Linda a kľúč od Andary - ekologická fantasy pre mladšie ročníky

    Kľúče sú fascinujúce vynálezy. Áno, už som počula aj dačo o tom, že ľudstvo je schopné vyslať na Mars robota, ktorý sa tam promenáduje hore dole, všetko fotí a zdieľa ako štrnásťročná influencerka, alebo že už existuje chladnička, ktorá príde na to, že nemáte mlieko, a objedná ho skôr než si zničíte pekné ráno zistením, že si nemáte čím zaliať Granko. Ale kľúč, to je malý smiešny kúsok kovu (teda, dnes už malý, kedysi kľúče namiesto vo vrecku nosili zrejme na fúrikoch), ktorý stačí strčiť do malého smiešneho otvoru  a zabezpečí, že vám nebudú podomoví predajcovia bez pozvania liezť až do obývačky. A v prípade kľúčov, o akých píše Tomáš Galierik vo svojej knihe Linda a kľúč od Andary, nepotrebujete ani zámok, ani dvere, aby ste sa dostali tam, kam chcete.

    Lindina mama zmizla pred 14mi rokmi bez rozlúčky a vysvetlenia (oni nezvestní málokedy po sebe nechávajú vizitku s informáciou kde ich možno v prípade potreby zastihnúť). Jediné, čo po nej Linde zostalo, je šatník plný viac či menej nositeľných kúskov a malý kľúčik, ktorý po vzore Bilba Bublíka nosí na krku (obrúčka zmizla spolu s mamou - možno ju chcela streliť v záložni). Jedného dňa týmto kľúčom zašibrinkuje vo vzduchu, a aké je jej prekvapenie, keď sa jej tak podarí otvoriť dvere do tajomného sveta, ktorý je obrazom toho nášho, akurát si tam ľudia nezasierajú ovzdušie a pľúca karcinogénmi ani sa nepokúšajú umiestniť továreň na každú voľnú zelenú plochu. Linda má tušenie, že by v tomto svete mohla nájsť aj svoju mamu. Nevídané schopnosti, ktoré v sebe objaví, jej určite prídu vhod nielen pri pátraní po mame, ale aj pri boji proti pôvodcovi všetkého zla v jej živote. 

    Tomáš Galierik vytvoril vo svojej knihe krásny a rozmanitý svet plný prírodnej mágie, z ktorého srdce zaplesá nielen ekologickým aktivistom. Vychutnávala som si opisy žiarivej trávy, ktorá v človeku vyvoláva pozitívne pocity (a stačí sa po nej prejsť, netreba ju zapiecť do koláčikov alebo napchať do vodnej fajky), lietania na obrovských orloch či prechádzok po uliciach, čistých ako oko svätého jednorožca. Málokedy sa túžim preniesť do nejakého fantasy sveta - nech vyzerajú akokoľvek dobre, po niekoľkých kapitolách to v nich väčšinou ide od desiatich k mínus osemsto - ale Andara je okúzľujúcim miestom, kam by som sa rada vybrala minimálne na dovolenku. 

    So štýlom, akým je kniha písaná, som však mala asi do polovice problém. Najviac mi do uší (alebo do očí) neliezli dialógy, pretože takmer každá replika bola upresnená sprievodnou vetou - a to aj tam, kde to naozaj nebolo potrebné. Veľmi to brzdilo dynamiku rozhovorov aj čítania ako celku. Navyše mali tieto poznámky k dialógu vždy takmer identický tvar vety s podmetom na konci, a keď som za jednu stranu už desiatykrát čítala niečo ako "položila otázku Linda, poďakovala Linda, pokračovala v okopávaní zemiakov Linda", zmocňovala sa ma neodbytná túžba zavrieť knihu a otrieskať si ju o hlavu. Je však dosť hrubá a ja mám svoju lebku celkom rada, tak som zostala len pri tichom (alebo nie až takom tichom) pofrflávaní. Keď už spomínam tú hrúbku, možno sa dalo nejakých 20 strán ušetriť, keby nás Tomáš Galierik neprestajne neuisťoval, kto čo povedal a ako to myslel, alebo sa vyhol opisom toho, ako sa zelená krajina zelenala vegetáciou. Veď červenať sa teda asi nebude, jedine že by na Andare bola extrémne hanblivá flóra. 

