Ostrov stratených stromov - Peter a Lucia, Romeo a Júlia, Kostas a Defne

     Ach, Cyprus, Cyprus, tam jsem...taky nebyl....Dnes známa, vychytená dovolenková destinácia, ideálna pre tých, čo sa nevedia rozhodnúť, či sa im viac páči v Grécku alebo v Turecku. No zatiaľ čo dnes sa v súvislosti s Cyprom najčastejšie spomína teplučké more, slnečné pláže a Afrodita surfujúca na mušli, cyperská neveľmi vzdialená história nie je ani náhodou taká pekná. Práve do obdobia krutej občianskej vojny zasadila Elif Shafak dej svojej knihy Ostrov stratených stromov.

    Príbeh starý ako Shakespeare sám. Kde sa vyskytnú dva znepriatelené tábory, tam sa určite nájde aj dvojica mladých ľudí, čo má v paži etnické, kultúrne, náboženské či gastronomické rozdiely a zahorí k sebe vrúcnou láskou. Takže nie je prekvapením, že Grék Kostas sa stratí v tmavých očiach Turkyne Defne akurát na Cypre, akurát v 70tych rokoch. Tajne sa stretávajú v útulnej taverne, ktorá nesie meno podľa figového stromu, vyrastajúceho v jej strede. Až do chvíle, keď zmizne najskôr Kostas, potom majitelia taverny, a zostane len figa borová...totiž, len tá figa. O mnoho rokov neskôr sa mladá Ada vyrovnáva so smrťou mamy, zatiaľ čo jej otec Kostas sa snaží vydiskutovať svoj zármutok s figovníkom. Príchod maminej sestry, tety Merjem, však Ade konečne pomôže pochopiť jej vlastné korene.

    Musím sa priznať, že v recenziách neznášam vyjadrenie typu "táto kniha sa mi vlastne vôbec nemala páčiť", ale v tomto prípade je takmer výstižné. Samozrejme, keby som si istá, že sa mi Ostrov stratených stromov nebude páčiť, tak sa do neho ani nepúšťam, ja som skôr mala obavy, či dokážem patrične oceniť príbeh založený na romantickej láske, pretkaný poetickými úvahami stromu. A teraz neviem, či sa zmenšuje moja cynická duša, zväčšuje konjunkcia Marsu a Saturna alebo je jednoducho táto kniha tak geniálne napísaná, ale nielenže ju oceňujem, ja ju milujem! Takže tipujem tretiu možnosť a vsádzam na genialitu autorky. 

    Už od prvej stránky vás osloví básnický štýl, v tomto prípade som však nemala vôbec pocit neprimeraného tlaku na drevorubačský nástroj známy ozubenou čepeľou, naopak - Elif volí slová prirodzene a jednotlivé nitky splieta do pôsobivej, ale pritom jemnej čipky. Vidíte, ešte aj na mňa sa to zrejme nalepilo. Každopádne, hoci väčšinou nad krásnym jazykom skepticky zdvíham obočie, tu som uznanlivo kývala hlavou nad všetkými tými originálnymi prirovnaniami, poetickými opismi a farbistým štýlom. Lebo keď niekto povie, že obloha bola tmavá ako kavčia hruď, namiesto transcendentálnych spodobnení atramentu a zreničiek a temnoty ľudskej duše, to považujem za naozaj pekný výraz.

    Samozrejme, v originálnom znení by som sa ja osobne ďaleko nedostala, takže sa tu hneď pristavím pri výbornej práci prekladateľky Veroniky Maťúšovej, ktorá dokázala do našej reči krásne previesť nielen tú poéziu, ale aj uveriteľné dialógy a v neposlednom rade Adin tínedžerský jazyk (lebo keď je raz niečo chujovina, tak je to chujovina a nemá zmysel z toho robiť jahodový džem). 

    V rozprávaní sa strieda prítomnosť, v ktorej sa Ada snaží spracovať maminu smrť, ale potláčať stres (alebo vetry) nie je dobrý nápad, pretože to z vás potom môže vyletieť v najnevhodnejšom okamihu, s minulosťou, kde sa Kostas a Defne snažia ukradnúť pre seba kúsok šťastia a nádeje, no politická situácia má ich city tam kde babôčky nelietajú. Ich príbeh tak postupne naberá konkrétne kontúry a z milého milostného vzplanutia sa stáva naozaj silné čítanie o sile rodiny, sile lásky a v neposlednom rade aj o sile prírody. Rozprávanie je spestrené úvahami figovníka, ktorý rozpráva o svojej nežnej láske k človeku, ktorý sa oň stará (viem čo si myslíte - a tak sa lev zamiloval do jahňaťa a figa do človeka. Tu to paradoxne dáva väčší zmysel), polemizuje o úlohe figovníkov v dejinách (dokonca vyjadruje silné pochybnosti, že Adam a Eva by riskovali večné zatratenie kvôli nejakému jablku), opisuje nepredstaviteľné vedomie stromov a dopĺňa dej vlastnými postrehmi. Neviem, či som sa už v niektorej knihe stretla s rastlinou v pozícii rozprávača, ale musím povedať, že tento Ficus carica dokáže svojim šarmom a rozhľadom strčiť do vrecka celé pokolenie Cullenovcov a, no dobre, zrejme aj zopár Baratheonov. No a toto celé je ešte umne doplnené o artefakty v podobe dokumentov spomínaných v rozprávaní, napríklad si môžete prezrieť ponuku taverny u Štastnej figy. 

    Napriek ťaživej téme, ktorú tento román spracúva, sa autorka nevyžíva v krvavých obrazoch občianskej vojny, ani sa nesnaží ukazovať prstom na konkrétnu stranu. Rámcovo načrtáva politické pozadie, ale primárne sa orientuje skôr na zhubný vplyv vojny na život civilistov, na rozpad rodín, na nezmyselné tragédie a aj na nenapraviteľný dopad na životné prostredie. V dejovej linke zo súčasnosti zase zobrazuje rôzne spôsoby vyrovnávania sa so smútkom, ťažko odpustiteľné hriechy minulosti, no zároveň nezabúda na nové začiatky a druhé šance, takže celkovo má kniha taký pozitívny, nádejou sršiaci náboj. A hoci čitateľa knihou sprevádza z veľkej časti strom, verila som jej každé slovo. Konanie postáv bolo realistické, Defne bola hrdá a nespútaná, Kostas nežný a milo sentimentálny, Ada citlivá a pritom tvrdohlavá, a Merjem to celé oživuje svojou aurou bláznivej tety v stredných rokoch, čo má jedlo radšej než sex a plnú skriňu farebného oblečenia, ktoré sa hanbí nosiť.

    Ostrov stratených stromov je nádherné dielo, ktoré v sebe dokázalo snúbiť najčistejšiu lásku s najhorším utrpením, v ktorom sa však zbytočne nerýpe. Na záver si autorka ušetrila jeden malý zázrak, ktorý dáva knihe punc magického realizmu, a je to prekrásna bodka za nezabudnuteľným príbehom. Táto kniha sa síce nedá považovať za letnú oddychovku, ale ak sa chcete pozrieť na miesto, kam dnes chodíme zbierať mušličky a pochutnávať si na baklave, z úplne iného uhla, rozhodne pre vás bude obohacujúca.

    Prajem príjemné čítanie! :)