tyrkySOVA

      Po prvej časti série Millennium som čítanie preložila dvoma knihami iného žánrovyznania (z toho jedna bola pre mňa veľmi pozitívnym prekvapením a druhá ekvivalentom šliapnutia do psieho exkrementu), než som sa k Stiegovi Larssonovi vrátila. Knihu Muži, ktorí nenávidia ženy, som hodnotila kladne, ale bez vystreľovacích konfiet a desaťminútového intenzívneho potlesku - čiže dobre napísané krimi, síce s niekoľkými aspektami bez ktorých by som sa zaobišla, ale subjektívne som sa nemohla ubrániť pocitu, že do dokonalosti tomu ešte niečo chýba. Teraz už viem, že to neidentifikovateľné "niečo" mal autor zrejme odložené v zaváraninovom pohári na písacom stole, kde "to" čakalo na druhú časť pod názvom Dievča, ktoré sa hralo s ohňom.      V druhej knihe cyklu sa stretávame s postavami známymi z tej prvej - novinár a redaktor časopisu Millennium Mikael Blomkvist, jeho šéfka a milenka Erika Bergmanová, osoba zosobňujúca rozuzlenie zápletky prvej časti (tá, ktorú ...

       Leigh Bardugo je v súčasnosti známa ako kráľovná YA fantasy. Ja sa síce literatúre s nálepkou young adult v posledných rokoch vyhýbam - okrem toho že ma dráždi prídavné meno young, nakoľko ma až tak nevystihuje - kvôli tendencii priam atomických výbuchov vášne a citu, ktoré majú, podobne ako črevné ťažkosti, sklon objaviť sa v nie práve najvhodnejšej chvíli. No všade som čítala, že Deviaty spolok je z iného cesta, že jej to kniha pre dospelých, a anotácia vyzerala viac než zaujímavo, čiže som ju bez váhania zaradila do ďalšej várky čerstvého krmiva pre čítačku.      Keď už som spomenula tú anotáciu, než sa vyjadrím k samotnej knihe, dovolím si vás chvíľu zdržať pri nej. Totiž, buď som ja mechom uderená (nevylučujem, ale myslím že čítanie s porozumením celkom zvládam), alebo tá anotácia trochu netrafila charakter knihy. Podľa toho čo som sa dočítala v opise, som očakávala náhľad do svetoznámej univerzity, na ktorú prichádza tajomná študentka, aby...

          Po niekoľkých rokoch snívania, zháňania, sledovania bazárov a dúfania mi české vydavateľstvo Beta splnilo jeden z mojich knihomoľských snov, a opäť vydalo Svědectví, podľa hodnotení kolegov Kingofilov jednu z jeho najlepších kníh. A aby moja dušička nielen zaplesala, ale aj metala mlynské kolesá a uronila slzu šťastia, Svědectví uzrelo svetlo sveta v rozšírenej, doplnenej podobe. Niežeby náš miláčik Števo strácal švih a inšpiráciu a tak sa po večeroch bavil dopisovaním detailov do už vydaných kníh. Svědectví (snáď vás neruší používanie českého názvu - tak som to čítala, tak to nazývam) malo vo svojej pôvodnej podobe okolo 1400 stránok, čo sa však v tej dobe nepozdávalo Stephenovmu vydavateľovi. Predsa len, bol ešte len také spisovateľské ucho tmavozelené - mal na konte štyri romány a zbierku poviedok, takže úplny zelenáč nebol, no aj napriek ich nespornému úspechu vydavateľ považoval za ekonomické riziko vydať mu niečo, čo si do redakcie pravdepod...

       Že mne to nebolo hneď podozrivé. Kniha, ktorá nazýva samu seba "brilantným špionážnym trilerom"? Žiadna citácia New York Times, žiadne vyjadrenie iného svetoznámeho spisovateľa, proste na drzovku capnuté na obálke aj na papierovom prebale. Asi zle pochopená hláška, že dobré sa chváli samo, inak si to naozaj neviem vysvetliť.      Kniha od dvojice spisovateľov Sean McFate - Bret Witter ma totiž začala vytáčať už od prológu, s pribúdajúcimi kapitolami sa mi oči pretáčali do hlavy s čoraz vyššou kadenciou a po prečítaní mám dokonca dojem, že som na chvíľu zahliadla vlastný mozog (áno! Bol tam!). Hlavným hrdinom tohto počinu je Thomas Locke, žoldnier, pracujúci pre spoločnosť Apollo Outcome, ktorá svoju súkromnú armádu vysiela tam, kde je to práve podľa americkej vlády potrebné, alebo jej služby poskytne tomu, kto zaplatí viac. Thomasa po misii v Líbyi vysielajú k našim ukrajinským susedom, aby ochránil miestneho oligarchu, ktorý čelí opakovaným pok...

