František Švantner - Malka

     Povinné čítanie sa všeobecne asi neteší veľkej obľube, možno aj kvôli tomu prívlastku "povinné". Máločo obligatórne robíme s potešením, už len z princípu - ani dvojitý hambáč by vám nechutil, keby vám povedia, že nevstanete od stola, kým nebude prázdny tanier. Možno aj to je jedným z dôvodov, že ku knihám, ktorými nám mávali pred nosom učiteľky literatúry, sa vraciame až o dekády neskôr a potom sme prekvapení, že to vlastne vôbec nie je také zlé. Takže, akým hamburgerom sa pre mňa stala Malka od Františka Švantera?

    Pre tých, čo si z hodín literatúry pamätajú ešte menej, než ja, František Švantner bol popredným predstaviteľom slovenského naturizmu (to nemám z wikipédie. Ale ani z hlavy, píšu to v anotácii) a Malka je zbierkou noviel, ktorá mu tento titul pomohla dosiahnuť. Všetky spája temný a tajomný námet. Jednoduchý človek sa stretáva s okolnosťami, ktoré sú nad jeho pochop, takže ich pripíše nejakej tej nadprirodzenej mocnosti, a spisovateľ necháva čitateľa v tom, že možno áno, možno nie. Povedala by som, že tieto poviedky majú v sebe dačo lovecraftovské - Švantner na vás nejde s krvavým kosákom, veľkým čiernym psom a mŕtvym kostolníkom, skôr sa hrá s atmosférou, s prírodnými úkazmi, snaží sa strach svojich postáv preniesť aj na publikum.

    Literárni fajnšmekri určite ocenia kontrast medzi ponurou scenériou a poetickými opismi prírody. Štvantner dokázal slovami maľovať obrazy, personifikoval noc, vdychoval vedomie vetru či zosobňoval horu. Hororovú tematiku vyvažoval citlivým a miestami až hravým štýlom s množstvom zdrobnenín. To som to múdro povedala, čo? Akurát škoda, že keď príde na umenie, nerozoznám Šimkovičovú od Moneta (ono to vlastne bude tým, že plagiát a originál sú často podobné). Nehanbím sa priznať, že na niekoľko poviedok som zostala čumieť ako smrtka na robotickú kosačku, neschopná vysomáriť sa z toho, čo sa v nej vlastne udialo. Ono to tak možno aj malo byť, že si má čitateľ sám domyslieť pointu, ale ja som radšej, keď to na mňa vybalia na rovinu a nie po štyroch diaľničných obchvatoch. 

    Ale predsa len sa aj u takého hulváta, akým som ja, našli poviedky, ktoré brnkli na správnu strunu. Hneď prvá, Stretnutie, má také príjemné hororové tempo, spája v sebe vieru v nadprirodzeno s prízemnou ľudskou pomstychtivosťou. Podobnú tému spracúva aj Malka - tú som pochopila, takže sa mi tiež páčila. Piargy zase riešia apokalyptickú záhadu bermudského trojuholníka, len bez Bermúd a trojuholníka. A poviedka Zhanobená krv zadelí v závere taký plot twist, že by ste si ho aj na plot zavesili.

    Malka zrejme nebude v dnešnej dobe masovým čítaním - predsa len sme už značne rozmaznaná čitateľská obec, radšej vieme vopred, čo za obrázok skladáme z puzzle, a tuto ujo Švantner nám to nielenže nechce povedať, ale ešte aj beťársky poschováva niektoré dieliky. Napriek tomu som si istá, že aj dnes má čo ponúknuť každému, kto rád obdivuje slovomaľbu, nebojí sa príbehov, v ktorých zostáva mnoho nevypovedaného, a dokáže si užiť ale že riadne retro jazyk. Ak ste Malku obišli pri povinnom čítaní, skúste si ju dať teraz, nepovinne. Už len to krásne vydanie za to stojí.

    Prajem príjemné čítanie! :)