tyrkySOVA

    Musím sa priznať, že hoci som už vo veku, kedy mi Ježiško donesie hrubé ponožky a domáci spotrebič a ja sa tomu úprimne radujem, pôvodnú verziu Vianočnej koledy  som doteraz nemala tú česť čítať. Niežeby som sa vianočnej literatúre cielene vyhýbala, hoci je pravda že na protest cez advent čítam mafiánske krimošky a Vianočné prasiatko musí čakať minimálne do Veľkej noci. Ako dieťa som mala knižku Disneyho vianočných príbehov, kde Koleda nemohla chýbať, akurát v značne obrúsenej verzii. Rolu Ebenezera Scroogea si samozrejme musel strihnúť strýko Držgroš, chudák Goofey bol nebožtíkom Marleym a ešte si pamätám, že toho posledného, najtemnejšieho ducha hral ten korpulentný zlodej s cigarou (za svet si teraz nespomeniem na jeho meno). Každopádne, Vianočná koleda patrila dlho k príbehom, ktoré si chcem vychutnať v pôvodnej verzii, nielen ako presladenú komédiu s Matthewom McGonaugheym, takže keď tento rok vydavateľstvo Tatran oblieklo klasiku Charlesa Dickensa no tejto úžasnej podoby s il

         Človek je tvor hravý. Ak opomeniem našu fascináciu behaním do kolečka v snahe zistiť, kto to stihne v najkratšom čase, prípadne jazdou do kolečka v motorovom vozidle v snahe zistiť, kto to stihne v najkratšom čase a bez toho, aby si strihol životnú rolu panáka v crashteste, alebo naháňanie rôznych okrúhlych predmetov po ihrisku a ich následné transportovanie do bránky, koša, diery v zemi či do iného umiestnenia, tak občas sa radi hráme aj za použitia mozgu. Lúštenie hádaniek sa traduje až do starovekého Egypta, hoci keby vtedajší Egypťania vedeli, že ich atraktívne obrázkové písmo sme roky nedokázali rozlúštiť, asi by ich vytiahlo z profilu. Myslím perspektívneho, nie fejsbúkového. Dnes si ľudia vymysleli mnoho spôsobov, ako si potrápiť hlavičku, od vyplňovania krížoviek po dešifrovanie prejavov Andreja Danka. Tajný kód tvorí podstatu zápletky aj v novej knihe Janice Hallettovej. Z angličtiny do slovenčiny prekódovala Simona Klimková.     Steven Smith mal až donedávna postaran

     Zvieracia ríša ma fascinovala od útleho veku. Obľúbené hračky? Plyšové zvieratká, z ktorých som si vyskladala slušný revír imaginárnych domácich miláčikov. Obľúbená kniha? Leví kráľ - akurát teda Mufasovu smrť som nerozdýchala dodnes. Obľúbený program? Veveričiak Riško (pre neskôr narodených, to bol taký animovaný seriál o...chvíľka napätia....veveričiakovi menom Riško. Občas ho ešte aj dnes vychytíte na RTVS). No a samozrejme som mohla do omrzenia pozerať dokumentárne seriály, najlepšie tie s pánom Davidom Attenboroughom, vďaka ktorým som ako šesťročná ohurovala dospelé publikum znalosťou kapybary alebo otázkou, či to opichliačené zvieratko na obrázku má znázorňovať ježka alebo ježuru austrálsku. A ako mnoho iných vecí, ani z tohto som nevyrástla a zaujímavosti o zvieratkách si ma dokážu naplno získať aj dnes. Preto bola pre mňa jasnou voľbou fascinujúca kniha Eda Yonga - nositeľa Pulitzerovej ceny, okrem iného - Ohromný svet. Za výborný preklad si strhávam skalp z hlavy pred Ver

        Výtvarná výchova na základnej škole mi vsugerovala, že pod pojmom zátišie si mám predstaviť starý stôl, na ktorom je vrhnutá misa s nejakým polohnilým ovocím (úplne hnilé so živými bifidokultúrami by už nespĺňalo zátišné podmienky) a možno ešte nejaký kvet v poslednej predsmrtnej agónii. Hej, hodiny výtvarky boli plné slnka a nadšenia, čo vám poviem. Postupne som zistila, že zátišie nemusí nutne znamenať posledné ťaženie organizmov kedysi schopných fotosyntézy, ale aj tak som si nebola istá, čo očakávať od knihy Sarah Winmanovej  s nádherným papagájom na obálke. Ten moju predstavu zátišia rozhodne nespĺňa, čo je vlastne aj dobre. Zátišie som si mohla vychutnať vďaka skvelému prekladu  Daniely Šinkovej.     Druhá svetová vojna sa konečne chýli ku koncu, keď sa pretnú cesty postaršej kunsthistoričky (vďaka Colombovi viem, že je to znalec umenia a neváha kvôli obrazom aj vraždiť) Evelyn a mladého vojaka Ulyssesa. Ich krátke stretnutie v oboch zanechá hlboký dojem a spomienky hreji