tyrkySOVA

    Kľúče sú fascinujúce vynálezy. Áno, už som počula aj dačo o tom, že ľudstvo je schopné vyslať na Mars robota, ktorý sa tam promenáduje hore dole, všetko fotí a zdieľa ako štrnásťročná influencerka, alebo že už existuje chladnička, ktorá príde na to, že nemáte mlieko, a objedná ho skôr než si zničíte pekné ráno zistením, že si nemáte čím zaliať Granko. Ale kľúč, to je malý smiešny kúsok kovu (teda, dnes už malý, kedysi kľúče namiesto vo vrecku nosili zrejme na fúrikoch), ktorý stačí strčiť do malého smiešneho otvoru    a zabezpečí, že vám nebudú podomoví predajcovia bez pozvania liezť až do obývačky. A v prípade kľúčov, o akých píše Tomáš Galierik vo svojej knihe Linda a kľúč od Andary, nepotrebujete ani zámok, ani dvere, aby ste sa dostali tam, kam chcete.     Lindina mama zmizla pred 14mi rokmi bez rozlúčky a vysvetlenia (oni nezvestní málokedy po sebe nechávajú vizitku s informáciou kde ich možno v prípade potreby zastihnúť). Jediné, čo po nej Linde zostalo, je šatník plný viac č

     Pred časom sa ku mne dostala putovná knižka. Dobre, pred trochu dlhším časom. Okej, priznávam sa, na dva roky sa u mňa jej putovanie skončilo, pretože som mala kontinuálne niečo lepšie na práci, respektíve na čítanie. Poznáte ten diabolský počet zvaný „už len jeden“? Napríklad „už len jeden poldecák“ a zrazu ležíte pod stolom vyznávajúc nehynúcu lásku kamošovej pravej teniske. Alebo „už len jeden rezeň“, po čom nasleduje pocit prepchatosti á la príliš nafúknutá pneumatika. Podobne to bolo so mnou, dva roky som si vravela „už len jedna kniha“ a potom sa dostanem k tej putovnej, ktorou bol Semester zakomplexovaného sviniara od Maja Kluvanca (dnes známeho skôr pod menom Mark E. Pocha). Nikdy never žene, keď vraví koľko stáli tie topánky, ani mne, keď vravím „už len jednu knihu“. Tento rok som sa našťastie opäť raz odhodlala k významnému životnému kroku, akým je upratanie knižnice, Semester mi cvrnkol do nosa ako Tri oriešky (poriadne som ho vyklepala, ale žiadne šaty z neho nevypad

     Rada čítam série. Viem, že mnohí uprednostňujú osamelé knihy (hej, stand alone. Moja úchylka hľadať každému výrazu slovenský ekvivalent ma stále neopustila), a nepochybne to má svoje výhody - napríklad, nemusíte si schovávať pod vankúšom korpulentnú okuliarnatú woodoo bábiku s bielou bradou (nie, nemám na mysli Mikuláša) a každý večer jej šepkať do ucha že má písať, písať a písať. Ani sa nemusíte modliť k vydavateľským bohom, aby čo najrýchlejšie vydali ďalšiu časť. Lenže, ak vám padne zaťažko rozlúčiť sa s obľúbenými postavami, alebo sa držíte príbehu zubami-nechtami ako precitlivený kliešť, práve série pre vás môžu predstavovať riešenie. Hoci sa môže stať, že pokračovanie má niekedy problém vyrovnať sa prvej časti (alebo to autor naťahuje ako pelendrek po záruke), no nie je to prípad Dvanástky, pokračovania knihy Priechod od Justina Cronina.     Amy a Peter si dolapenie dvanástich testovacích subjektov, ich zneškodnenie a s ním aj zabitie všetkých, ktorých nakazili, predstavoval

    Osemdesiate roky ma tesne minuli. Presnejšie povedané, moja existencia minula osemdesiatky. Narodila som sa do ich posledného roku, prežila niekoľko mesiacov skomírajúceho komunizmu, potom som ako správny politicky uvedomelý občan zaštrngala plastovým hryzadlom v tvare kľúčov (dobre no, možno to nebolo až také politicky uvedomelé) a môj život sa mohol ďalej točiť okolo existenčných životných potrieb ako ranné sledovanie Od Kuka do Kuka. Ernest Cline  sa však narodil o pár rokov skôr, osemdesiatky zachytil v skorom tínedžerskom veku a evidentne to na neho hlboko zapôsobilo, pretože jeho kniha Ready player one je ich popkultúrou nasiaknutá ako o.b. tampón tou reklamnou modrou tekutinou.      Píše sa rok 2044 a ľudstvu sa konečne podarilo to, o čo sa už celé storočia vytrvalo usilujeme - totálne zdecimovať planétu. Ropa je vyčerpaná ako maratónsky bežec, jedlo začína naberať charakter luxusného statku a bežný občania si nažívajú v karavanoch, ktoré sú na sebe pre úsporu miesta nasklad