Dvanástka - pokračovanie konca sveta


     Rada čítam série. Viem, že mnohí uprednostňujú osamelé knihy (hej, stand alone. Moja úchylka hľadať každému výrazu slovenský ekvivalent ma stále neopustila), a nepochybne to má svoje výhody - napríklad, nemusíte si schovávať pod vankúšom korpulentnú okuliarnatú woodoo bábiku s bielou bradou (nie, nemám na mysli Mikuláša) a každý večer jej šepkať do ucha že má písať, písať a písať. Ani sa nemusíte modliť k vydavateľským bohom, aby čo najrýchlejšie vydali ďalšiu časť. Lenže, ak vám padne zaťažko rozlúčiť sa s obľúbenými postavami, alebo sa držíte príbehu zubami-nechtami ako precitlivený kliešť, práve série pre vás môžu predstavovať riešenie. Hoci sa môže stať, že pokračovanie má niekedy problém vyrovnať sa prvej časti (alebo to autor naťahuje ako pelendrek po záruke), no nie je to prípad Dvanástky, pokračovania knihy Priechod od Justina Cronina.

    Amy a Peter si dolapenie dvanástich testovacích subjektov, ich zneškodnenie a s ním aj zabitie všetkých, ktorých nakazili, predstavovali ako naivný Hurvínek válku s cínovými vojačikmi. Ani po piatich rokoch nie sú bližšie k zníženiu populácie výrov. A aby toho nebolo málo, členovia Dvanástky rýchlo zistili, že zožrať si celú špajzu ešte pred zimou nie je dobrý nápad, takže namiesto bezhlavého zabíjania sa začnú zaoberať možnosťou certifikovaného chovu. 

    Ak ste dúfali, že v druhej časti vám autor hneď za horúca objasní, čo za strašnú vec to spáchal v závere jednotky, zrejme budete nepríjemne sklamaní. Cronin si totiž odbehol zase sto rokov do Ďalekej minulosti (čo je vlastne naša prítomnosť, lenže prítomnosť knihy sa väčšinou odohráva v budúcnosti. Priamočiare ako mapa londýnskeho metra). Do príbehu sa teda vraciame opäť vo chvíli, keď sa vedcom zahrávanie sa s vírusmi škaredo vypomstilo a ulice sú zdecimované vyčíňaním gangu pseudoupírov, ktorých stav je nákazlivý ako úvodná pesnička z Ovečky Shaun. Dobre, trochu menej (seriózne, keď niekde počujem kikiríkať kohúta, čakám kedy začne hlas pospevovať "he´s Shaun the sheep, he´s Shaun the sheep. Zatiaľ som sa nedočkala, no myslím že je to len otázka času a latentnej schizofrénie). Nie každý zrejme toto skákanie po časovej priamke ocení, ale mne sa to naopak páčilo. Síce som si musela chvíľu počkať, kým som sa opäť stretla s hlavnými hrdinami, na druhej strane nám Cronin ponúkol ďalšie uhly pohľadu na katastrofu. Navyše oceňujem, ako realisticky ukázal, že koniec sveta neplodí len hrdinov typu Dwayna Johnsona, čo zastaví nahou hruďou atómovú raketu alebo odkloní dráhu asteroidu prísnym pohľadom, ale že z toho niekomu aj riadne zahučí v riadiacej veži. Obraz tehotnej ženy, ktorá si ani nevšimla, že prežila apokalypsu a na ulici prekračuje mŕtvoly cestou do obchodu s farbami, kde si v kľude vyberá vhodný odtieň do detskej izby, by mohol byť humorný, keby ho autor nepodal tak znepokojujúco realisticky, až mi z toho naskakovali zimomriavky. Byť jedným z mála, čo prežili koniec sveta a mať pred sebou možnosť pôrodu niekde pod kríkom bez lekárskej starostlivosti (a epidurálky), ak sa ho vôbec dožije, nie je práve ružová vyhliadka.

