tyrkySOVA

    Matky v knihách väčšinou vystupujú ako klasický archetyp (viete, ako dlho mi trvalo to vygoogliť?) dobrej, starostlivej a nenahraditeľnej osoby, ktorá tu je vždy pre vás, aby pofúkala bobenko, podpísala žiacku knižku skôr, než sa tato vráti z roboty, vymyslela alibi na dobu keď došlo k prečerpaniu kreditu na mobile (to pre nás, skôr narodených. Boli časy, keď sme si schopnosť používať mobilný telefón museli kúpiť v novinovom stánku. Viem ako to znie, ale skrátka to tak bolo) alebo vymotala z vlasov kulmofén s minimálnymi stratami na životoch (real life story). Skrátka, je to žena, ktorá si radšej nechá čistiť zubný kanálik, než by mala dovoliť, aby sa vám stalo niečo zlé. A potom je tu žena z novej knihy Mamina lož od mladej slovenskej autorky Viktórie Dominovej , ktorá si pojem materstvo vysvetľuje po svojom...ak ste nalačno a/alebo bezdetní, čítajte ďalej.     Natália si dakde otrepala hlavu a spolu s časťou jej spomienok zmizla aj jej matka. Matka, ktorá sa k nej v detstve správ

     Musím priznať, že ja som bola tínedžer, ktorému nebolo treba prízvukovať, aby bol do polnoci doma. U mňa bol skôr problém ma z toho domu dostať. Alebo ma aspoň dostať niekam inam než do knižnice. Ja som skrátka mala u prdele nejaké diskotéky, vymieňanie slín za kontajnermi alebo prvé nesmelé rande s rakovinou pľúc v podobe šľukovania, z ktorého by som kašľala ešte dva týždne. Načo sa mám trepať medzi ľudí, keď môžem lietať na drakovi, nakúkať do denníka princeznej či zažívať dobrodružstvá s Penny a nepatričným počtom labiek. Takže áno, so mnou to mali rodičia extrémne ľahké. Ako nepekne to však môže vypáliť, keď vaša ratolesť nie je rodený asociál, hovorí britský autor T. M. Logan vo svojej knihe s trefným názvom Do polnoci doma.     Andyho syn Connor mal byť do polnoci doma. Ráno však Andy zistí, že nech už Connor nocoval kdekoľvek, jeho vlastná posteľ to nebola. Nakoniec sa objaví živý a zdravý - potešujúce - na policajnej stanici. Menej potešujúce. Vysvitne totiž, že oslava uko

     Ku klasickej literatúre pristupujem obozretne a sporadicky. Obozretne, pretože ide o knihy, ktoré sú síce overené generáciami a zrejme nie sú ospevované len preto, že nad ich vekom pomaly začínajú uznanlivo kývať hlavou aj galapágske korytnačky, no ja mám vždy obavu, že ich môj malý hladký mozoček nedokáže náležite oceniť. Môžete do mňa hodiť štyroch Pulitzerov a dve ocenenia za celoživotné dielo, ak ma kniha nedostane, môže ma naháňať koľko chce. No a sporadicky preto, že hoci voči klasickým dielam neprechovávam žiadne predsudky, predsa len si často volím cestu menšieho odporu a siahnem po knihe, pri ktorej moje štyri mozgové bunky môžu pokračovať v partii pexesa, zatiaľ čo si ja dačo prečítam. Ale keď už je ten mesiac knihy, dala som poradiť od skúsenejších klasikomilov a skúsila knihu Traja kamaráti od Ericha Mariu Remarqua.     Píše sa rok 1930, vojna sa skončila a svet by mal byť opäť v poriadku. Akurát že k nejakému poriadku má tak blízko ako kúpalisko v Záluží k havajskej p

     Viete, čo mám fakt rada, okrem kníh a piva, samozrejme? Starú rockovú muziku. V súčasnej hudobnej scéne sa orientujem asi ako koza v obchodnom dome Harrods. Matne si spomínam, že Lady Gaga si onehdy spichla večernú róbu zo surovín na nedeľný obed, že Ed Sheeran vyzerá ako nemanželský syn pána Weasleyho a niečo mi vraví aj Imagine Dragons. Teda okrem toho, že si mám predstaviť draky, viem, že cítia hromy. Zaujímavé. Ale keď sa povie Queen, Kiss či AC/DC, moje uši sa automaticky natáčajú smerom, z ktorého by mohla prísť nejaká stará dobrá vypaľovačka. Dokonca mám sovu, ktorá vyzerá ako Freddie Mercury. No povedzte, koľkokrát za život sa vám podarí spojiť dve úchylky? Moja obsesia hudbou mŕtvych ľudí (aj tých živých, ale skôr narodených. Skôr než ja, a to už je sakra čo povedať) ma priviedla aj ku knihe americkej autorky Taylor Jenkins Reid o fiktívnej kapele Daisy Jones & The Six.     Kapela The Six a speváčka Daisy Jonesová boli asi ako pečené rebrá a krígeľ oroseného. Každé zv

     Colson Whitehead je zaujímavý autor. Nielen preto, že vyzerá ako nepriamy potomok Boba Marleyho, teraz mám na mysli hlavne jeho spisovateľské portfólio. Na jednej strane tu máme silné ľudské príbehy s odkazom na zložité spoločenské témy, za ktoré právom získal Pulitzera, a potom bum! román o zombie apokalypse. Na ten si už dlhšiu dobu brúsim zuby, ale zatiaľ ním moje police nedisponujú a tak som si po Chlapcoch z Nickelu prečítala ďalšie z Colsonových "vážnych" diel, Podzemnú železnicu.     Keby sa Cora počas pôrodu vyšmykla pôrodnej babici, rozrazila si mäkkú hlavu o dlážku a pridala sa k anjelikom, zrejme by na tom bola lepšie. Jej život jej totiž zatiaľ priniesol iba bolesť, sklamanie, utrpenie a zopár zemiakov. Cora je otrokyňou na bavlníkovej plantáži, v pekle, z ktorého niet vykúpenia. Ibaže by ju niekto naozaj vykúpil, ale spoliehať sa na to je ako spoliehať sa na šupku z klobásy ako formu antikoncepcie. Keď jej otrok Ceasar ponúkne možnosť úteku podzemnou železni

    Strašidelné príbehy ma priťahovali odkedy si spomínam. Nemyslím teraz vyslovene horory, bola som štandardné dieťa, takže vybaliť na mňa Pennywisea keď som mala deväť rokov, zrejme by som dodnes dostávala hysterické záchvaty pri pohľade na McDonald. On ma ten ich čudný klaun vždy desil aj bez toho, ak mám pravdu povedať. Ale také Dobšinského rozprávky, kde si draci varia polievky z udatných princov a hlavy sa kotúľajú ako bochníky syra dole Cooper´s hillom, tým som nikdy nepovedala nie. Možno preto som v dospelosti plynulo presedlala na fantasy a uja Dobšinského vymenila za uja Červenáka . Hoci, v jeho najnovšej knihe Zakliaty Kláštor som to mala dva v jednom.     Drak sa vracia. Teda pardon, nie drak, dnes nebudeme rozoberať život a dielo Dobroslava Chrobáka. Šarkan sa vracia. Adam Šarkan, ktorý strávil posledných 13 rokov v Amerike, a nie na Havaji s kokosom v ruke, sa vracia na rodnú hrudu. Prichádza práve včas, aby uľavil v trápení svojej sestre Júlii. Jej manžel Henrich sa vypa