Kriedové správy - zrecyklované To s detektívnou zápletkou

 

    Poznáte ten typ kníh, ktoré na prvý pohľad možno pôsobia jednoducho, no s pribúdajúcimi stranami sa ich dej stáva spletitým, prepracovaným a ťažko predvídateľným? Viete, tie knihy, ktoré sa zahrávajú s vašou pozornosťou, ktoré vás vedú jedným smerom, aby vás vzápätí efektnou piruetou poslali zase opačne? Hovorím o knihách, pri ktorých si môžete dvanásťkrát povedať, že teraz je vám už všetko jasné ako jedna spakruky, no na stránku s rozuzlením aj tak čumíte ako veverička na kokosový orech. No, tak Kriedové správy medzi tieto knihy nepatria.

    Prvotina anglickej spisovateľky C.J. Tudor nie je čerstvou senzáciou, ku Kriedovým správam medzičasom stihlo pribudnúť viacero jej počinov. Snáď svoje ďalšie knihy nepísala štýlom hrnčekovej polievky - prisypem kúsok z tohto, kúsok z tamtoho a miešať už budem sama - pretože jej prvé dielo vo mne zanechalo presne tento dojem.

    Kniha sa odohráva v dvoch časových pásmach - rok 1986, keď sa niečo stalo, a rok 2016, kedy by sa malo konečne prísť na to, čo. Rozprávačom je Eddie alebo Ed, podľa toho, či sa bavíme o minulosti, v ktorej si užíval letné prázdniny so svojou partiou, alebo o súčasnosti, kedy si už nič moc neužíva, ak nepočítame príležitostné alkoholické úlety. V to osudné leto sa Eddie s priateľmi bavili kreslením kriedových šifier - mobily neboli, holuby sa za jedno leto nedajú vycvičiť a tak si nechávali odkazy na stenách a chodníkoch. Nevinná zábavka nadobudne trpkú príchuť, keď decká objavia značky, ktorých autorom nie je ani jeden z nich - a ktoré ich dovedú k torzu tela, ukrytému v lese. Otrasná vražda je vyriešená do niekoľkých dní a všetci, vrátane Eddieho ju s pribúdajúcimi rokmi utlačia do toho kúta pamäte, kde schovávame zážitky, o ktorých už nikdy nechceme hovoriť, a heslo k užívateľskému kontu čerpacej stanice. To sa má zmeniť o 30 rokov - všetci členovia partie dostanú záhadnú zásielku s pripomienkou udalostí dávno zabudnutého leta, a vzápätí jeden z nich príde o život. Eddie je nútený nielen oprášiť kriedových prach z nepekných spomienok, no zároveň stojí pred nebezpečnou úlohou - konečne odhaliť pravdu. 

    Na prechádzky okolo horúcej kaše je dnes príliš teplo, takže si nasaďte ochranné štíty a pripravte sa, zase raz budem pľuť síru. Pokiaľ ste nečítali nič od Kinga, pravdepodobne nebudete vidieť na obsadení, prostredí a niektorých scénach Kriedových správ nič nezvyčajné. Pokiaľ ste čítali minimálne To, psychologický jav so sexi francúzskym názvom déja - vu sa stane na pár dní vaším verným spoločníkom. Vytvorenie príbehu, ktorý sa točí okolo partie neplnoletých osôb, z ktorých jedna je ženského pohlavia, asi nie je nič, s čím by bolo treba zaťažovať patentový úrad. Že sa tieto neplnoleté osoby stanú svedkom traumatizujúcej udalosti, to je tiež v poriadku - ak to nie je kniha pre deti, o niečom tá zápletka predsa byť musí. Nepozastavovala by som sa ani nad tým, že spomínaná ruža medzi tŕňmi alebo čerešňa medzi uhorkami je krásne dievča s dlhými ryšavými vlasmi - ryšavky sú obľúbenými knižnými hrdinkami pomaly od vynálezu papiera. Keď vám však poviem, že spomínaná ryšavka má priezvisko začínajúce na Mar- a pološialeného otca, ktorý pre facku nechodí ani tak ďaleko ako na záchod, hovorím o Beverly z To, alebo o Nicky z Kriedových správ? A čo dobrácky pes, ktorý na svoju dobrotu škaredo doplatí? Partia starších chalanov, ktorá sa zabáva trápením mladších spolužiakov a ich vodca je už teraz zrelý do basy? Scéna, v ktorej najskôr lietajú nadávky a potom aj kamene? Na Slovensku síce máme vyššiu úroveň tolerancie voči plagiátorstvu, ale na môj vkus bolo tých podobných okolností, povedomých postáv a takmer identických výjavov príliš. V druhej polovici knihy som dokonca našla úvahu, ktorá podozrivo pripomínala zdôvodnenie Annie Wilkesovej, prečo nemôže byť mŕtva Misery zrazu živá. Samozrejme akceptujem, že na svete existujú milióny kníh a námety sa zákonite v niektorých musia opakovať, rovnako ani netvrdím, že King má patent na originalitu - ale čo sa týka Kriedových správ, na jednu 350 stranovú knihu bolo tých náhod akosi priveľa. 

