Lucinda Riley - Čierna orchidea

     Lucindu Riley som dlhší čas vnímala ako autorku, s ktorou pravdepodobne nenájdeme prienik knižných záujmov. Potom som si však povedala, že hoci som raz ochutnala tuniaka v paradajkovej omáčke v presvedčení, že moja obľuba rajčín preváži nad absolútnou averziou voči konzumácii čohokoľvek, čo žilo vo vode, a nedopadlo to dobre, s Lucindou to možno vypáli lepšie. Takže som skúsila jej dielo Olivovník a čuduj sa svete, bol to veľmi príjemne strávený čas. Preto som s vervou, odvahou a nadšením chňapla aj po jej ďalšej knihe Čierna orchidea v nádeji, že sa zopakuje úspech. Nuž, niektoré zázraky sa dejú len raz za život. Skôr než začnem pindať, ešte spomeniem, že knihu skvelo preložila Zuzana Gáliková.

    Julia sa po strašnej tragédii, ktorá jej vzala milovaného manžela, malého synčeka, chuť do života, pôdu pod nohami a zmysel pre metafory, vracia do Norfolku, kde strávila detstvo na panskom sídle po boku starých rodičov - dedka záhradníka a babky slúžky. Aktuálny majiteľ, Kit Crawford, sa po neúspešných pokusoch o renováciu rozhodne sídlo predať, no predtým ešte vytrhal zopár parkiet a našiel pod nimi tajomný denník pojednávajúci o utrpení vojnových zajatcov počas Druhej svetovej vojny v Singapure. V domnení, že ide o pamäte jej dedka, Kit denník odovzdá Julii. Tá ho zas ako horúci gaštan politickej zodpovednosti posunie babke Elsie a na oplátku dostane zamotaný príbeh lásky, zrady, nádeje, beznádeje a orchideí, ktorých výhonky siahajú až k nej. 

    Rozmýšľam, ako len začať, aby som hneď neprskala síru. Čo musím tejto knihe uznať je, že Lucinda bola naozaj majsterkou vytvárania reálnych scenérií. Dokázala vierohodne a realisticky popísať každé prostredie a obdobie, v ktorom sa dej odohrával. Absolútne som jej žrala hmlisté anglické ráno, hektickú thajskú tržnicu aj plážovú pohodičku francúzskej riviéry. Ďalší plusový bod dávam jednoznačne za to, že Lucinda bez problémov vzbudila moju zvedavosť. Napriek všetkému, čo mi absolútne neštimovalo (a na čom o chvíľu nenechám nitku suchú s odhodlaním pouličnej postávačky z Orechovej Potône), som nemala potrebu knihu odstrániť z povrchu zemského - aspoň nie skôr, ako zistím všetko, čo sa zistiť dá.

    Ale tu sa už dostávam k veciam, ktoré mi vykrúcali papuľu do takých podôb, že by aj Kucherenko len uznanlivo pokývala hlavou. V prvom rade chcem zdôrazniť, že k romantickej literatúre mám asi tak blízko ako ku kariére automobilového pretekára - tí, čo ma videli ísť rýchlejšie než 80kou, vedia, o čom hovorím - takže ma prosím berte s rezervou. Síra mi už začína vytekať cez uši, nuž poďme na to: strašne ma iritovalo, aké boli všetky postavy čiernobiele. Všetci na všetko reagovali podľa príručky chápavých a ústretových reakcií. Či už to bola babka, na ktorú vnúčatá roky srali ako na voľby do europarlamentu, a zrazu si spomenuli, že ešte stále žije, alebo ohrdnutá manželka, alebo krehká francúzska svokra - väčšina postáv sa k sebe správala s idylickým porozumením. Na niekoho to bude pôsobiť upokojujúco a osviežujúco, ja mám však radšej, keď si hrdinovia vedia navzájom aj poriadne zdvihnúť mandle, nie sa len ubezpečovať ako sa budú rešpektovať, či už sa jeden z nich rozhodne oholiť si hlavu alebo sa pridať k jehovistom. Aspoň že Julii občas liezla na nervy jej sestra Alicia, vďakabohu aj za malý závan reality.

    No a potom tu máme samozrejme vzťahy a zamilovanosť, ku ktorej očividne môže dôjsť aj po polroku v stave pripomínajúcom katatonický v priebehu dvoch týždňov. Naozaj dokážem stráviť aj milostnú dejovú linku - ja viem že to tak nevyzerá, ale čestné pionierske, zvládnem to - len musí byť aspoň trochu realistická so štipkou správnej chémie. V prípade Čiernej orchidey som však mala dojem, že došlo k explózii po zmiešaní vody so soľou do umývačky riadu. Nehovoriac o tom, ako silno pochybujem, že dvaja ľudia, ktorí sa raz stretli v detstve, sa dokážu okamžite spoznať po dvadsiatich rokoch. Alebo je chyba vo mne, že si nezapamätám ksicht, kým ho nevidím aspoň desaťkrát? 

    Niektoré okolnosti mi prišli zbytočné a nedotiahnuté. Chvíľu som si myslela, že sa v knihe vyskytne LGBTI téma, ale ukázalo sa, že je to slepá ulica. Potom sme sa mali možnosť stretnúť s neskutočne otravnou a povýšeneckou sestrou, ktorá ako prišla, tak odišla. A najväčším sklamaním bol pre mňa nález denníka. Na ten som sa tešila najviac, že nás zavedie do krutých podmienok zajateckého tábora Čangi. No trt a prd a vrece krumplí. Autorka to prostredníctvom spomienok síce zopárkrát veľmi okrajovo spomenula, ale potom sa dej opäť sústredil na lásku a ďalšiu lásku. Druhá svetová vojna tak bola degradovaná na dejový rámec, pričom samotný konflikt Lucinda preskočila a sústredila sa len na obdobia pred a po. Ak hľadáte romantický únik, nebude vám to vadiť, ale ja, čo som čakala silný príbeh ľudského utrpenia, som riadne škrípala zubami.

    V závere, keď už som očakávala len spontánne dobehnutie do cieľa na voľnobeh, Lucinda zadelila ešte jeden prvoplánový, od častého používania zodratý dejový zvrat, ktorý už moje dojmy nedokázal zachrániť. Skôr to bol povestný posledný klinec do rakvy.

    Nerada takto bohapusto pindám na knihy, preto aj tentokrát zdôrazňujem, že ide o moje subjektívne pocity - takéto knihy skrátka neboli napísané pre mňa. Ak milujete Lucindu, isto budete milovať aj Čiernu orchideu. Ponúka romantický, nežný a spletitý príbeh niekoľkých zlomených sŕdc, ktoré si navzájom dokázali ublížiť, no aj sa vyliečiť. Ja už budem k tejto autorke pristupovať opatrne, ale jej skalní priaznivci si rozhodne prídu na svoje.

    Prajem príjemné čítanie! :)