Christy Lefteri - Včelár z Aleppa

    Niekedy si vyberiem knihu čisto intuitívne. Nemôžem ani povedať, že podľa peknej obálky - hoci v tomto prípade by sedelo aj to - lebo sa mi často stane, že ak sa ma opýtate, ako vyzerá kniha, ktorú čítam, tak odpoviem, že je hranatá. Jednoducho si niekde vzadu v tej temnote v mojej hlave pamätám, že som o nej dačo dakde počula a páčilo sa mi to, tak si prosím tiež. Podobne to bolo s knihou Včelár z Aleppa od Christy Lefteri. Ja som teda tušila že to bude o včelách (bravo, Sherlock) a že za tým väzí silný ľudský príbeh, len mi uniklo, že pôjde o vojnu v Sýrii a o následnú imigrantskú krízu. Čo je vlastne v predvečer prezidentských volieb opäť sakra dôležitá téma. Včelára preložila Marianna Bachledová.

    Nurimu a Afre zobrala vojna veľmi veľa. Jemu jeho milované včely a živobytie, jej zrak. Obom domov. A, čo je najhoršie, ich malého syna Samiho. Napriek tomu nestrácajú nádej a rozhodnú sa pokračovať v živote v inej krajine. Najľahšia cesta nie je vždy najlepšia, takže si napriek skeptickým pohľadom každého druhého človeka, na ktorého narazia, vyberú Anglicko, kde na nich čaká Nuriho bratranec. Aby sa k nemu mohli pripojiť, nemusia síce skákať ako SuperMario cez horiace sudy, no strastiplná púť v sprievode pofidérnych prevádzačov, cez deprimujúce utečenecké tábory a plná nenávisti a nepochopenia je ešte náročnejšia.

    Nuri je rozprávačom príbehu, pričom striedavo opisuje svoj stratený život v Aleppe a následnú cestu za novým. Fakt som obdivovala silu jeho odhodlania. Niežeby som mala potrebu mu zakaždým tlieskať v stoji - napríklad za jeho chladnúci postoj k manželke - ale ani som mu nedokázala niečo vyčítať. Niesol na pleciach zodpovednosť nielen za svoj život, ale aj za Afrin a k tomu si občas pridal ďalších ľudí, ktorých stretol - či už to bol tajomný chlapec Mohammed, alebo dvojica tínedžerov, alebo pološialená matka bez dieťaťa. Páči sa mi, že autorka z neho neurobila chladnokrvného superhrdinu, naopak ho vykreslila ako zlomeného muža, ktorého prenasleduje minulosť v ústrety bezútešnej budúcnosti. 

    Afra občas pôsobila ako súčasť povinnej výbavy, ktorú by bolo lepšie strčiť do batoha a preniesť z miesta na miesto, no je to postava, ktorá v čitateľovi dokáže vzbudiť intenzívny súcit. Christy prostredníctvo Afry zdôraznila obrovský kontrast medzi ženou plnou farieb a radosti a sivej siluety, ktorú z nej urobila vojna. Z Nuriho subjektívneho opisu môže vyzerať rezignovane, aby potom prejavila vnútornú silu v najneočakávanejších situáciách.

    Putovanie človeka, ktorý prišiel o celé zázemie, je asi také pekné ako rozjazdený ježko na rýchlostnej ceste, ale Christy apeluje skôr na srdce než na žalúdok. Včelár z Aleppa poukazuje na nejednu drsnú skutočnosť, ale predpokladá, že čitateľ dokáže používať mozog, takže nemá potrebu zachádzať do brutálnych detailov. Celkovo na mňa dej pôsobil skôr unavene a melancholicky než dobrodružne a dynamicky - čo je, vzhľadom k téme, ktorú spracováva, absolútne primerané. Trochu ma mrzí záver, lebo ja som z tých, čo by radi vedeli, čo bolo na večeru, čo išlo v telke, kedy sa zhaslo a kto zaspal posledný a potom ešte čo sa komu snívalo a koho zobudila prostata a podobne. Christy však doviedla Nuriho k jednému z jeho mnohých cieľov a ďalej mu dopriala súkromie. Čo je z jednej strany výborné rozhodnutie, pretože nie každý príbeh potrebuje záverečné titulky, to len ja som radšej, keď tam sú.

    Ak hľadáte silnú knihu, ktorá vás zasiahne, ale nevyčerpá a nepožuje na beztvarý chuchvalec, určite odporúčam Včelára z Aleppa. Môže fungovať aj ako výborné antidepresívum - ja som počas čítania chodila spať s výborným pocitom, že mám vlastnú posteľ s čistým paplónom a zo spánku sa strhnem maximálne na chrápanie môjho psa, nie na bomby dopadajúce na strechu. 

    Prajem príjemné čítanie! :)