tyrkySOVA

      Každý z nás si občas povie, "mám to ja ťažký život...". V drvivej väčšine prípadov to myslíme vážne iba z jednej tretiny, pretože ktokoľvek, kto nie je odtrhnutý od reality ako pitbul na striebornej retiazke si iste uvedomuje, že vo svete žijú tisícky, milióny ľudí, ktorý by si s ním ten ťažký život ihneď vymenili a ešte by pridali obličku a zlaté zuby po prastarej mame. Svoje by o tom vedela rozprávať autorka knihy Vyrástla som v gete, Eliška Tanzer. Vlastne, čo to trepem, ona to aj urobila.     Eliška nie je žiadna princezná ze mlejna, hoci ich spája rovnaké krstné meno. Jej rodičmi bol jeden z najmenej predstaviteľných párov - 13ročná rómska prostitútka a neonacistický rasista. Ako píše sama Eliška vo svojej knihe, nepredstavujte si žiadnu šteklivú lovestory na štýl Pretty woman - Eliškinu mamu Lenku (nejdem sa tváriť že mnou netrhlo vždy keď som videla svoje meno v súvislosti s touto nie práve najpríjemnejšou osobou) jej drahý nemecký otec "dostal" od ...

      Čo je najdôležitejším prvkom dobrej knihy? Pekná obálka síce môže predávať, ale viete ako, čo s pekným tanierom, keď je v ňom ho....cičo, len nie to, čo sa dá zjesť. Zaujímavý motív je určite veľmi dôležitý, koniec koncov príbeh je to, čo od knihy v prvom rade očakávame, ale aby sme sa mohli do príbehu vžiť, potrebujeme niekoho, kto ho prežije namiesto nás, koho budeme sledovať, ľutovať, obdivovať, alebo na neho nadávať a posielať ho do horúcich pekiel a iných miest, kam slnko nesvieti. Presne tak, potrebujeme Hlavného hrdinu - čo je zároveň názov novej knihy slovenského autora Martina Petra (ak som zle vyskloňovala priezvisko a autor to nejakou šialenou náhodou číta, prosím, prijmite moje ospravedlnenie).     Hlavným hrdinom Hlavného hrdinu je spisovateľ menom Valter Vinter (Honza z Voza alebo Gejza z lesa asi neznie tak cool). Po závratnom štarte jeho kariéry vďaka bestselleru Detektív, prichádza ešte závratnejší a o poznanie bolestivejší pád na hubu. Va...

      Už som to pravdepodobne spomínala, ako veľa vecí - ak sú ľudia z opice, ja som asi evolučná anomália s pôvodom u papagája - ale čo sa týka žánru sci-fi, mám na konte len zopár zárezov. Paradoxne sa orientujem skôr na diela, v ktorých knižná budúcnosť predstavuje už našu minulosť - nedávno som skúsila aj "čerstvejšiu" vec, ale čítať sci-fi, ktoré si odbieha k sexu za volantom nebolo tak úplne podľa môjho Gustáva alias gusta, takže som tentokrát stavila pre zmenu na rokmi overenú klasiku Arthura C. Clarka - 2001: Vesmírna odysea.     Viete, ako ten príbeh začína opoľuďmi, ktorí ledva zistili, že pri chôdzi si nemusia odierať o zem aj ruky? No, tak ja som asi tak dve dekády za nimi, pretože som nielenže nečítala knihu ani nevidela film, ja som nemala šajnu o čom to vlastne je, okrem hviezdne mlhavej predstavy, že tam pravdepodobne niekto bude putovať vesmírom - brilantný postreh, Sherlock! Skalných sci-fi fanúšikov teraz nechám chvíľu predýchavať moju nevedom...

      Poznáte ten typ kníh, ktoré na prvý pohľad možno pôsobia jednoducho, no s pribúdajúcimi stranami sa ich dej stáva spletitým, prepracovaným a ťažko predvídateľným? Viete, tie knihy, ktoré sa zahrávajú s vašou pozornosťou, ktoré vás vedú jedným smerom, aby vás vzápätí efektnou piruetou poslali zase opačne? Hovorím o knihách, pri ktorých si môžete dvanásťkrát povedať, že teraz je vám už všetko jasné ako jedna spakruky, no na stránku s rozuzlením aj tak čumíte ako veverička na kokosový orech. No, tak Kriedové správy medzi tieto knihy nepatria.     Prvotina anglickej spisovateľky C.J. Tudor nie je čerstvou senzáciou, ku Kriedovým správam medzičasom stihlo pribudnúť viacero jej počinov. Snáď svoje ďalšie knihy nepísala štýlom hrnčekovej polievky - prisypem kúsok z tohto, kúsok z tamtoho a miešať už budem sama - pretože jej prvé dielo vo mne zanechalo presne tento dojem.     Kniha sa odohráva v dvoch časových pásmach - rok 1986, keď sa niečo stalo, a ro...

      Niektoré knihy čítame, aby sme sa niečo dozvedeli, iné, aby sme sa pobavili, poplakali si nad ťažkým osudom hlavných hrdinov, či aby sme si trochu preluftovali cievy a čítali pod dekou, s pripraveným číslom RZP na mobile a krvným tlakom býka z Pamplony. A potom sú tu knihy, ktoré boli zrejme napísané s určitým zámerom, no je veľmi ťažké tento zámer identifikovať. Mimochodom, zdá sa vám nadpis dnešného článku bizarný? To lebo ste pravdepodobne nečítali John na konci umře od Davida Wonga!     Obálka sľubuje vtipný a zároveň desivý príbeh zabiehajúci ďaleko za hranice zdravého rozumu. S tým posledným nemôžem než súhlasiť, hoci "zabiehanie" je trochu slabý výraz, táto kniha za hranice zdravého rozumu skôr odletela tryskáčom s jednosmernou letenkou. Ale to predbieham, najskôr sa teda pokúsim načrtnúť, čo sa v knihe stane pred Johnovým koncom (to nie je spoiler - autor sám sa rozhodol otestovať toleranciu čitateľov tým, že vyžvanil koniec ešte pred prvou kapitol...