Tieňová vojna - ako naštvať čitateľa v niekoľkých jednoduchých krokoch

 

    Že mne to nebolo hneď podozrivé. Kniha, ktorá nazýva samu seba "brilantným špionážnym trilerom"? Žiadna citácia New York Times, žiadne vyjadrenie iného svetoznámeho spisovateľa, proste na drzovku capnuté na obálke aj na papierovom prebale. Asi zle pochopená hláška, že dobré sa chváli samo, inak si to naozaj neviem vysvetliť.

     Kniha od dvojice spisovateľov Sean McFate - Bret Witter ma totiž začala vytáčať už od prológu, s pribúdajúcimi kapitolami sa mi oči pretáčali do hlavy s čoraz vyššou kadenciou a po prečítaní mám dokonca dojem, že som na chvíľu zahliadla vlastný mozog (áno! Bol tam!). Hlavným hrdinom tohto počinu je Thomas Locke, žoldnier, pracujúci pre spoločnosť Apollo Outcome, ktorá svoju súkromnú armádu vysiela tam, kde je to práve podľa americkej vlády potrebné, alebo jej služby poskytne tomu, kto zaplatí viac. Thomasa po misii v Líbyi vysielajú k našim ukrajinským susedom, aby ochránil miestneho oligarchu, ktorý čelí opakovaným pokusom o atentát, a zároveň mu prostredníctvom fingovaného útoku na plynovod dopomohol k ministerskému postu. 

     Prológ opisuje spomínanú misiu v Líbyi - aby sa čitateľ rýchlo oboznámil s ústrednou postavou, a aby sa spomínaná ústredná postava mohla potom počas celej knihy odvolávať na to, aké to bolo v Afrike (rozprávaj ešte, starý otec). Už táto scéna mi vytiahla obočie lepšie ako 20 botoxových injekcií - skupinka amerických vojakov sa medzi saharskými dunami stretáva s Tuarégmi (tu libyjskí bojovníci, nie SUV-čka od Volkswagenu), aby od nich nelegálne odkúpili zbrane. Vravím si, ejha, tu sa to šeredne zvrhne a niekto podstatný príde o život. No áno, padlo zopár výstrelov, ale Tom aj s celým tímom si z akcie veselo odfrčali v rozheganých nákladiakoch naloženými vojenskou technikou - a hoci podľa popisu by tieto nákladiaky nedostali STKčku ani od podplateného inšpektora, tak prekvapili a službu vypovedali až keď boli všetci v bezpečí. Na čo to komplikovať hneď na začiatku, no nie? A toto aj tak nebola jediná akcia, z ktorej by aj Bond vyšiel aspoň s natrhnutou perou, ale Mr. Locke je skrátka iná liga! 

     Náznaky sú už v prológu, ale ten pravý  šovinizmus rozbaľujú autori až o niekoľko strán ďalej a držia sa ho až do konca. Okrem toho, že Amerika nie že ťahá za nitky celosvetovej politiky - ona má rozhodené priam kotvové laná - majú jej obyvatelia aj patent na štýl. V luxusnom podniku samozrejme Nemci popíjajú ležiaky, lebo Octoberfest bol asi dávno a už im vyprahlo, Angličania sú navlečení do nemoderných oblekov s prebytočnými vreckami, len Tomi je ako zo škatuľky a chlipká si drahý bourbon. Naozaj som rada že autori pravdepodobne netušia o existencii Slovenska, pretože našinec by podľa ich logiky musel na bare tancovať odzemok a ládovať sa bryndzákmi so žincicou. 

     Úplný strop pre mňa bol, keď sa Tom so svojou spojkou, starším pánom a bývalým agentom CIA, vydal na okružnú jazdu po Kyjeve, kde Katedrálu svätej Sofie opísal ako pastelovo modrú budovu, ako vystrihnutú z detskej maľovanky. Trvalo mi asi 2 minúty erudovaného geograficko-kultúrneho prieskumu na Googli, aby som zistila, že modrý je Chrám svätého Michala, sv. Sofia je biela budova so zelenými prvkami. Ak ma tu chcete stopnúť a odvolať sa na autorovu fantáziu, tak to pardon - keď raz píše o reálnom mieste v reálnom čase, mohol by mať aspoň toľko slušnosti, aby ho aj reálne zobrazil. 

     Z celej knihy som mala pocit, že autori si na nej nedali dvakrát záležať, občas som dokonca pochybovala, že si ju po sebe vôbec prečítali. Niekoľkrát si vyslovene protirečia - najskôr presviedčajú čitateľa, že tlmiče na pištoliach aj tak netlmia, o pár kapitol neskôr jedna z postáv strieľa práve s tlmičom, aby bol výstrel tichý. V kapitole, ktorá je písaná z pohľadu Toma Locka v prvej osobe, si prečítame aj to, čo sa odohráva v hlave jedného z jeho spoločníkov - no pááááni, okrem toho že je nezraniteľný, dokáže ešte aj čítať myšlienky! Na neho sa nejaký Brit s povolením zabíjať vážne nechytá! Samozrejmosťou sú klišé frázy (Vy nás nepoznáte, ale my vás áno. Máte chuť zachrániť svet?), nereálne scény (Tomova stará láska, ako inak reportérka, vykonáva investigatívny prieskum tak, že blúdi po predmestí Kyjeva a každému ukazuje jeho fotku v mobile) a tajné rokovania, ktoré nie sú poriadne objasnené ani čitateľovi, veď ako nezainteresovaného ho to asi nemá čo zaujímať.

     Prácu prekladateľov naozaj obdivujem a veľmi si ju vážim - ale v tomto prípade, žiaľ, musím aj preklad a korektúru zhodnotiť ako značne odfláknuté. Vety v prvej osobe, primiešané do kapitol ktoré sú písané v tretej, zaujímavé novotvary ako "rozsmútiť" (zarmútiť asi nemá ten pravý šmrnc) a expresívne výrazy súvisiace s vylučovacou sústavou začnú po pár stranách človeka dosť otravovať. Ja rozumiem, že nejak všetky tie "fuck" preložiť museli, ale predpokladám, že by to šlo aj bez toho, aby sa večne niekto ušťával alebo bol dosratý. Takmer som mala pocit že čítam štúdiu gastroenterologického kongresu. 

     Takže ak si napriek všetkému čo som tu vymenovala túžite tento brilantný špionážny triler prečítať, dovoľte ešte posledné varovanie - nečakajte žiadne prekvapivé zvraty a nečakané zrady. Áno, pár akčných scén je celkom podarených, ale klaďasi sú kladní, záporáci záporní a zákeráci zákerní (and haters gonna hate-hate-hate-hate), skrátka nič čo by vás posadilo na zadok. A ak sa do toho aj tak chcete pustiť, veľa zdaru.

     Rada by som Vám ako vždy popriala príjemné čítanie, ale v tomto prípade by mi to prišlo totálne ironické, takže len 

     vďaka za pozornosť! :)