Ohnivá - Nina v krajine kamennej

    Ľudia radi svoje šibnuté vlastnosti zvaľujú na paranormálne entity, lebo je ľahšie povedať že som Baran ako „som debil“. A ak svoju povahu neinterpretujeme pomocou hviezdnej oblohy, tak si prisúdime živly. Pokiaľ ide o mňa, zrejme ma najlepšie vystihuje zem. Môj prízemný humor je toho dôkazom. Živly sú inšpiratívnym zdrojom mágie alebo tajomných kameňov, ktoré najskôr tlačia v žalúdku modrú opernú speváčku a potom prispejú k záchrane planéty, ktorá si to v konečnom dôsledku ani nezaslúži, ale Bruce Willis má presvedčivý úsmev a asi sa dobre bozkáva či čo. Živly sa dajú krásne uplatniť aj vo fantasy literatúre, o čom svedčí aj prvotina slovenskej autorky Moniky Smolkovej, kniha Ohnivá.

    Nina sa ocitne na Veľkom ostrove, čo žiaľ nie je dovolenkový rezort v Tichomorí, ale krajina z jej detských rozprávok na dobrú noc. Hneď sa však presvedčí, že rozprávkového je tam dosť málo. Okrem toho, že čoskoro po príchode skončí v chladnom žalári, tejto krajine niečo dôležité chýba, a nie je to len pohostinnosť voči cudzincom. Pod vládou troch kráľovských súrodencov, z ktorých má každý pod palcom jeden živel (áno, správne rátate na prštekoch že niečo nehrá, hneď sa k tomu dostaneme), si tu ľudia žijú bez ohňa (ahá!) a bez červenej farby, v neustálom strachu z príchodu Ohnivej, ktorá síce doplní farebné spektrum, ale zároveň spáli celý svet.

    Monika vytvorila krásny svet, ktorému dominuje Zámok z drahokamov – v mojich predstavách je to niečo ako Disneyland, každý človek to v kútiku duše chce vidieť a urobiť si selfí s mikimausovými ušnicami. Veľmi sa mi páčilo tiež rozdelenie kráľovskej moci podľa živlov a zvučné  mená panovníkov. No, možno okrem Eviana, zdalo sa mi trochu prvoplánové nazvať kráľa vody a všetkému čo k nej prináleží podľa francúzskej minerálky, ale na druhej strane musím uznať že Mattoni jemne perlivá by nemala ten správny cveng.

    Dej odsýpa veľmi rýchlo, v podstate už na prvých stránkach je Nina hodená priamo do akcie, čo isto poteší každého odporcu pomalého rozbehu a pololyrických opisov prostredia. Na mňa to bolo už trochu prirýchle (hej, som stará škola, rýchlovka na záchode nie je môj štýl, požadujem kvety, večeru a pána Darcyho) a dodnes sa nedokážem zmieriť s predstavou, že matka sfetuje svoju dcéru kávou a pošle ju priamo do cudzieho sveta, o ktorom nemá ani šajnu, aj keď je ten svet v bezprostrednom ohrození. Ako správkyňa sovieho hniezda vám hovorím, že by mohlo ísť aj o osud polky galaxie, bez riadnej prípravy, krvnej prísahy a napichnutého mobilu by som svoje mláďa nikam nepustila.

    Každopádne, v knihe nie sú žiadne skulinky a hluché miesta, Nina si v podstate nestihne ani zo srdca uprdnúť bez toho, aby sa jej niekto nesnažil odseknúť zadnicu. Monika sa pri ničom dlho nezdržiava, každú dejovú odbočku rýchlo vyrieši a ide ďalej – čo nechcem pranierovať ako chybu, akurát ja, človek odchovaný na Piesni ľadu a ohňa, kde tri strany počítame vlasy v hrive zimovreského plnokrvníka, aby sme si vedeli presne predstaviť tvora ktorý podopiera vznešenú rytiersku riť, v príbehu uvítam viac detailov a rozprávanie trochu viac do hĺbky. Nemusí to byť zrovna geotermálny vrt, no Ohnivá bola pre mňa takou vysokohorskou bystrinkou – číra, svieža, priama a na dno vidno aj s privretými očami.

    Škoda, že nebol bližšie špecifikovaný Ninin vek, lebo úprimne, nedokážem sa rozhodnúť, čo si o tejto dievčine myslím. Na jednej strane mi imponovalo, ako dokázala každú situáciu riešiť so zúfalým sarkazmom (keď vám oznámia, že večer máte rande s mučiacimi nástrojmi, na iný než zúfalý sarkazmus nezostáva priestor), v mnohých prípadoch sa však správala, ako by mala hlavu len preto, aby jej nenapršalo do krku. Ako fakt dievča, celý svet ťa chce vidieť na škripci, natiahnutú ako sladkosť z kolotočov, a ty sa rozhodneš šantiť nahá v rieke? Sympatie bokom, s Nininým konaním som sa často pri najlepšej vôli nedokázala stotožniť.

    Ohnivá je autorkinou prvou knižkou a ja jej musím na tomto mieste pogratulovať k tomu, ako bravúrne ukončila dejovú linku a veľmi pekne vysvetlila niektoré okolnosti, ktoré mi prilepili obočia na plafón, ale v závere  nakoniec dávali zmysel. Aj keď mi teda nedá (Monika prepáč, ja sa viem v knihe rýpať viac než diviak v medveďom hovne) nepoznamenať, že chlapec, ktorému nedávajú zmysel výrazy ako „môj chalan“ a „Sme v háji“, by nemal používať ani výraz O.K. A už vôbec nie dvakrát za sebou. Ale späť k veci, záver knihy ma uspokojil ako krígeľ oroseného čapáka, pretože mi dal odpovede na otázky, ktoré som si počas čítania kládla. Mohla by som mu vyčítať, že prebehol prirýchlo, ale mnoho čitateľov, čo neholduje výročnému maratónu okolo horúcej kaše, práve takéto rýchle tempo ocení.

    Takže aby sme to nejak uzavreli, Ohnivá je veľmi pekným dielkom, ktoré si viem predstaviť najmä v rukách mladšieho čitateľa, ktorému nebudú vadiť trochu triviálne riešenia problémov a naozaj rýchly spád deja. Dostane sa aj na jemnú romantickú linku, ktorá mala pre mňa priam rozprávkový nádych (preto som nemala potrebu ju ofrflať). Slovenská fantasy scéna získala v Ohnivej veľmi milý a oku lahodiaci prírastok a jej autorka má určite svetu čo povedať.

    Prajem príjemné čítanie! :)