tyrkySOVA

      Na začiatok niečo k menu autora: volať sa takmer ako ikonická hra z osemdesiatych rokov je ultramegasuper cool, akurát som sa potom nevedela zbaviť predstavy guľatého pažravého panáčika skákajúceho po klávesnici. Dôležitejšie ako asociácia, ktorú vyvoláva jeho priezvisko, je však fakt, že David Pakman ako autor a moderátor vyzýva ku kritickému mysleniu a zvedavosti. Skrátka, k aktívnemu používaniu mozgu namiesto pasívneho zmierovania sa s akoukoľvek informáciou. A je skvelé, že pomocou milej knižky hodlá odovzdať túto superschopnosť aj mladšiemu obecentstvu.     V útlej detektívnej príručke, bohato vybavenej rozkošnými ilustráciami, autor vždy načrtne situáciu a ponúkne nástroj, pomocou ktorého môžeme vyhodnotiť ponúknutú informáciu. Tým nástrojom teraz nemyslím mačetu alebo pneumatické kladivo (aj keď aj s tými sa dá čo to dosiahnuť), ale napríklad kladenie správnych otázok (niežeby väčšina detí potrebovala ku kladeniu otázok zvlášť motivovať, no tu to zapadá do celkového kontex

    Niekedy si vyberiem knihu čisto intuitívne. Nemôžem ani povedať, že podľa peknej obálky - hoci v tomto prípade by sedelo aj to - lebo sa mi často stane, že ak sa ma opýtate, ako vyzerá kniha, ktorú čítam, tak odpoviem, že je hranatá. Jednoducho si niekde vzadu v tej temnote v mojej hlave pamätám, že som o nej dačo dakde počula a páčilo sa mi to, tak si prosím tiež. Podobne to bolo s knihou Včelár z Aleppa od Christy Lefteri. Ja som teda tušila že to bude o včelách (bravo, Sherlock) a že za tým väzí silný ľudský príbeh, len mi uniklo, že pôjde o vojnu v Sýrii a o následnú imigrantskú krízu. Čo je vlastne v predvečer prezidentských volieb opäť sakra dôležitá téma. Včelára preložila Marianna Bachledová.     Nurimu a Afre zobrala vojna veľmi veľa. Jemu jeho milované včely a živobytie, jej zrak. Obom domov. A, čo je najhoršie, ich malého syna Samiho. Napriek tomu nestrácajú nádej a rozhodnú sa pokračovať v živote v inej krajine. Najľahšia cesta nie je vždy najlepšia, takže si napriek sk

     Lucindu Riley som dlhší čas vnímala ako autorku, s ktorou pravdepodobne nenájdeme prienik knižných záujmov. Potom som si však povedala, že hoci som raz ochutnala tuniaka v paradajkovej omáčke v presvedčení, že moja obľuba rajčín preváži nad absolútnou averziou voči konzumácii čohokoľvek, čo žilo vo vode, a nedopadlo to dobre, s Lucindou to možno vypáli lepšie. Takže som skúsila jej dielo Olivovník a čuduj sa svete, bol to veľmi príjemne strávený čas. Preto som s vervou, odvahou a nadšením chňapla aj po jej ďalšej knihe Čierna orchidea v nádeji, že sa zopakuje úspech. Nuž, niektoré zázraky sa dejú len raz za život. Skôr než začnem pindať, ešte spomeniem, že knihu skvelo preložila Zuzana Gáliková.     Julia sa po strašnej tragédii, ktorá jej vzala milovaného manžela, malého synčeka, chuť do života, pôdu pod nohami a zmysel pre metafory, vracia do Norfolku, kde strávila detstvo na panskom sídle po boku starých rodičov - dedka záhradníka a babky slúžky. Aktuálny majiteľ, Kit Crawford,

      Hovorí sa, že deti znesú veľa a že na rozdiel od dospelých neupadajú do depresií z milióna dôvodov od počasia cez pripálené bravčové koleno až po nedostatok sebarealizácie. Ono na tom niečo bude, ale to neznamená, že deti sú malí terminátori schopní resetu obvodov keď im nevyhovuje aktuálne nastavenie. O ich psychiku sa treba starať rovnako ako o ostatné fyziologické potreby a preto je super, že je k dispozícii čoraz viac knižiek, ktoré hravou formou pomáhajú deťom prekonať problémy, ktorým aktuálne čelia.     Zorka žije iba s otcom a práve sa presťahovali na nové miesto. Nič moc, ale to zvládne. V susedstve žije dievčatko v jej veku, akurát že je to nafrnená povrchná krpatá Plačková (áno, stereotypy. V detských knihách prižmúrime oko, jo?). Nič moc, ale to zvládne. Jej ocko si začal nejak moc rozumieť s mamou spomínanej krpatej Plačkovej. Nič moc, ale...počkať, čo? Čo je veľa, to je veľa! Zorka je ochotná sa podeliť o množstvo vecí, či už ide o cukríky alebo počet bodiek na kríd

      Je to tu, ľudia boží! Ja sa normálne obraciam na vieru Svedkov Fitzekových. Po vlažných dojmoch z niektorých jeho kníh (lebo mu napríklad nedokážem uveriť, čo všetko sa stane Cestou domov, ani koľkokrát dokáže človek vystriedať citové rozpoloženie počas štúdia Mimiky) sa mi už tretíkrát stalo, že som po dočítaní absolútne ohúrená v tom najlepšom zmysle. Po Zberateľovi a Lovcovi očí si na svoj pomyselný Sebipiedestál vykladám aj novú knihu Playlist. O preklad sa postarala Zuzana Kováčiková.     Alex Zorbach a Alina musia opäť spojiť svoje sily, hoci ona to robí asi tak ochotne ako keď sa Igor lúči s mandátom. Vyhľadala ich zúfalá matka pätnásťročnej Feline, ktorá sa vyparila cestou do školy a jediné, čo po nej zostalo, je playlist jej obľúbených skladieb. Všetci sa pomaly snažia zmieriť s predstavou, že po niekoľkých týždňoch ticha už Feline nájdu iba preto, aby nemuseli pochovať prázdnu truhlu, keď tu zčista jasna playlist zmení obsah. Zostane na ňom 15 skladieb, ktoré vyzerajú,