarej mame, dedkove zuby, svadobný krištáľ a zobrať hypotéku na dom. To sa našťastie minulý rok zmenilo, a teraz sa o Fablehavene nehovorí v súvislosti s rodinným pokladom, skloňuje sa najmä vynikajúci príbeh, ktorý táto séria ponúka. O majstrovstve Brandona Mulla som sa rozpisovala už tu , tu a tu . A keďže zo svojej snahy nepoľavil ani pri štvrtej knihe Tajomstvá dračej svätyne, na ďalších riadkoch sa opäť dočítate, prečo túto sériu rozhodne stojí za to mať v knižnici.     Blížia sa Vianoce, sviatky pokoja a mieru, čo pre Kendru a Setha znamená akurát to, že príšery, ktoré im pôjdu po krku tentokrát, možno budú mať na hlave

Na autismus jedině autibiotika – vtipná spoveď unavenej matky

Obraz
       Čo si predstavíte pod pojmom autizmus? Väčšine z nás zrejme blikne Dustin Hoffman, ktorý sa naučí naspamäť telefónny zoznam len tak, lebo môže, a výsledky posledného sčítavania obyvateľov Číny nemal po ruke. Teda niekto, kto je trochu divný, ale väčšinou schopný fungovania, s občasnou nutnosťou asistencie. Televízia aj beletria sa nás často snažia presvedčiť, že byť autistom obnáša to, že si človek možno nedokáže sám zaviazať šnúrky na topánkach, no má to kompenzované nejakou superschopnosťou – napríklad už spomínanou kybernetickou pamäťou, talentom nakresliť portrét zajaca s presnosťou na jeden ušný chlp, alebo výpočtom povinného zmluvného poistenia len tak z hlavy. Kniha Elišky Antošovej s názvom Na autismus jedině autibiotika však predstavuje život s autistami bez halivúdskeho pozlátka aj bez dramatizácie za účelom natáčania.     Eliška si svoj život predstavovala jednoducho. Vyštudovala psychológiu, dobre sa vydala, na rad malo prísť potomstvo a potom návrat k raketovej kari

Černokňažník: Zlato Arkony - sváko Rogan verzus šibnutý Legolas

Obraz
     S hanbou priznávam, že som dlho žila v domnienke, že autori fantasy sú čosi ako pomaranče. Nie preto, že by boli ako Donald Trump - guľatí a oranžoví - skôr som ich pokladala za niečo, čo si s trochou námahy môžeme vypestovať aj doma, ale z dovozu to bude predsa len chutiť lepšie. Z tohto omylu ma s istotou Knight Riderovej GPSky vyviedol Juraj Červenák knihou Strážcovia Varadína. Tá bola mojím prvým stretnutím s chlapíkom, ktorého považujem za kráľa slovenskej fantasy literatúry. Keď začalo vydavateľstvo Artis Omnis vydávať knižky-tlstoprdky s jeho sériou o černokňažníkovi Roganovi, hneď mi bolo jasné, že tieto krásky musia zdobiť moje police, a tak som sa nedávno pustila už do druhej z nich - dobrodružstva menom Zlato Arkony.     Rogan a jeho vlčí parťák Goryvlad prichádzajú k brehom Bieleho mora, kam ich priviedlo zúfalé volanie žrecov z bohatej svätyne Arkona. Na jej poklady si totiž brúsi zuby dosiaľ nevídaný nepriateľ - rasa neľútostných bojovníkov zvaných aelfi, ktorá sa pr

Veľká vlaková lúpež - adrenalínová jazda vlakom inšpirovaná skutočnosťou

Obraz
     Úprimne, ja nepatrím do tej intelektuálnej vrstvy, ktorá číta, aby si obohatila šedú kôru mozgovú. Niektoré moje knihy pravdepodobne pôsobia skôr opačne, mnoho mojich mozgových buniek počas čítania umrie od smiechu a tie ďalšie sa za nimi užialia k smrti. Našťastie mi ich stále zostáva nejakých 46, pre každé písmenko abecedy jedna. Čo som tým chcela povedať je to, že skôr volím nenáročnú beletriu než literatúru faktu. Tentokrát sa mi však pošťastilo naraziť na hybrid, ktorý v sebe spája nejaké tie historické fakty s autorskou fabuláciou - zázrak menom Veľká vlaková lúpež od Michaela Crichtona.     Píše sa rok 1855 a spoločenské podmienky v Anglicku majú charakter jazdy na pokazenej húsenkovej dráhe - tí, čo sú hore, sa tam držia zubami, nechtami, chemoprénom a zbožnými modlitbami, pretože tí, čo padnú dole, sa len ťažko vydriapu späť. V Londýne žijú ľudia, ktorý si skladajú origami z bankoviek, ale aj takí, čo považujú teplé jedlo za rozprávkový mýtus. Edward Pierce nepatrí ani do