    Ak aj zavriem obe oči, prelepím si ich lepiacou páskou a odosobním sa od podozrivých zhôd v deji, Kriedové správy majú viac chybičiek krásy ako duplikát Mony Lisy. Autorka sa snažila o spletitý dej, v ktorom začnú veci postupne dávať zmysel a jednotlivé fakty do seba pekne zapadnú. Ony tie fakty do seba aj zapadli, ale bolo im treba pomôcť kladivom. Sledujeme Eddieho, ako sa snaží dopátrať pravdy, no namiesto toho, aby spomínaná pravda nejak logicky vyplynula z novozistených okolností, väčšinou sa Eddiemu len nad hlavou rozsvieti tá pomyselná úsporná žiarovka a zrazu mu je všetko jasné. Samozrejme, absolvuje aj niekoľko rozhovorov, ktoré mu poskytnú nové námety na uvažovanie, no z mnohých jeho odhalení som mala dojem, že na to prišiel preto, lebo si to v daný moment želala autorka, nie pre jeho zázračné dedukčné schopnosti. 

    Ako som už spomínala, Kriedové správy sú autorkinou prvou knihou, takže nemám chuť jej veľmi vyčítať potrebu trochu popracovať na tvorbe detektívnej zápletky - koniec koncov, keby píšem detektívku ja, asi uhádnete vraha už z prológu a zvyšok knihy môžete spokojne štrikovať, nič nové sa už nedozviete. Každopádne, v mnohých podobne ladených knihách nám autori podsúvajú podozrivých, o ktorých vine nemáme dôvod pochybovať, aby sme napokon zistili, že boli čistí ako "okvětí bílé lilie". Možno to bol zámer C.J.Tudor, ale v jej knihe som pôvodného podozrivého neupodozrievala ani chvíľu. Naopak, osoba, ktorá stelesňuje rozuzlenie hlavnej zápletky, pre mňa nebola dychberúcim prekvapením. Autorka síce nestavila na úplne prvoplánové vyvrcholenie, na druhej strane ale ani neponúka čitateľovi niečo, čo by mu vytlačilo oči z jamiek. 

    Postavy z Kriedových správ by som rozdelila na dve skupiny - Eddie a ľudia okolo Eddieho. Eddie ako rozprávač v prvej osobe je jedinou postavou knihy, ktorej trochu vidíme do hlavy, má nejakú motiváciu, dokážeme vysvetliť dôvody jeho konania. Viacero z ostatných postáv malo potenciál - záhadný učiteľ pán Halloran, delikvent Danny, dokonca Nicky, ktorá mala takmer charakter hlavnej postavy - nikto z nich však nedostal viac priestoru, než bolo striktne nevyhnutné pre podporu Eddieho pátrania po pravde. Od nevyužitých postáv môžeme precupkať priamo k nevyužitým častiam deja - v knihe sa udialo niekoľko vecí, ktoré som považovala za dôležitú súčasť rozuzlenia, ale napokon neboli nijak vysvetlené alebo ukončené. To ešte viac pokazilo môj už aj tak naštrbený dojem z knihy, namiesto prepracovanej a premyslenej na mňa po prečítaní pôsobila unáhlene a odfláknuto.    

    No ako vždy, po tom čo na knihe nenechám nitku suchú, musím povedať, že nie je úplne márna. Ak nečítate Kinga, nebude vám vadiť nedostatok mrazivej atmosféry, ak nečítate Fitzeka, odpustíte jej aj vlažné vyvrcholenie, a ak nečítate podobné trilery vôbec, môžu byť pre vás Kriedové správy dobrou voľbou na rozbeh. Berte ju ako drsnejšiu oddychovku, neklaďte priveľa otázok a nebudete rozčarovaní primálom odpovedí. 

    Prajem príjemné čítanie! :)