    Linda je trochu rozporuplná postava. Na jednej strane je tvrdohlavá, náladová a unáhlená - skrátka typické pätnásťročné dievča. Spôsob, akým sa však okamžite prispôsobila životu a neobvyklým javom na Andare sa mi zdal unáhlený. Ešte aj ten Harry Potter si takmer cvrkol do habitu, keď mal prvýkrát letieť na hipogrifovi, ale Linda ani brvou nemihne, keď pred ňou pristane prerastený orol, a už aj sa mu štverá na chrbát, aby ho mohla prevetrať. Podobne to funguje aj s jej novonadobudnutými schopnosťami - nepotrebuje usmernenie, nepotrebuje manuál, hneď vie, ako sa čo robí. Musela byť hviezdou jasličiek, určite už trénovala na prvý polmaratón, kým sa ostatné deti pokúšali trafiť si nožičkou do úst.  Spôsob jej vyjadrovania bol celkom autentický (často sa pokúša byť sarkasticky vtipná, ešte častejšie nevydá), teda pokiaľ nevykrikovala vety ako "Mám s tou špinou nevybavené účty!", čo by sa hodilo skôr do úst ostrieľaného kovboja než mladej dievčiny. Ale ktovie, možno Linda doma trávila večery maratónmi westernov s Clintom Eastwoodom. 

    Nechcem autorovi kecať do remesla, ja, čo som rada, že zvládnem napísať nákupný zoznam, nieto ešte knihu, no dej Lindy a kľúča od Andary mi pripomínal bludisko v detskom časopise - veľa odbočiek, z ktorých väčšina nikam nevedie, zatiaľ čo hlavná zápletka je prakticky bez akýchkoľvek prekvapivých zvratov a do istej miery až banálna. Prišlo mi dosť alibistické, keď sa to Tomáš pokúsil odôvodniť Lindiným konštatovaním, že rozuzlenie nemusí prísť až na konci. No veď nemusí, ale aspoň do troch štvrtín by počkať mohlo, aby to nebolo uponáhľané ako prvý sex. Takto zostala kniha visieť niekde v medzipriestore - pre dospelé publikum bude dej príliš jednoduchý a nedotiahnutý, detský čitateľ sa zase môže stratiť v množstve odbočení od hlavnej línie. Postavy sú čiernobiele ako kocúr Silvester - absolútne dobrí a bezúhonní, stojaci proti záporákovi, ktorý robí všetko proste preto, že je zlý, bez nejakého širšieho objasnenia jeho motívu. Podstata mágie na Andare - hoci krásne vymyslená - by si tež zaslúžila trochu viac pozornosti. Napríklad mi prišlo zvláštne, že pomocou svojho kľúča môže Linda vytvoriť dvere, vedúce na miesta, ktoré pozná a vie si ich vybaviť v pamäti - čo mi ale nekorešponduje so spôsobom, akým sa dostala prvýkrát na Andaru - len tak pichla kľúčom do vzduchu, rozmýšľajúc o tom, kedy jej otec prezradí heslo k WiFi. 

    Záver vo mne vyvolal dojem, že aj sám autor sa trochu zamotal do svojho príbehu - koniec síce dáva logiku a mnohých čitateľov aj uspokojí, ale všetky tie tanečky a vedľajšie zápletky vďaka nemu vyznievajú zbytočne. Škoda, lebo príbeh je to pekný a určite má potenciál, len by potreboval buď trochu okresať postavy a situácie, alebo im naopak venovať viac pozornosti a dôkladnejšie riešenie. 

    Napriek mojím námietkam je Linda a kľúč od Andary veľmi pekným príbehom o odvahe, odhodlaní a dôležitosti a sile prírody. Zrejme ju nečítam vo vhodnom veku, pred takými 20 rokmi (znie to morbídne desivo) by som si ju pravdepodobne dokázala užiť aj bez všetkého toho rozpitvávania na subatómy. Som si istá, že mnohí čitatelia budú očarení autorovou fantáziou a dobrodružným nádychom knihy. Tak zoberte ten starý kľúč zo zárubne a vydajte sa na cestu do Andary.

    Prajem príjemné čítanie! :)