tyrkySOVA

          Hoci tak zrejme nepôsobím, je pre mňa pomerne ťažké sa knižne zamilovať. Nie do knihy ako takej, v tomto smere som tá najväčšia běhna v okolí a už teraz mám zo 10 adeptov na najlepšiu knihu roka. Ale keď príde na knižného hrdinu, mám pomerne vysoké nároky. V prvom rade, nemôže byť príliš dobrý. Chápete, ak je pozitívny ako tehotenský test na trojčatá, je to nudné. My ženy sme v podstate veľmi nenáročné stvorenia. Chceme dobrého muža, ale pozor, nemôže byť príliš dobrý, lebo v tom prípade ho ukameňujeme v kamarátskej zóne. Na druhej strane ma nebavia ani vyslovení badguys, ktorí píšu sarkasticky ešte aj nákupný zoznam a k ženám sa správajú ako k sáčkom na psie exkrementy - majú zmysel len keď ich treba naplniť - samozrejme, iba do chvíle keď sa na scéne objaví ONA a zlý chlapec razom vymäkne ako cencúľ pod výfukom. Aby som sa zamilovala do knižného hrdinu, musí to byť dobrý chlap, ktorý si ale nenechá skákať po hlave, naopak nemá problém urobiť z hlavy niekoho iného dekoráciu

     Ľudia radi svoje šibnuté vlastnosti zvaľujú na paranormálne entity, lebo je ľahšie povedať že som Baran ako „som debil“. A ak svoju povahu neinterpretujeme pomocou hviezdnej oblohy, tak si prisúdime živly. Pokiaľ ide o mňa, zrejme ma najlepšie vystihuje zem. Môj prízemný humor je toho dôkazom. Živly sú inšpiratívnym zdrojom mágie alebo tajomných kameňov, ktoré najskôr tlačia v žalúdku modrú opernú speváčku a potom prispejú k záchrane planéty, ktorá si to v konečnom dôsledku ani nezaslúži, ale Bruce Willis má presvedčivý úsmev a asi sa dobre bozkáva či čo. Živly sa dajú krásne uplatniť aj vo fantasy literatúre, o čom svedčí aj prvotina slovenskej autorky Moniky Smolkovej, kniha Ohnivá.      Nina sa ocitne na Veľkom ostrove, čo žiaľ nie je dovolenkový rezort v Tichomorí, ale krajina z jej detských rozprávok na dobrú noc. Hneď sa však presvedčí, že rozprávkového je tam dosť málo. Okrem toho, že čoskoro po príchode skončí v chladnom žalári, tejto krajine niečo dôležité chýba, a nie

       Keď príde na knižné trilery, väčšinou sú to takí osamelí jazdci. Nie je na tom nič prekvapivé, autori sú väčšinou nútení vystrieľať všetky náboje už počas jednej knihy (a občas im bubienok cvaká naprázdno ešte pred poslednou stranou). Keď vyklopíte, že ten milý pán s retrívrom, čo vás vždy ráno ponúkal vlastnoručne pečenými vegánskými mafinmi utopil dve manželky v kvásku a tretia sa zachránila len preto, že mu lekár naordinoval bezlepkovú diétu, váš počin sa už veľmi nemá kam uberať. Lisa Jewellová však vo svojej knihe  Rodina v podkroví rozohrala zaujímavý príbeh, ktorý síce logicky ukončila, ale ponechala toľko námetov na diskusiu, že to nemohlo skončiť inak, než bombardovaním pokračovaniachtivými čitateľmi. A tak uzrela svetlo sveta ďalšia časť, Rodina z domu tieňov. UPOZORNENIE! Dve veci sú pre mňa neuveriteľne ťažké: urobiť rybaciu nátierku bez štipca na nose a písať o druhej časti série bez spoilerovania tej prvej. Urobím čo bude v mojich skromných silách, aby som Rodin