13 - Ach ta moje fobie...- rozbor strachu a posadnutosti od českých autorov

Obraz
        Existuje strach a STRACH. Zatiaľ čo ten prvý prípad predstavuje nie práve žiaduci stav mysle, s ktorým sa ale dá vcelku normálne fungovať, ten druhý je schopný človeka vypnúť ako skratovaná poistka (môžete si domyslieť aj znelku z Windows XP. Dudududum). Ja sa radím medzi tých šťastlivcov, čo netrpia žiadnou fóbiou. Niežeby som bola Chuck Neohrozený (poznáte ten, že Chuck Norris nemá fóbie, to fóbie majú Chucka? Hahaha, vtipná som sťa Igor). Z niektorých vecí som v prdeli ako bobor z telegrafného stĺpa, ale nie je to taký ten ochromujúci strach, že sa mi kolená zmenia na rozvarenú želatínu a jazyk na kus oholeného koberca. Práve tieto stavy si vzali na paškál mladí českí autori a spracovali ich do poviedok, ktoré vyšli v zborníku pod názvom 13 – Ach ta moje fobie/ach ta moje mánie, ta mně jednou zabije.      Vydavateľstvo Igor Indruch usporiadalo poviedkovú súťaž, ktorej sa zúčastnilo 50 autorov. Trinástim víťazným prácam sa potom dostalo tej cti vyjsť v knižnej forme. Dobre zv

Zbojníkova dcéra Ronja - dobrodružná rozprávka od kráľovnej detských kníh

Obraz
    Myslím, že ja som sa ako knihomoľ narodila. Knihy ma fascinovali už v čase, keď som si toaletný papier skôr napchala do úst než použila na utretie opačného konca. Moji rodičia často s hrdosťou spomínajú na to, že som si ako ročný krpec prezerala knižky bez toho, aby na nich došlo k vážnejšej ujme. Potom nastúpila moja sestra a bolo vymaľované (a roztrhané), ale nechcem tu skĺznuť do ohovárania rodinných príslušníkov. Keď som bola vo veku, že čumenie na obrázky mi prestalo stačiť a musela som vedieť, čo sa v knihe píše (viem, náročné decko, niekomu stačí na hranie zemiak), začala som behať za dospelákmi s Levím kráľom v rukách (fakt sa čudujem, že nikto z mojej rodiny nedostáva tik v oku, keď uvidí kresleného leva). Viem si predstaviť tú úľavu, keď som sa konečne naučila čítať sama (ale Levieho kráľa nie, toho som v tých časoch vďaka frekventovanému predčítaniu už vedela naspamäť, tak na čo). A napriek tomu, že mi Ježiško musel vždy pod stromček doniesť knihu a navštevovala som aj k

Bál šialených žien - karneval v cvokhause

Obraz
     Povedzme si to na rovinu: napriek kecom o rovnoprávnosti pohlaví, sme my ženy vždy ťahali za kratší koniec (nemyslím manželov kratší koniec, ale všeobecné možnosti). Už na úsvite civilizácie sa musela pražena zmieriť s tým, že romantické rande neobnáša večeru pri mesiačku (oheň ešte nevynašli, takže mesiac ako zdroj osvetlenia musel stačiť), ale ťahanie za vlasy do jaskyne. Ženy museli vo všetkom poslúchať manželov, ktorých si ani nevybrali, nemohli voliť, nieto ešte nedajbože kandidovať, nemohli pracovať, nemohli mať na vec vlastný názor. Dnes je to snáď o chlp lepšie (aspoň v našich končinách), hoci určite nie ideálne. Victoria Mas  sa vo svojej knihe vrátila do 19. storočia, ktoré, hoci sa radí do nedávnej histórie, tiež neponúkalo ženám práve ideálne podmienky. Vo svojej knihe Bál šialených žien nás zavedie do ženského blázinca, kam sa dalo dostať aj so psychikou pracujúcou na plné obrátky.        Salpêtrière  je pre ženy žijúce v Paríži tou najobávanejšou budovou. Je to miest