tyrkySOVA

     Koniec roka je obdobím, keď mnoho čitateľov siaha po nejakej tej nostalgickej, jednoduchšej, kardiostimulátor-stimulujúcej literatúre. Ja vlastne tiež. Nepozerajte na mňa tak čudne, zbierka poviedok Noční směna od môjho večného a jediného miláčika Stephena Kinga spĺňa aj vyššie uvedené požiadavky na sviatočné čítanie. Teda, aspoň pre mňa. Dvadsať hororových poviedok zrejme v mnohých nostalgiu nenavodí, ale ja som si ich teraz struhla už po štvrtýkrát a spomenula som si napríklad na svojich sladkých 18, keď som Směnu čítala prvýkrát a svet bol gombička. Ktorú nie som schopná dodnes prišiť tak, aby neodpadla po troch krokoch, ale to je vedľajšie. Alebo ako ma pri čítaní príjemne mrazilo aj s riťou zaparkovanou na rozpálenom španielskom piesku. No ak toto nie je nostalgia, tak ja už neviem. Nové vydanie vyšlo v klasicky skvelom preklade Adély Bartlovej.     King je známy ako autor viacgeneračných diel - niekedy jeho knihy pojednávajú o viacerých pokoleniach, ale tu som mala na mysli

    Rovno skraja musím opäť raz konštatovať, že ja bohvieako nemám v láske romantiku. Ani erotickým knihám už neholdujem (dobre, priznávam že som absolvovala aj toto obdobie, ale po 50 odtieňoch vety "urob sa pre mňa" som na knižný sex definitívne zanevrela). Ono je totiž celkom náročné napísať erotickú scénu, ktorá nie je slizká ako Ronovo vedro na slimáky, vyznieva realisticky a pritom z nej ešte aj lietajú iskry ako z džamboprskavky. No a potom sa mi podarilo vyhrať prvú knihu z novej série Stjepana Šejića  (chcelo to len dva týždne zariekania a štyri obetované sliepky aby sa na mňa usmialo šťastie) Sunstone: Milost! A viete čo? Aj keď knižný sex nezačnem teraz zbesilo vyhľadávať, ten kreslený môže byť.     Alan je normálny vysokoškolák, akurát si vo voľnom čase rád kreslí do skicára povrazy, latex a svorky. Niežeby bol horlivým domácim kutilom, pánka fascinuje BDSM - čo v rozumnej  miere nie je problém, ten príde až keď sa obsah jeho skicára dostane medzi spolužiakov, na

    Trúfam si konštatovať, že väčšinou som za každú srandu a neskazím žiadny vtip. Väčšinou. Na druhej strane, som blondína so staromódnym vedením cez kábel siahajúci až kamsi do Zakopaného, a asi si viete predstaviť, že taká dlhá šnúra sa ľahko zamotá. Takže...áno, nebojím sa priznať, že občas mi uniknú súvislosti a ja ich nedokážem chytiť ani s podberákom a uspávacou puškou. No, a presne takýto pocit mám z knihy Niny Lykke s prísnym názvom Nie sme tu nato, aby sme sa zabávali. Knihu preložila Jarmila Cihová.     Knut je starnúci spisovateľ, autor mnohých priemerných románov (a slovo "priemerný" je v tomto prípade takmer kompliment) a jedného Slávneho románu, ktorý  mu zabezpečil miesto medzi literárnou smotánkou. Samozrejme, z ozveny niekdajšieho úspechu dokážu vyžiť ľudia ako Elton John, nie autor jednej skvelej a ďalších menej skvelých kníh, takže Knut balansuje na jednej nohe so zaviazanými očami a potkanom vo vrecku nad priepasťou zvanou bankrot. Preto s radosťou prijme

     Teraz zadelím priznanie. Nie, tajne nesympatizujem s kotlebovcami (ak by sa to niekedy stalo, znamená to, že pravdpodobne trpím vážnym neurologickým alebo psychickým ochorením a treba ma niekam zavrieť) ani nemám doma zbierku vlasov vytrhnutých náhodným okoloidúcim (iba svojich vlastných roztrúsených po dome). Ale ja...proste...nemám rada mačky. Viem, že toto je pre väčšinu knihomoľov nepochopiteľné, lebo ku knihe vraj patrí šálka čaju a mačka na klíne, ale ja si tam radšej vyložím 40 kíl čiernych chlpov (myslím psa, nie to čo som vytiahla z odtoku v sprche. Ups). Niežeby som teda do mačiek tajne kopala, keď sa ich majitelia nepozerajú, ešte som aj ochotná ich poškrabkať za uchom (netuším či to majú v obľube, ale ony tiež nevedia kde majú škrabkať mňa, tak sme si kvit), ale tam to končí. A napriek tomu ma zaujala kniha Frankie od Jochena Gutscha a Maxima Lea , lebo keď príde na hovoriace zvieratká, je mi úplne jedno či je to pes, mačka, chameleón alebo varan komodský, viem, že to

         Tí, čo vravia, že deti majú ľahký život, asi už majú Alzheimera a zabudli aké to vlastne bolo, byť maloletým, alebo sa umelá inteligencia dostala tak ďaleko, že namiesto plagiátorských obrázkov rovno vypľúva dospelých ľudí, čo to nemajú odkiaľ vedieť. Deti možno nemajú hypotéku, nábeh na infarkt a šialeného šéfa, lenže sa musia vyrovnávať s hromadou vlastných sračiek, ktoré, na rozdiel od nás starcov, často nedokážu pochopiť. Aj preto je fajn, že vychádzajú knižky ako Mollina zázračná cesta, ktoré im v tomto smere môžu aspoň trochu pomôcť.     Molly príde domov po ďalšom naprd dni v škole a po pár stránkach knihy ju drapne spánok. Vo svojom sne sa ocitá vo svojom vnútri - nie je však najnovšou hviezdou seriálu Bol raz jeden život, ocitá sa vo svete svojich emócií. Postupne sa zoznamuje so všetkým, čo sa odohráva v jej hlávke, spoznáva svoje myšlienky, vidí krajinu svojho šťastia, no stretáva aj svoj strach, smútok a hnev. A na konci svojej cesty sa dozvie odpoveď na každú otáz

     Profesor by mal byť vážený občan, ktorý zabil pol života štúdiom, výskumom a nadávaním na ceny viazania diplomových prác, aby mu mohol byť nakoniec s veľkou pompou odovzdaný vytúžený titul. Alebo človek čo sa na to všetko vyprdol, ale podarilo sa mu učiť na strednej škole a požaduje toto oslovenie od nič netušiacich adolescentov. Peter Šloser nehovorí vo svojej šiestej knihe o tých, čo si titul odmakali, ani o tých, čo sa ho rozhodli používať len tak, lebo to dobre znie, ale o profesoroch úplne iného rangu - o Profesoroch zločinu .     Jedného pekného dňa si podnikateľ Šiška chcel dakam zájsť, keď tu mu pred jeho firmou zrazu dakto spravil zopár ďalších USB portov do tela. Hlavne ten doprostred čela už nerozchodil, no ako to už býva, chlapíka, čo bol za to zodpovedný, nikdy nechytili. O desať rokov sa prípadu chytia Michel s Pilátom pod patronátom Jula Tvrdého. Vďaka technologickému pokroku a nezaprášeným mozgovým bunkám sa začnú stopy zbiehať smerom, z ktorého nebude vedenie nadš