tyrkySOVA

          Grécke báje sú mi blízke už od detstva a myslím, že ma nikdy neomrzia, napriek tomu musím uznať, že ženské charaktery v nich majú dosť podružné postavenie. Darmo, ženy v gréckej mytológii slúžia buď ako výstavný suvenír (Helena), obetná koza (Ifigénia), podlá zradkyňa (Klytaimnestra), alebo prinajlepšom úctyhodná, verná a poriadna manželka, čo sedí doma na riti a zohrieva krb kým jej muž konečne trafí domov (Penelopa). Ešte aj bohyne, hoci im bol venovaný väčší rešpekt než bežným smrteľníčkam, sú zobrazované ako bytosti bez výnimočného intelektu, schopné sa do krvi pohádať pre jablko. Výnimočné a metaforické jablko, ale furt len jablko. No a potom prišla Jennifer Saintová , ktorá sa rozhodla pozrieť na známe báje z iného uhla pohľadu. Toho ženského. Po Ariadne dala teraz slovo Elektre a v rovnomennej knihe prerozprávala históriu Trójskej vojny.     Elektra vyrastá v rozvrátenej rodine. Jej milovaný otec Agamemnón obetoval jej sestru Ifigeneu chamtivým bohom, aby sa konečne ur

     Ach, Cyprus, Cyprus, tam jsem...taky nebyl....Dnes známa, vychytená dovolenková destinácia, ideálna pre tých, čo sa nevedia rozhodnúť, či sa im viac páči v Grécku alebo v Turecku. No zatiaľ čo dnes sa v súvislosti s Cyprom najčastejšie spomína teplučké more, slnečné pláže a Afrodita surfujúca na mušli, cyperská neveľmi vzdialená história nie je ani náhodou taká pekná. Práve do obdobia krutej občianskej vojny zasadila Elif Shafak dej svojej knihy Ostrov stratených stromov.     Príbeh starý ako Shakespeare sám. Kde sa vyskytnú dva znepriatelené tábory, tam sa určite nájde aj dvojica mladých ľudí, čo má v paži etnické, kultúrne, náboženské či gastronomické rozdiely a zahorí k sebe vrúcnou láskou. Takže nie je prekvapením, že Grék Kostas sa stratí v tmavých očiach Turkyne Defne akurát na Cypre, akurát v 70tych rokoch. Tajne sa stretávajú v útulnej taverne, ktorá nesie meno podľa figového stromu, vyrastajúceho v jej strede. Až do chvíle, keď zmizne najskôr Kostas, potom majitelia taver

     Michelle Obamová je žena, ktorá sa nebojí žiadnej výzvy. A ako dvojnásobná prvá dáma - alebo teda prvá černošská prvá dáma stojaca po boku prvého černošského prezidenta najsilnejšej svetovej veľmoci - ich musela za svoj život zdolať viac, než sú niektorí z nás vôbec schopní napočítať. Aj keby jej osud neprihral pod nohy práve chlapa, ktorý to raz dotiahne až do Bieleho domu, ako čierna žena v bielom mužskom svete by jej nikto nevyzametal chodníček a nevystlal ho filcom, aby si neoškúlila palec - práve naopak, mnohí by jej do cesty s radosťou prisypali zopár vedier poctivého štrku. Pani Obama však nemá uši na klopenie a oči pre plač, a tak po biografii Môj príbeh prichádza s knihou Svetlo v nás, kde hovorí o tom, ako sa nenechať znechutiť, zneistiť alebo rozhodiť nepriazňou osudu či okolia.     Hneď na úvod by som rada zdôraznila, že hoci je samozrejme každý môj článok subjektívny, tento bude ultrasubjektívny. Motivačné knihy sú výnimočné v tom, že ich treba čítať v konkrétnej živo

     Keď Stephen King vyhlási, že napíše rozprávku, ľudia mu veria asi tak ako nevesty Matovičovi, že bude dobre. On môže mať tie najlepšie úmysly, vytvoriť dvadsať spanilých princezien a k nim raz toľko chrabrých princov, nech je z čoho vyberať, no v momente, keď si sadne k plastelíne, aby z nej vymodeloval záporáka, mu z toho vylezie prinajlepšom temná fantasy. Raz už síce napísal dačo, čo sa k rozprávke dosť približovalo, dielko Dračie oči, ale tie sú tiež niečo také, ako keby sa Hry o tróny spárili s Narniou. Tentokrát to však vzal od podlahy a svoju knihu tvrdohlavo nazval Pohádka , aby nikto nemohol pochybovať. A hoci o žánri môžeme opäť tvrdo polemizovať, rozprávkový nádych sa tejto úžasnej knihe nedá uprieť.     Charlie Reade si toho už v živote odsral za dve vlečky. Prišiel o milovanú mamu, milovaný otec sa rozhodol utopiť žiaľ v kvasenom jačmeni, a sám Charlie sa s tragédiou tiež vyrovnáva po svojom. Čas je však celkom kvalitná náplasť a tak je v sedemnástich rokoch z Charlie

     Tak nám zabili Ferdinanda. Nejdem síce hovoriť o Švejkovi, ale táto veta vo mne vždy evokuje koniec. Hoci v tomto prípade to bol vlastne začiatok, a ničoho pekného. Každopádne, aj tá najlepšia séria raz musí prísť k svojej finálnej knihe (lebo keď sa to naťahuje ako zacviknutý nerv, aj najlepšia séria stratí svoje čaro. A čitateľov, ktorým začne byť jedno, ako to s postavami dopadne) a tak som sa po piatich knihách dopracovala k záveru výbornej série Fablehaven. Aby som vás neošidila ako obrázok z Aliexpresu, že fotka piatich kníh a recenzia len jedna, tu vám ich našúpem jednu po druhej, pre prípad, že ste sa ocitli na východe, kde okrem pripojenia nič nie je a chcete si dačo prečítať na záchode (ak nejaký nájdete. Keď nič, tak nič, no nie?).  Čaroles Východ Večernice Epidémia tieňov Tajomstvá dračej svätyne No a dnes sa porozprávajme o poslednom výlete do sveta čarovných bytostí, na ktorý nás Brandon Mull vezme, o knihe Kľúče od väzenia démonov.     Cieľavedomý Sfinga je už len k