       Či už amerického kráľa hororov čítate pravidelne, raz za volebné obdobie, alebo Vás úplne obchádza, pravdepodobne viete, že je to spisovateľ, ktorého hranice zatiaľ žiadny Kolumbus neobjavil (a pravdepodobne ani on sám - dobrá správa pre nás, jeho verných čitateľov). On nie je ten typ, pri ktorom si môžete povedať, že to to milé šteniatko, zlatá babička, alebo neodolateľný sympaťák jednoducho musia dotiahnuť do konca - v takom prípade by ste boli veľmi rýchlo vyvedení z omylu. V knihách Stephena Kinga platí pravidlo "nemusím nič, iba zomrieť" - a často platí dvojnásobne.     Vo svojej najnovšej knihe Inštitúcia tentokrát ignoruje pravidlo, že deťom sa neubližuje. Ak ste čítali Podpaľačku, možno nájdete niekoľko zhodných prvkov - výnimočne nadaný Luke si žije so svojimi sympatickými rodičmi v Minneapolise, vďaka svojmu neobyčajnému mozgu (tentokrát nepôjde o podpaľovanie macíkov silou myšlienky, ale o menej ezoterický talent) zvažuje možnosť študovať ...

      Vždy vravím, že literatúra s nálepkou Young adult nie je nič pre mňa. A nie preto, že ako rovesníčka Nežnej revolúcie by som sa rozpakovala siahnuť po literatúre pre mladých - v pohode si prečítam aj knihu pre deti, koniec koncov, mentálne im zase až natoľko vzdialená nie som. Na YA ma však neskutočne vytáča to večné rozpitvávanie vzťahov do najmenších záchvevov mimiky (šklblo mu obočím - práve sa do mňa vášnivo zamiloval!), ktoré dostáva neúmerne veľa priestoru mnohokrát na úkor schopnej zápletky. Ale áno, chápem, YA je o tom, cieľovka to vie oceniť a za tragickú skúsenosť s čítaním knihy Hříšní světci si môžem sama.      Nechala som sa nalákať z dvoch dôvodov. Prvým bolo české internetové kníhkupectvo, ktoré sprístupnilo niekoľko e-kníh zadarmo (žiada sa mi doplniť "pri príležitosti prvého výročia pandémie"). Povedzme si na rovinu, v dnešných časoch by ste vzali domov zadarmo aj chlieb ležiaci na ulici, že aspoň pre prasce. Druhým dôvodom, prečo som...

        Poznáte ten pocit, keď sa odhodláte prečítať si knihu, ktorá je tak mimo váš bežný záber, že ste vopred pripravení na tortúru, za ktorú by sa nehanbili ani španielski inkvizítori? Môžete mať myseľ otvorenú dokorán, s lokajmi v livrejach stojacimi v pozore, ale stále počítate s možnosťou, že si na plecia beriete viac, než unesiete a s čítaním budete bojovať urputnejšie než so svorkou vyhladovaných pitbulov. Tak by sa dali viac-menej stručne popísať moje prvé pocity z knihy Šeptuchy od Aleny Sabuchovej. Veľmi tomu nepomáhala ani skutočnosť, že táto kniha vyhrala cenu Anasoft litera - tým nechcem znevažovať literárne ocenenia, božechráň, ibaže kritériá, posudzované porotcami sa asi veľmi nezhodujú s kritériom, podľa ktorého si väčšinou vyberám knihy ja (nech sa tam veľa deje a ak niekomu šibe, vôbec to nevadí).      Opísať, o čom Šeptuchy vlastne sú, je trochu náročné. Táto kniha nie je klasickým románom, ktorý sa nejako začne, potom sa to ne...

      Toto bude ďalší zo série príbehov "Ako som objavila Ameriku a zopár ďalších kontinentov". Krimi séria Millennium, počnúc trilógiou nebohého Stiega Larssona s úvodným dielom Muži, ktorí nenávidia ženy, samozrejme nie je žiadnou čerstvou, horúcou, z knižnej pece vytiahnutou novinkou. Ak berieme do úvahy rok vydania originálu, pomaly sa už blíži k veku, v ktorom môže legálne požívať alkohol (a šoférovať a také tie ďalšie veci). Osobne som tieto knihy už dlho vnímala ako čosi, čo si raz rada prečítam, ale z aktuálneho poradia boli doteraz vždy vytlačené nejakou tou už spomínanou novinkou z pece. Až raz prišla ponuka, ktorá sa neodmieta, rozumej akcia, oscilujúca medzi výrazmi "výnimočne výhodná" a "šialená". No, a bolo, na poličke zrazu menej miesta a v kolónke "čo budem čítať teraz?" príjemná dilema, medzi ktorej riešenia patrí aj komplet Millennium.     Pre tú hŕstku nádejných Krištofov Kolumbusov (do ktorej stále patrím aj ja, veď mám za seb...