Ready player one - virtuálne Jumanji

    Osemdesiate roky ma tesne minuli. Presnejšie povedané, moja existencia minula osemdesiatky. Narodila som sa do ich posledného roku, prežila niekoľko mesiacov skomírajúceho komunizmu, potom som ako správny politicky uvedomelý občan zaštrngala plastovým hryzadlom v tvare kľúčov (dobre no, možno to nebolo až také politicky uvedomelé) a môj život sa mohol ďalej točiť okolo existenčných životných potrieb ako ranné sledovanie Od Kuka do Kuka. Ernest Cline sa však narodil o pár rokov skôr, osemdesiatky zachytil v skorom tínedžerskom veku a evidentne to na neho hlboko zapôsobilo, pretože jeho kniha Ready player one je ich popkultúrou nasiaknutá ako o.b. tampón tou reklamnou modrou tekutinou. 

    Píše sa rok 2044 a ľudstvu sa konečne podarilo to, o čo sa už celé storočia vytrvalo usilujeme - totálne zdecimovať planétu. Ropa je vyčerpaná ako maratónsky bežec, jedlo začína naberať charakter luxusného statku a bežný občania si nažívajú v karavanoch, ktoré sú na sebe pre úsporu miesta naskladané jeden na druhom. Niet sa čomu čudovať, že ľudia sa pred touto slniečkovou skutočnosťou utiekajú do virtuálnej simulácie zvanej OASIS (ona tá skratka aj niečo znamená, no nerozumiem z nej ani jedno slovo takže vás tým nebudem zaťažovať). Jej autor James Halliday sa odporúčal na večnosť, no ešte predtým do OASISu umiestnil spleť misií a hádaniek, po ktorých rozlúštení čaká na víťaza zlaté vajce. To však neukrýva recept na metalurgickú praženicu, ale celé Hallidayovo obrovské dedičstvo vrátane správy OASISu. Samozrejme nebol padnutý na hlavu a svoj majetok nehodlal odkázať prvému človeku, čo si trafí prstom do nosa bez toho, aby si vypichol oko, takže získať prvý z kľúčov, potrebných na vyriešenie rébusu, sa nikomu roky nepodarí. Záujem o hru postupne klesá, až do momentu, keď kľúč získa mladý chalan Wade - a hoci sa tak dostane o krok bližšie k rozprávkovému bohatstvu, zároveň sa mu za pätami ocitnú milióny ostatných používateľov OASISu - a nie každý má čestné úmysly.

    Ready player one je skutočne zaujímavý počin. Čítať knihu, v podstate celú sa odohrávajúcu v počítačovej hre, v ktorej ľudia hrajú počítačové hry, na prvý pohľad môže znieť asi tak záživne ako manuál k šúpaniu zemiakov. Napriek tomu sa z nej stala kultovka - a aj keď ja osobne som dodnes úplne nepochopila čo to znamená byť "geek" a moja najvyššia skúsenosť s počítačovou hrou predstavuje The Sims (a ešte aj tam som bola lenivá stavať domy a vždy som sa nakufrovala do nejakého existujúceho), musím uznať že je to naozaj neobyčajná kniha. OASIS je virtuálna utópia opisovaná s takým nadšením, až som sa ani nečudovala, že v nej ľudia trávia zalezení viac času než v reálnom živote, zvlášť keď ten stojí za deravú plesnivú bačkoru. Keď si máte vybrať, či budete rozvedenou samoživiteľkou trpiacou vysokým cholesterolom, psoriázou a hemoroidmi, žijúcou v hrdzavej plechovej búde, alebo sexy obdivovanou ninja bojovníčkou, čo by strčila Laru Croft do vačku aj s jednou rukou za chrbtom a visiac za nohy z lustra, asi to nebude na dlhé rozmýšľanie. A napriek tomu, že súčasná úroveň virtuálnej reality bola v knihe opisovaná ako niečo, čím si pračlovek krátil dlhú chvíľu pri konštruovaní kolesa, dosť mi to pripomínalo dnešné sociálne siete - akurát my namiesto pixelových svalov používame výkričníky a caps lock. A orla na profilovke. Nič ti v komentoch nedá do držky tak ako orol na profilovke. 

