Dušan Valent - Hlasy priepasti

     Dávno pradávno ma uchvátila kniha Duna. Naozaj a úprimne, bolo to dlho predtým, než vznikol film, kde jednu z postáv obsadil Jason Momoa (a mimochodom, film ma nebavil. Asi tam bolo málo Jasona. Nikdy som netvrdila, že mám vznešené priority). A ak Duna uchvátila aj vás, mali by ste mrknúť očkom na knihu Dušana Valenta Hlasy priepasti. Síce sa neodohráva na Arrakise, ale Penekmonion (teraz som sa musela mrknúť do anotácie, ponevač si ten názov nie som schopná zapamätať) predstavuje podobné pohostinné prostredie a ešte aj spoločenské usporiadanie privilegovaní-utláčaní-a nič medzi tým by sedelo.

    Kyun je veľmôž - bojovník na planéte Penekmonion, kde na jednu polovicu v kuse pečie slnko a na druhej polovici je v kuse tma ako v slonej riti. Aby toho nebolo málo, Kyunovi sa podarí prebudiť tisícročia staré zlo, démona Motu, řečeného aj Hlasy priepasti (napriek prezývke trávi nepríjemne veľa času mimo priepasti). Okrem toho sa mu podarí zachrániť dievčinu Priu, z ktorej sa vykľube nádejná mladá bojovníčka a možno ešte niečo viac. Na Penekmonione je však viacero mocenských útvarov, z ktorých každý má vlastnú predstavu o svetlej budúcnosti, a Motu nie je jediný parchant, s ktorým sa treba vysporiadať.

    Ohromne sa mi páči prostredie a postavy, ktoré autor vytvoril. Spočiatku som sa síce dosť strácala v hierarchii veľmožov a v celkovom usporiadaní, ale v závere knihy nájdete praktické vysvetlivky a okrem toho netrvalo dlho, kým sa mi to v hlave upratalo. A ja si v hlave upratujem metlou s jednou zlomenou štetinou, takže vy si upracete aj skôr. Kyun s Priou majú trochu grumpy vs. sunshine auru (to sa na mňa nalepilo z bookstagramu, čo narobím), ale nakoľko do seba v jednom kuse mlátia, slniečko- neslniečko, o nejakom trópe sa veľmi nedá polemizovať. Potom tu máme Malak Červenookú, čo je niečo ako Melisandra, akurát namiesto ohňa hádže svoje obete do hororovej podoby Sponge Boba. A ešte poprosím aplaus pre Nébyosa, ktorý je podľa mňa vynikajúco napísanou morally grey postavou (s bookstaterminológiou sa mi tu dnes roztrhlo vrece). Po prvé je to taký sarkastický zmrd, že ho nemôžete nemilovať, aj keď je to prospechársky hajzel, a po druhé nechce nikomu zle, iba sebe dobre. A ak medzi tým padne za obeť zvyšok planéty, nuž čo. 

    Dej je akciou nabitá akcia prekladaná ďalšou akciou, v kuse niečo vybuchuje, niekto niekomu vykopáva chrup z lebky alebo trhá končatiny (našťastie majú šikovné regenerátory, ktoré dokážu väčšinu škôd napraviť) a kto nezradil, nie je muž. Ani žena. Ani ťažko identifikovateľný humanoidný tvor. Číta sa to veľmi fajn, čo ma však rušilo, bolo prudké preskakovanie z jednej scény do druhej a potom ešte aj hore-dole v čase. Väčšinou mám rada retrospektívu, ale tu prichádzala bez varovania (okej, v nadpise kapitoly je to uvedené, ale tie ja väčšinou nečítam, tak mi treba) a pôsobilo to rušivo na kontinuitu príbehu. Toto je možno ten prípad, keď by sa spomienky hodilo skôr zapracovať do dialógu než im vyčleňovať samostatnú minutáž.

    Štýl textu je ľahký a humorný, veľmi som si ho užila. Hoci autor väčšinu vtipných hlášok prenechal Nébyosovi, zopár si ušetril aj pre seba ako rozprávača a výsledkom je prudko čitateľné sci-fi so skvelými postavami a nadupaným dejom. Nechýbajú ani nadávky, v správnej miere na správnych miestach, vzhľadom k tomu, koľko vecí vyletí do luftu, to vychádza tak na tri kokoty a dvoch vyjebancov na normostranu. Dosť ma však vytáčalo označovanie postáv prezývkami ako čiernovláska, plavovláska, červenovláska (normálne som dúfala, že príde nejaká plešatá) alebo dlháň, chlpáč či kolohnát. Veď všetci mali cool mená, tak prečo ich nepoužívať? 

    Napriek drobným výhradám sú Hlasy priepasti vydareným štartom série a ja sa veľmi rada vrátim na Penekmonion (zase som sa musela pozrieť, ako sa to píše) alebo kamkoľvek sa tí, čo prežili prvú časť, vydajú. Vydarenej sci-fi, navyše písanej v reči môjho kmeňa, určite nebudem a ani nechcem odolávať.

    Prajem príjemné čítanie! :)