Noční směna - dvadsať majstrovských minidielok

     Koniec roka je obdobím, keď mnoho čitateľov siaha po nejakej tej nostalgickej, jednoduchšej, kardiostimulátor-stimulujúcej literatúre. Ja vlastne tiež. Nepozerajte na mňa tak čudne, zbierka poviedok Noční směna od môjho večného a jediného miláčika Stephena Kinga spĺňa aj vyššie uvedené požiadavky na sviatočné čítanie. Teda, aspoň pre mňa. Dvadsať hororových poviedok zrejme v mnohých nostalgiu nenavodí, ale ja som si ich teraz struhla už po štvrtýkrát a spomenula som si napríklad na svojich sladkých 18, keď som Směnu čítala prvýkrát a svet bol gombička. Ktorú nie som schopná dodnes prišiť tak, aby neodpadla po troch krokoch, ale to je vedľajšie. Alebo ako ma pri čítaní príjemne mrazilo aj s riťou zaparkovanou na rozpálenom španielskom piesku. No ak toto nie je nostalgia, tak ja už neviem. Nové vydanie vyšlo v klasicky skvelom preklade Adély Bartlovej.

    King je známy ako autor viacgeneračných diel - niekedy jeho knihy pojednávajú o viacerých pokoleniach, ale tu som mala na mysli skôr to, že kým dočítate jeho knihu, môže sa stať že si uvedomíte, že máte zrazu o generáciu viac. Tým samozrejme nemyslím seba (aj keď s hanbou priznávam že To mi chytalo prach na nočnom stolíku dobrého polroka), no ono tých vyše tisíc strán čo dokáže počmárať dá človeku zabrať. Každopádne, on to dokáže naplno rozbaliť aj na kratšom rozsahu. Či už odpáli trojhodinový koncert so symfonickým orchestrom alebo si zabrnká pár akordov na ukulele, výsledkom sú vždy chlpy stojace v pozore. Podľa mňa fungujú jeho zbierky poviedok ako fajn predkrm pre tých, čo sa chcú oboznámiť s jeho tvorbou, ale nemajú priestor sa rovno pustiť do večere o desiatich chodoch, akou je  napríklad Svědectví. 

    V Noční směne si King berie na paškál zdanlivo obyčajné veci a miesta a mení ich na hrôzostrašnú kulisu, ktorá slúži ako pozadie pre desivý príbeh. V poviedke Noční příboj sa napríklad zoznámime s partiou mladých ľudí na pláži. Aké pekné, však? Ako vystrihnuté zo seriálu Beverlykopce neviemkoľko. Až na to, že hneď v úvode sa táto perspektívna mládež akurát rozchádza od mŕtvoly muža, ktorého upálili ako Jana Husa. Alebo si vezmite Šedú hmotu - tu sa môžete dočítať, čo všetko okrem herpesu na papuli vám hrozí, ak si neumyjete plecháčika pivka predtým ako ho spustíte dolu gágorom. Ale aj tak som počas čítana mala chuť na jedno orosené. Hej, no, stratený prípad. Zaujímavá je aj poviedka Náklaďáky - hlavne ak sa vám zdá desivá predstava vraždiaceho kamiónu so šialeným šoférom. Od toho je horšia len predstava vraždiaceho kamiónu bez šialeného šoféra. A nedá mi nespomenúť moju najobľúbenejšiu poviedku Děti kukuřice - vydarené dielo s pomalým rozbehom a silným finále s vôňou pukancov. Lebo z upraženej kukurice už nič nevyklíči a niekedy je to aj dobre.

    Všetkých 20 poviedok spája Kingovo rozprávačské majstrovstvo. Mnohé sú podávané v prvej osobe, ale nenechajte sa oklamať, to ešte neznamená že nakoniec nič nemohlo dopadnúť tak zle, keď zostal niekto, kto o tom môže rozprávať. V prejave rozprávača King zdôrazňuje psychologickú stránku veci - od momentu, kedy sa rozprávanie začne a hrdina sa nám prihovára racionálnym, vecným tónom, až do chvíle keď čitateľ vníma, ako sa jeho osobnosť láme a rozprávanie nadobúda beznádejný, rezignovaný podtón. Vo väčšine prípadov vás Števo vhodí priamo do kravského lajna - ony tie poviedky majú priemerne tak 10 strán, takže na nejaké rozsiahle intro nie je čas - no dej opúšťame skôr, než padne opona. To, ako to vlastne nakoniec dopadlo, už King necháva na čitateľovej predstavivosti. Za seba teda hovorím, že za tou spustenou oponou málokedy šípim nohy na stole a Aquamana v telke. 

    Hoci má King na čele nálepku "sklad hororov", v týchto dvadsiatich príbehoch sa opäť vydal na svoju obľúbenú púť naprieč žánrami. Môžete si vychutnať oldschool hororovku s Draculovským nádychom, sci-fi o zlomyseľných ufónoch, čo síce nelezú z brucha Sigourney Weaver, ale nie sú o nič milší, klasiku o strašiakovi v skrini, ducharinu, dystópiu, psychotriler a na záver niečo, čo mi najviac fušuje do drámy a pojednáva o tom, čo všetko je človek schopný urobiť pre milovaného rodiča. 

    Napriek tomu, že som Noční směnu čítala už štyrikrát, toto vydanie som fakt musela mať. Lebo prosím pekne, moje obľúbené poviedky sprevádzané skvelými ilustráciami českého umelca Murina Wolfa? Berte si obličku, tie mám dve, a dajte to sem! Najlepšie na tých kresbách je, že nespoilerujú rozuzlenie poviedky, no pri niektorých pochopíte súvis až po dočítaní. 

    Takže, či už Noční směnu čítate prvý alebo stoprvýkrát, vždy vám má čo ponúknuť. Ja som tentokrát už pri každej poviedke vedela, o čo ide, lebo vlastné narodky si pamätám len vďaka upozorneniu na fejsbuku, ale štyri rereadingy sú štyri rereadingy - a aj tak som ich zhltla jedným dychom. Lebo, čo si budeme, King vie.

    Prajem príjemné čítanie! :)