    Fungovaniu OASISu venoval Ernest Cline naozaj obdivuhodnú pozornosť. Takže žiadne "stlačím tento gombík a zrazu je zo mňa Barbar Conan", autor detailne popísal technologické aj hardvérové fungovanie. To, čo mala byť spočiatku len kratochvíľa pre chronických introvertov, sa čoskoro zvrhlo na nový životný štýl, ktorý pomáhal ľuďom odpútať sa od čoraz bezútešnejšieho skutočného života. Navyše, OASIS je dostupný všetkým bez rozdielu vierovyznania či sociálneho statusu - ale samozrejme, ak je človek v realite chudobný ako kostolná myš závislá od hazardných hier, ani v OASISe si nebude vyskakovať do stratosféry. Jediné, čo mi pri opisoch OASISu liezlo na nervy, bolo do omrzenia sa opakujúce sloveso "interagovať". Neviním z toho preklad, pretože hoci som originálny text nečítala, predpokladám, že to tiež bolo samé interakšn sem, interakšn tam. Na druhej strane, je to celkom inšpiratívne. Keď sa nabudúce potknem o vlastnú šmatľavú nohu a pri páde si vyrazím niekoľko zubov, vznešene skonštatujem, že som prosto interagovala s podlahou. 

    Ready player one preslávilo aj množstvo odkazov na filmy, hudbu a celkovo atmosféru osemdesiatych rokov. Mala som chuť si hrdo zvýsknuť, že sa konečne našlo niečo, na čo som príliš mladá. Musím totiž priznať, že väčšina spomínaných termínov mi veľa nehovorila. Chyba však bude skôr v odlišnom smere záujmov - keby autor venoval pozornosť lietajúcim labradorom, hovoriacim depresívnym korytnačkám s rozdvojenou osobnosťou alebo Davidovi Bowiemu kraľujúcemu labyrintu plnému zdegenerovaných bytostí, zrejme by som získala viac bodov. No čitatelia, ktorí počas sledovania Bing Bang Theory aj rozumejú, čo to tam stále robia s tou čudnou kockou a poznámkovým blokom, a ktorí pri výpadku elektriny chodia po dome so svetelným mečom namiesto baterky, si určite prídu na svoje.  

    Úlohu záporáka si v Ready player one nestrihol jeden diabolský padouch, ale celá diabolská korporácia (hoci väčšinu času bola zosobnená spomínaným konkrétnym padouchom). Ak je niečo zadarmo, skôr či neskôr sa nájde nenažranec, ktorému to začne klať oči ako škridla na panoramatickej streche, takže Wade a ďalší hrdinovia si merajú sily so spoločnosťou, ktorá túži získať OASIS, aby ho následne mohla spoplatniť a zo zábavy pre všetkých urobiť klub vyvolených. Autor to vymyslel vskutku dobre, pretože triviálna súťaž o to, kto sa stane najbohatším človekom planéty, sa mení na zápas o možnosť žiť si podľa seba, aj keď v neskutočnom svete. Ready player one je tak príbeh napechovaný napínavými situáciami a hádankami, ktoré síce čitateľ veľmi nemá šancu rozlúsknuť, je však fascinujúce sledovať pri ich riešení Wada. 

    Ready player one predstavuje víziu budúcnosti, ktorá je až nepríjemne realistická - žiadna zombie apokalypsa ani pád asteroidu (pred ktorým nás na poslednú chvíľu samozrejme zachránia Američania), ale zničená planéta a zúfalé živorenie, z ktorého sa dá uniknúť len tak, že sa človek stane niekým iným. Hoci samotný námet môže na prvý pohľad znieť ako plytká somarina (ľudia čo hrajú hry. Aha, jasné, hĺbka výtlku na ceste), Ernest Cline nám podsúva nenápadne niekoľko dôležitých odkazov - že nikto, ktorý myslí iba na vlastný prospech, sa ďaleko nedostane, a napriek téme knihy nezabúda pripomenúť, že akokoľvek príťažlivý dokáže byť virtuálny život, tomu skutočnému sa nemôže vyrovnať.

    Prajem príjemné čítanie! :)