     Nikdy nezlom človeku srdce. Má iba jedno. Na druhej strane, má 206 kostí, takže...áno viem, mohla som začať aj inak než vtipom starým ako Dzurindova vláda, ale nič vhodnejšie mi nenapadlo. Každopádne, ak niekto tvrdí, že orgán bez kosti sa nedá zlomiť, zrejme nikdy nedostal nečakané kopačky (nemyslím futbalovú obuv). Alebo si nenarazil stoporený penis. Z vlastnej skúsenosti nemôžem síce opísať ani jedno, ale vraj je to bolesť zrovnateľná so skutočnou zlomeninou (tú som naopak zažila a bolí to fakt kurevsky, aj keď ide len o malú kosť). Slovenská autorka Kristína Ježovičová nakumulovala vo svojej knihe Nelám mi srdce bolesti všeho druhu, že by aj reklama na Voltaren závidela. A nezostáva len pri tej fyzickej, sústredí sa skôr na facky psychike.     Kniha Nelám mi srdce má viacero rozprávačov. V popredí stojí Andrea, ukážkové dobré dievča s výbornými študijnými výsledkami, záľubou v knihách, frajerom na diaľku a s kolenami odretými od kostolnej lavice, nie od nejakej neprístojnej či

     V podkroví sa ľuďom povaľuje kadečo. Niekto tam suší bylinky, potom jedného dňa nabehnú kukláči a toho milého, vždy usmiateho mládenca nikto pekných pár rokov neuvidí. Niekto zase používa povalu na uskladnenie vecí, ktoré pravdepodobne už nebude potrebovať, ale srdce mu ich bráni vyhodiť, lebo čo ak. Veď vypchatá sobia hlava vám raz môže zachrániť život! Moji rodičia na povalu odkladajú zaváraninové poháre. Varenie lekváru sa tak stáva adrenalínovým zážitkom, pretože zliezť po strmom rebríku s taškou skla v ruke chce naozaj roky praxe a pevné nervy. No a niekedy sa stane, že sa vám do podkrovia nasáčkuje rodina. Rodina mravcov je nepríjemná, rodina hlodavcov prúser gigantický jak Mount Rushmore, ale Rodina v podkroví ako v trileri Lisy Jewellovej, tam už naozaj ide o život. Nielen jeden.     Libby vie odmalička, že pôvodne nebola Libby. Tentokrát nepôjde o transgender tematiku, Libby je však adoptovaná a o svojej minulosti toho veľa nevie. Iba to, že čosi kdesi existuje zverenecký

     Mnoho ľudí sa venuje zberateľskej vášni. Niekto si ukladá do vitrínky mliečne zuby svojich domácich piraní, niekto má album s fotkami verejných záchodov z rôznych kútov sveta a niekto zostane pri takých konvenčných veciach ako sú pohľadnice, známky alebo dvojeurovky. Hovorte si čo chcete, prechod na euro urobil z výdavku v automate na kávu niečo ako výherný žreb - čo ak vám za nízkotučným latté vypadne limitovaná minca s hodnotou mnohokrát vyššou, než je nominálna? Ja zbieram slzy svojich expriateľov. Dobre, teraz kecám. Nielenže že nemáme expriateľov, ale keby aj nejakí boli, zrejme by ronili len slzy šťastia a tie si môžu naliať do zadnice. Radšej zostanem pri zbieraní exkrementov po psovi. Nie je to niečo, čo si vyložíte na poličku, ale lepšie než do toho stúpiť. Neviem, ako sa mi zase podarilo premostiť od zberateľských kolekcií k hovnám, ale aby som to nejak uzavrela, Zberateľka príbehov od Sally Pageovej  je knihou, ktorá ozdobí každú knižnú zbierku. A prečo? Čítajte ďalej.

    Dávno sú preč časy, keď mali draci v literatúre jedinú úlohu - uchmatnúť spred krištáľovo čistej studničky princeznú, odletieť s ňou kamsi do prdele pod vrch a zmierene čakať, kým sa objaví princ v trblietavej zbroji/junák v osratých kapcoch (nehodiace sa prečiarknite) a pripraví ho nielen o večeru, ale aj o rôzny počet hláv deliteľný troma. V mojom vnímaní spôsobil revolúciu Christopher Paolini, keď bola jeho Zafira nielenže samica, ale ešte aj dobrá. Potom George trochu vyrovnal skóre trojčatami Targaryenskými, ktoré občas omylom namiesto stáda oviec posvačia dieťa. Ups. No a britská autorka Samantha Shannon sa vo svojej poctivej bichličke Převorství u pomerančovníku popasovala s jašteričou tematikou po svojom. Mimochodom, stále mám chuť na pomaranče. V máji celkom prúser.     Svet je rozdelený na východ, kde sa vyvolení bojovníci preháňajú na chrbtoch morských drakov, a na západ, kde si dračie beštie dávajú celé dediny ako dezert a ich najväčšieho šéfa vraj drží z dosahu len ber