    K známej partii z Priechodu na čele s Petrom Jaxonom sa dostávame 5 rokov po vyvrcholení prvej časti, pričom nás Cronin rovno hodí do diania a udalosti z nedávnej minulosti odhaľuje postupne prostredníctvom spomienok postáv. Môže sa zdať, že v tom bude mať čitateľ chaos ako v škôlkarskej šatni, ale opak je pravdou, v deji sa dá orientovať vcelku jednoducho. Jediné, s čím som mala trochu problém, boli mená vedľajších postáv z jednotky - autor ich totiž zakomponuje do deja bez nejakého obšírnejšieho intra, spoliehajúc sa na čitateľovu pamäť alebo vlastníctvo prvej časti, v ktorej si môže overiť totožnosť charakteru. Ja som, žiaľ nedisponovala ani jedným, takže mi chvíľu trvalo, kým som z kontextu pochopila, o koho sa jedná. V závere knihy je síce menný zoznam postáv (vrelá vďaka, to je ako písať si zoznam ingrediencií keď som už dovarila), no postavenie niektorých osôb v ňom bolo popísané podľa druhej časti - a povedzme, že je celkom problém vydedukovať si, že chlap pobiehajúci po kukuricu má byť ten autoritatívny generál z jednotky.

    Na tejto sérii sa mi páči okrem napínavého deja a prekvapivých zvratov aj to, ako sa autor dokáže vyhrať s psychikou postáv a ponúka nám rôzne spôsoby prežitia apokalypsy. Človek je tvor húževnatý a prispôsobí sa kadečomu, no každý sa s tým popasuje inak. Z niekoho sa stane celosvetovo (hoci, keď z ľudstva zostala už len omrvinka, ono to až také terno zase nie je) známy hrdina, a s niekým novonadobudnutá moc zamáva tak, že vybuduje koncentračný tábor a ešte sa čuduje, že väzni sa mu obetavo nevrhajú pod nohy, aby si nepošpinil svoje sväté chodidlá kontaktom s pôdou. 

    Čo mi však začalo trochu prekážať, je opakované privádzanie postáv späť k životu. Niežeby som sa vyžívala vo vraždení charakterov (George R. R. Martin ma v tomto smere síce poctivo vytrénoval, ale aj tak som radšej, keď to môj obľúbenec dotiahne ďalej než po tretiu kapitolu). Justin Cronin však pravidelne ženie svojich hrdinov na pokraj záhuby, aby ich potom v poslednej chvíli zachránil. Občas samozrejme čitateľa poteší, keď niekoho už odpíše, a on sa nakoniec vyhrabe z hrobu s úsmevom a magnetkami, ale Cronin to robí tak často, že podobné scény už vo mne prestávajú vyvolávať pocit napätia a beriem ich s rezervou. Pokiaľ niekomu neodseknú hlavu, nevypitvajú hrudný kôš a nepoužijú jeho lebku ako stojan na perá (a aj vtedy by som požadovala overenie dentálneho profilu), automaticky už očakávam, že daná postava sa o pár strán objaví živá a relatívne zdravá. 

    Dej Dvanástky je plný zaujímavých zvratov, prekvapení a napínavých scén, ktoré smerujú až k epickému explozívnemu finále. Hoci, keď som už pri tých explóziách, aj tu platí že menej je niekedy viac. Záverečná scéna je síce majstrovský kúsok, pri ktorom čitateľ zabúda dýchať, ale na môj vkus ľudia príliš dlho pobehujú po javisku, prehadzujúc si medzi sebou bombu ako horúci gaštan politickej zodpovednosti. Ale uznávam, že ak chcel Cronin niečím prekonať záver prvej časti, chcelo to viac než tri facky a vztýčený prostredník. 

    Druhá časť série Priechod ma napriek drobným výhradám utvrdila v tom, že ide o skvelé dielo. Autor vytvoril veľmi komplexnú postapokalyptickú históriu, skvelo zvláda aj vnútorný svet postáv a budovanie napätia. Som naozaj zvedavá, čo ponúkne záverečná časť trilógie, no vzhľadom k úrovni prvých dvoch kníh šípim, že to bude veľkolepé!

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara

Dievča, žena, iné - zbierka príkladov spoločenskej intolerancie

Longeaterra: Prvý skok - na Mars a ešte ďalej