tyrkySOVA

    Medúza. Čo vám ako prvé napadne pri slove "medúza"? Priesvitný živočích, ktorý vyzerá efektne v plytkej morskej vode, no už menej keď vám tie svoje pŕhlivé končatiny pricapne na nohu? Alebo obluda z gréckej mytológie, ktorá si namiesto šampónu kupovala kolónie myší, aby mala čím nakŕmiť svoj účes, a jej pohľad by nevydržal ani Zoolander? Medúza (tá mytologická, hoci tá zoologická má tiež niečo do seba) ma vždy fascinovala, no priznávam, že som ju vnímala tou mačistickou optikou, ktorú nám podsúvajú grécke báje vrátane môjho milovaného Súboja titanov. O to viac ma teší, že Natalie Haynesová vyrozprávala Medúzin príbeh z úplne iného pohľadu. Výborný preklad má na svedomí Jana Pernišová.     Neverím, že Medúzu treba nejak zvlášť predstavovať, ale robím to vždy, tak si holt zopakujme recept na varený zemiak: kde bolo tam bolo, boli tri sestry Gorgonami zvané, pričom dve z nich vyzerali ako nasraný chrlič a tá tretia ako erotický sen čitateľa Súmraku. Takže neunikla ani nadrža

    Ako ja milujem knihy Stephena Kinga . Či som to už spomínala? Hej? No nič. Opakovanie je matkou múdrosti, takže vôbec nie som otravná a otrepaná, len sa snažím zmúdrieť. Raz sa to možno podarí. No a teraz, aby som konečne premostila k pointe, moje police zdobí už celkom pekný počet Števových diel. A hoci ma dokáže nadchnúť aj svojou novou tvorbou (kiežby ho písanie bavilo dlhšie než Fica politika), jeho starinky majú v mojom srdci špeciálne miesto svojou rýdzou hororovou temne lahodnou atmosférou. Niežeby na staré kolená a nové knihy strácal šmrnc, ale z jeho ranej tvorby presakuje taký ten necenzúrovaný oldschoolový des. Takže si zrejme viete predstaviť, ako som prijala správu, že po prvýkrát vyjde v preklade jeho dielko Cyklus vlkodlaka (správne, s jačaním, pišťaním, oslavným tancom a rachnutím zabudnutého šampusu z oslavy nového milénia).     Američania (a schopní jedinci s príslušnou znalosťou angličtiny) si môžu túto strhujúco ilustrovanú novelu vychutnávať už od roku 1983, ja

         Mala som to šťastie vyrastať v čase, keď zažívali filmové rozprávky z osemdesiatych rokov časy najväčšej slávy. Poprosím pomlčať o tom, že som stará ako Falcov očkovací preukaz. Ale keď už toho Falca spomínam, Nekonečný príbeh samozrejme predstavoval jeden z vrcholov televíznych možností a v časoch najväčšieho rozmachu videopožičovní sme si ho so sestrou v pohode struhli aj osemkrát za jeden víkend. Dodnes sa čudujem, že moji rodičia nechytajú tik v oku pri prvých tónoch Limahlovej piesne. No a keď hovorím o televíznych rozprávkach, v žiadnom prípade nemôžem vynechať nádherne melancholický animák  Posledný jednorožec , ktorý mi ukázal, že šťastný koniec nemusí nutne znamenať svadbu. Až neskôr som zistila, že môj obľúbený príbeh má knižnú predlohu z pera Petra S. Beagla , ktorá tento rok vyšla v absolútne nádhernom prevedení a v preklade Lucie Nižníkovej Kollárovej.     Ak ste takí mladí, že vám pohľad na obálku s červeným býkom a bielym jednorožcom nehovorí viac ako Markíza Fi

     V určitých prípadoch mám klišé celkom rada. Samozrejme, nie, keď príde na romantické vzťahy. Na vrkanie medzi Slečnou nedobytnou a Pánom Přijmeš moji rúúúži nemám bunky, mozgové, ani žalúdočné. Ale keď sa bavíme o hororčekoch, dokážem stráviť akýkoľvek otrepaný námet, od nového suseda, s podozrivou svetloplachosťou a alergiou na cesnak, až po entuziastickú rodinku, čo sa s vervou a veľkými plánmi do budúcna nasťahuje do domu, v ktorom vraj zavraždili asi 854 ľudí, 14 mačiatok a bytový dizajn. Takže sa niet čomu čudovať, že po lahôdke Sídlo hr ůzy (dojmy tu ) som sa s radosťou vrhla aj na pokračovanie Ďáblovy dveře. Druhú knihu Lee Mountforda opäť preložila Lenka Lichtenberg.     Ray, Rita a ich dcérka Chloe sa ocitli v situácii, keď im hrozí, že si budú zadok vytierať letákom z Kauflandu. Keď dostanú ponuku presťahovať sa do starobylého sídla Perronových a pomôcť s jeho transformáciou na hotel, neváhajú ani minútu. Ponuku im predostrel Ritin brat Vincent, tak aká levárna by za tým

