tyrkySOVA

    Myslím, že ja som sa ako knihomoľ narodila. Knihy ma fascinovali už v čase, keď som si toaletný papier skôr napchala do úst než použila na utretie opačného konca. Moji rodičia často s hrdosťou spomínajú na to, že som si ako ročný krpec prezerala knižky bez toho, aby na nich došlo k vážnejšej ujme. Potom nastúpila moja sestra a bolo vymaľované (a roztrhané), ale nechcem tu skĺznuť do ohovárania rodinných príslušníkov. Keď som bola vo veku, že čumenie na obrázky mi prestalo stačiť a musela som vedieť, čo sa v knihe píše (viem, náročné decko, niekomu stačí na hranie zemiak), začala som behať za dospelákmi s Levím kráľom v rukách (fakt sa čudujem, že nikto z mojej rodiny nedostáva tik v oku, keď uvidí kresleného leva). Viem si predstaviť tú úľavu, keď som sa konečne naučila čítať sama (ale Levieho kráľa nie, toho som v tých časoch vďaka frekventovanému predčítaniu už vedela naspamäť, tak na čo). A napriek tomu, že mi Ježiško musel vždy pod stromček doniesť knihu a navštevovala...

     Povedzme si to na rovinu: napriek kecom o rovnoprávnosti pohlaví, sme my ženy vždy ťahali za kratší koniec (nemyslím manželov kratší koniec, ale všeobecné možnosti). Už na úsvite civilizácie sa musela pražena zmieriť s tým, že romantické rande neobnáša večeru pri mesiačku (oheň ešte nevynašli, takže mesiac ako zdroj osvetlenia musel stačiť), ale ťahanie za vlasy do jaskyne. Ženy museli vo všetkom poslúchať manželov, ktorých si ani nevybrali, nemohli voliť, nieto ešte nedajbože kandidovať, nemohli pracovať, nemohli mať na vec vlastný názor. Dnes je to snáď o chlp lepšie (aspoň v našich končinách), hoci určite nie ideálne. Victoria Mas  sa vo svojej knihe vrátila do 19. storočia, ktoré, hoci sa radí do nedávnej histórie, tiež neponúkalo ženám práve ideálne podmienky. Vo svojej knihe Bál šialených žien nás zavedie do ženského blázinca, kam sa dalo dostať aj so psychikou pracujúcou na plné obrátky.        Salpêtrière  je pre ženy žijúce v Pa...

    Mohla by som povedať, že patrím k tým šťastlivcom, ktorí boli v časoch, keď Harry Potter uzrel svetlo svetla, akurát v tom správnom veku - teda rovesníčka hlavných hrdinov. Mohla by som hrdo konštatovať, že som s Harrym vyrastala. Ale svoj týždenný limit klamstiev som už vyčerpala, keď sa ma kamoška pýtala, či v tej sukni nemá veľký zadok (ak to čítaš - nie, naozaj nemáš, ale budúci týždeň sa ma na to radšej nepýtaj), takže budem úprimná - svojho času ma mánia okolo mladého čarodejníka s poškriabaným čelom (hej, viem že to je jazva po kliatbe Avada Kedavra, schovajte tie prútiky) obišla ako vegetarián továreň na salámu. To však neznamená, že by ma príbehy o mládeži oplývajúcej nadprirodzenými schopnosťami nebavili ani dnes (a toho Pottera som tiež už dočítala). Preto som sa s radosťou vrhla na prvotinu B. B. Alstona, knižku Amari a Noční bratia.     Amarin starší brat Quinton je už dlhšiu dobu nezvestný. Niekto by mohol povedať, že k zmiznutiu zo sociálneho bytu ...

    Koniec sveta je relatívny pojem. Teda, ono to vyzerá, že na ňom nič relatívne byť nemôže, koniec väčšinou znamená, že niečo už ďalej nebude pokračovať (s výnimkou vystúpení skupiny Olympic). Ale zamyslite sa, ktorý príbeh o apokalypse sa naozaj skončí absolútnym zdecimovaním všetkého živého? Väčšinou sa nakoniec nájde nejaký Will Smith alebo Bruce Willis, ktorý si odbehne z rande s mimozemšťanmi (čo aj tak vyústi do záchrany sveta), aby zachránil svet. Takže zánik ľudstva nie je definitívny ani v trilógii Justina Cronina . V jej poslednej časti pod názvom Mesto zrkadiel  teda nepôjde o vysnívanú destináciu všetkých osôb so sklonom k narcizmu, ale o snahu posledných omrviniek ľudskej civilizácie vybudovať svet nanovo.     Peter Jaxon má už najlepšie roky za sebou, rovnako ako jeho druhovia - s výnimkou Amy, ktorá by sa stále mohla uchádzať o titul Miss Amerika (alebo kľudne aj o titul Miss sveta, veľká konkurencia jej nezostala), no vyzerá to, že budúcnosť mu...

    Mám to povedať znova? Fakt mám? Dobre, budem ignorovať všetky tie hlavy vrtiace sa zo strany na stranu ako pri tenisovom zápase stonožiek (alebo storučiek) a pre istotu zopakujem, že milujem Stephena Kinga . Je pre mňa viac než spisovateľ, beriem ho skôr ako kamoša na diaľku (a som rada že to nevie, nerada by som ho znepokojila svojou obsesiou, prípadne zistením, že Mizériu som čítala asi päťkrát). A najlepšie na ňom je, že na rozdiel od môjho ďalšieho obľúbenca, ktorého menovci chodia na bielom koni (konkrétne v jeho prípade by ten chudák valach mal čo niesť), nezostáva len pri sľuboch a posuvných lehotách, ale chrlí jednu knihu za druhou. Samozrejme že po jednej z jeho noviniek,  Billy Summers,  som chňapla ako Obelix po diviačej kotlete.     Billy Summers je veľmi slušný a inteligentný človek (hoci tú inteligenciu presvedčivo skrýva). Akurát pri svojom živobytí si občas trochu ušpiní ruky. V doslovnom zmysle vlastne ani nie, keď niekomu vpálite guľku...