tyrkySOVA

    V živote príde chvíľa, kedy sa človek musí zmieriť s tým, že na  niektoré veci je už jednoducho príliš starý. Napríklad minule, keď som pretŕčala o tri hlavy nad ostatnými divákmi na koncerte Mira Jaroša a navyše som bola nútená čeliť útokom rodičov umrnčaných faganov, ktorí cezo mňa vraj nevideli (no tak pardon, že som sa nenarodila priesvitná) som si povedala, že takéto kultúrne vyžitie už nie je pre mňa. A aj keď sa chcem pohrať v pieskovisku s vedierkami a lopatkou, som vystavená čudným pohľadom. Ale detské knihy, tie mi teda nikto nevezme, zvlášť ak ide o také vydarené diela ako séria Fablehaven  od Brandona Mulla. Jej tretiu časť, Epidémiu tieňov, som zhltla s rovnakým nadšením ako predošlé dve (články nájdete tu a tu ).        Kendra a Seth vytiahli Čaroles z jedného srabu a už sa na nich valí ďalšia pohroma. Okrem toho, že síce odhalili zradcu, no zároveň sa natíska možnosť, že ďalšia významná osoba to hrá na dve (minimálne) strany, ...

     Občas sa označujem za knižného neznaboha - to väčšinou vtedy, keď sa náhodou dostanem ku knihe, ktorú mnohí velebia pre jej poetický štýl, neobyčajné jazykové figúry, nádherné myšlienky...a potom som tu ja, čo to potrebujem mať napísané po hrabliach, lopate a inom záhradnom náčiní, inak budem čumieť ako myš, ktorú vyorali, práve keď si dávala poobedného šlofíka blížiaceho sa k latentnej kóme. K čomu som sa tu však ešte nepriznala, je to, že ja som aj absolútny filmový neznaboh. S väčšou pravdepodobnosťou ma pristihnete sledovať film, ktorý je ovenčený viacerými Malinami než krík na vrchole plodnosti, než nejaký počin ocenený nahým zlatým mužom, ktorému chýba dôležitá súčasť anatómie. Takže asi nikoho neprekvapí, že aj film Miloša Formana Prelet nad kukučím hniezdom doteraz úspešne unikal mojej pozornosti (alebo skôr moja pozornosť unikala jemu). Aby som to napravila, prečítala som si teda knižnú predlohu od Kena Keseyho, román Bol som dlho preč.     Príbeho...

     Tento rok som si zaumienila, že po stopäťdesiatichôsmich rokoch začnem zase navštevovať knižnicu. V minulosti som sa s ňou rozkmotrila, pretože som nadobudla pocit, že mi už nemá čo ponúknuť. Našťastie môj čitateľský vkus nabral rokmi odlišný kurz a preto by mi teraz už absolútne nevadilo, že police so zvrhlými, nadpriemerne fyzicky obdarenými (a nebavíme sa o objeme lebečnej dutiny) šľachticmi alebo rebelantskými markízami, ktorým sa dekolt ledva zmestí na obálku knihy a tak majú radšej odseknutú hlavu, lebo veď priority, už neobsahujú žiadny nový exemplár. Áno, všetci máme hriechy z mladosti. Počas mojej prvej návštevy som stavila na vizuálny dojem, a tak ma zaujala holografická bichla od Justina Cronina, katastrofické sci-fi Priechod. A odporúčanie od Stephena Kinga na zadnej strane tomu tiež neublížilo, čo si budeme.     Keď americká armáda objaví v bolívijskej džungli vírus, meniaci ľudí na takmer nezničiteľné krvilačné beštie, nenapadne im nič lepšie,...

      Občas sa objaví kniha, ktorej nerozumiem ani názov, ale žne také nadšené ovácie, že jej venujem aspoň toľko pozornosti, až sa jedno moje obočie chvíľu pozerá zvrchu na svoje dvojča (dvojvaječné. Mne sa nikdy nepodarí docieliť, aby moje obočie pôsobilo dokonale symetricky. Podľa mňa je za tým čierna mágia). Ako zvyčajne, moja pohodlná čitateľská riť potrebuje jemné postrčenie až rázne nakopnutie, aby na chvíľu opustila komfortnú zónu, takže priznávam bez mučenia núteným počúvaním šlágrov Evy Mázikovej, že k čítaniu Kodanskej piesne piesní od Anette Bjergfeldt by som sa pravdepodobne nedostala, nebyť Čitateľského klubu Martinus, kde sa stala knihou mesiaca.      Rozprávačkou príbehu je Esther, ktorá popri vlastnom živote do svojho výlevu zahŕňa postupne ostatných členov rodiny, prípadne susedov (taká Kelišová v malom). Esther je potomkom klanu ruských cirkusantov, zo strany svojej babky Varinky. Do Varinky sa zamiloval syn Veľkoobchodníka s veľkým V (...

Sebastian Fitzek zostáva nekorunovaným kráľom nemeckého trileru iba preto, že sa nikomu nechce topiť zlaté tehly, aby z nich odliali korunu, a krádež korunovačných klenotov tiež zaváňa kriminálom. Inak si viem živo predstaviť, že by jeho hlavu venčila minimálne 24karátová podoba vienka z bobkového listu, ak nie rovno poriadna napoleonská opacha. Napriek tomu, že je čitateľskou verejnosťou veľmi kladne prijímaný, ja s ním mám dosť rozporuplný vzťah. Niežeby som nebola schopná jeho knihu zhltnúť ako frutarián bio eko raw malinu, no tie, s ktorými som mala zatiaľ tú česť, mali niekoľko spoločných prvkov, môjmu vkusu až tak nelahodiacich. Ktoré to sú vám prezradím na príklade mojej poslednej skúsenosti, psychošky s názvom Pacient. Malému Maxovi Berkhoffovi sa stala osudnou nevinná vychádzka k susedom – zostal po ňom iba rozsypaný model Millenium Falcon z Lega na chodníku, zatiaľ čo on sám sa podľa všetkých indícií ocitol v nie práve príjemnej spoloč...