         Ako sa vraví, nie je každý deň nedeľa. S toľkými svätými bigotnými hlavami v parlamente, ako tam máme momentálne, by to bolo aj dosť blbé, lebo s ich večnou túžbou po zatvorených obchodoch by sme všetci pomreli od hladu. No ani môj knižný výber nie je vždy substitútom nedele, občas stúpim tak vedľa, že skončím jednou nohou v inom štáte. A prečo to tu rozoberám? Aby som vás už vopred pripravila na to, že jedna z aktuálne dosť populárnych kníh s romantickým názvom Zaľúbila som sa do nádeje  od mladej autorky vystupujúcej pod pseudonymom Lancali  sa, žiaľ, u mňa nestretla s práve nadšeným ohlasom. A hneď vám aj porozprávam prečo. Za preklad ďakujem Saskii Hudecovej , bez nej by som túto knihu pochopila ešte menej.     Sam žije v nemocnici, odkedy si pamätá a bude tam žiť, pokiaľ až siaha jej predstava o budúcnosti. Rovnako ako Sony. Ako Neo. Ako Coeur, prezývaný Céčko, a najnovšie aj éterická bytosť menom Hikari. Päť tínedžerov, ktorým osud rozdal zlé karty, potom ich ešte oblial

       Na osobu, ktorá si pustí do gatí pri každom nepatričnom zvuku dve minúty po západe slnka sa prekvapivo vyžívam v strašidelnej literatúre. A aby som sa mohla báť aj smetiarskeho auta, čo si to  z nepochopiteľného dôvodu štrá duje okolo o ôsmej večer (neverili by ste, ako desivo pôsobia tie blikačky na strope keď je všade tma), ešte to umocňujem výberom kníh o strašidelných domoch. Nič tak nepozdvihne ducha ako predstava ducha. Skúsila som to s kráľovnou strašidelných domov Darcy Coates, ale musím povedať, že jej rozprávky pre dospelých nie sú úplne to, čo hľadám. Zato taký Lee Mountford rozohral vo svojej knihe Sídlo hr ůzy takú show, že som v noci skoro vyletela z kože na plafón, keď mi pes zvonku zaťukal pazúrmi na okno (musím podotknúť, že to od nej bolo dosť zlomyseľné).     Sestry Sarah a Chloe zdedili dom, v ktorom zamordovali zástup ľudí, a nenapadne im nič lepšie, než sa do neho nasťahovať aj s Chloeiným manželom a malou dcérkou. Samozrejme, že problémy na seba nenechajú

      Ešte pred nejakým časom som sa pri zmienke o young adult knihách tvárila ako Kaliňák pri Matovičovom aute - napoly šialene, napoly zhnusene. Predsa len, na pocukrované ulepené vrkanie násťročných indivíduí som sa cítila už trochu stará. Trochu stará sa cítim stále, ale zistila som, že young adult sa dá napísať aj čitateľne a bez hrozby predávkovania glukózou. Presvedčila ma o tom napríklad minulý rok naša talentovaná autorka Kristína J ežovičová svojou knihou Nelám mi srdce. K niektorým z jej hrdinov sa teraz vrátila v ďalšej časti cyklu Nelám mi krídla.     S Dafné sa život nemazná ani čo by sa za nechet vošlo. O otca prišla a mame na nej záleží ako Ficovi na predvolebných sľuboch. Žije u babky, z ktorej by mala Božena Němcová úzkostné stavy a ktorá svoju vnučku vníma ako modrooký ekvivalent pásového oparu. Jej jedinou spriaznenou dušou je kamarát Adrián, ten však žije v úplne inom svete a začína si uvedomovať, že Dafné sa do neho hodí ako klinec do polievky. Dominik sa zase pr

      Keď sa povie "džin", väčšina z nás si zrejme predstaví toho modrého svalovca z Aladina, ktorému chýbajú dosť podstatné partie (alebo si ich zabudol v lampe). Prípadne alkohol, ktorý pasuje k tonicu, výber už nechám na vás. Kniha  Džinovia od  Fatmy Aydemir však ani zďaleka nepojednáva o starých lampách (ktorých tvar bol pre mňa vždy natoľko mätúci, že dodnes nechápem, ako sa tá vec dala používať na niečo než na dávkovanie omáčky na tanier) v ktorých žijú viac či menej dobromyseľné bytosti, ochotné plniť za chvíľku slobody nemožné požiadavky. O preklad sa postaral  Marián Hatala.     Skôr, než sa Huseyin upracoval k smrti (čo samozrejme ešte nevedel, inak by sa na všetko vyprdol), konečne si splnil sen a kúpil pre seba a svoju rodinu byt v Instanbule. Byt, v ktorom stihol otvoriť okno a prejsť do kúpeľne, než si jeho srdce povedalo, že infarkt znie ako zaujímavý program a nechalo sa roztrhnúť napoly. Skormútená rodina pozostávajúca z manželky a štyroch detí sa postupne p