Daisy Jones & The Six - kapela, aká tu ešte nebola. Škoda.

     Viete, čo mám fakt rada, okrem kníh a piva, samozrejme? Starú rockovú muziku. V súčasnej hudobnej scéne sa orientujem asi ako koza v obchodnom dome Harrods. Matne si spomínam, že Lady Gaga si onehdy spichla večernú róbu zo surovín na nedeľný obed, že Ed Sheeran vyzerá ako nemanželský syn pána Weasleyho a niečo mi vraví aj Imagine Dragons. Teda okrem toho, že si mám predstaviť draky, viem, že cítia hromy. Zaujímavé. Ale keď sa povie Queen, Kiss či AC/DC, moje uši sa automaticky natáčajú smerom, z ktorého by mohla prísť nejaká stará dobrá vypaľovačka. Dokonca mám sovu, ktorá vyzerá ako Freddie Mercury. No povedzte, koľkokrát za život sa vám podarí spojiť dve úchylky? Moja obsesia hudbou mŕtvych ľudí (aj tých živých, ale skôr narodených. Skôr než ja, a to už je sakra čo povedať) ma priviedla aj ku knihe americkej autorky Taylor Jenkins Reid o fiktívnej kapele Daisy Jones & The Six.

    Kapela The Six a speváčka Daisy Jonesová boli asi ako pečené rebrá a krígeľ oroseného. Každé zvlášť je super. Dajte si ich spolu a dostanete rajskú záhradu pre chuťové poháriky. Akurát The Six mali šťavu aj bez cesnaku a Daisy nemusela byť orosená, aby z nej ľudia išli do kolien...ale keď náhodou bola, nikto neprotestoval. Spolu vypredávali štadióny, zneli z každého rohu, či už to bola zubárska ordinácia alebo miestny klub mladých satanistov. Milovali život a život miloval ich. No a potom, bez varovania či vysvetlenia, bol zrazu koniec a každý si šiel vlastnou cestou. Dnes sú späť, aby každý zo svojho pohľadu porozprával, prečo sa ich kapela rozpadla ako Igorov sen o fungujúcej vláde. 

    Táto kniha teda bola jazda! Spočiatku som mala obavy zo štýlu, akým je písaná - striedajú sa krátke výpovede jednotlivých členov kapely a ďalších ľudí, čo s nimi mali do činenia. Podobnou formou je písané sci-fi Spiaci obri a tam to za mňa nejak extra  nefungovalo. Daisy Jones však takýto spôsob podávania príbehu sadol ako opätok novej lodičky do poklopu kanála. Po pár stranách som mala pocit, že sledujem dokument o Daisy Jones & The Six, ešte aj hlasy v mojej hlave mali takú tú dabingovú intonáciu s angličtinou v pozadí. Chvíľočku mi trvalo zorientovať sa v postavách, predsa len je rozdiel, keď čítate klasicky napísanú knihu, kde na vás ľudia vyskakujú postupne, slušne sa predstavia a načrtnú svoje miesto v príbehu, alebo Daisy Jones, kde sa na vás vyhrnú všetci naraz a melú jeden cez druhého. No netrvalo dlho, kým som si to v mozgu upratala (prázdna miestnosť sa totiž vždy upratuje najlepšie) a potom som už knihu nemohla pustiť z ruky.

    Rozhovorová forma rozprávania dodáva knihe nielen neobyčajnú autenticitu, ale zároveň vdychuje život jednotlivým postavám. Fakt som nemala problém uveriť, že Daisy, Billy, Camila, Graham, Karen a všetci ostatní sú reálnymi osobami a že čítam o skutočnej ére hudobných dejín. Takmer mi je až ľúto, že to tak nie je. Paradoxne, hoci je to kniha o nej, Daisy rozhodne nebola mojou obľúbenou postavou. Skôr naopak, tá ženská je ako diamant zarazený v riti - krásny, jedinečný, ale aj tak neskutočne otravný. Daisy nie je napriek svojmu menu žiadna krehká kvetinka, skôr taký naježený kaktus. Bola ohromne talentovaná, a tiež samoľúba, sebecká, šialená a tvrdohlavá ako stádo baranov s maniakálnou poruchou. A práve preto bola veľmi uveriteľná. Keď si spomeniete na Janis Joplin, už spomínaného Freddieho Mercuryho alebo čo ja viem, Whitney Houston, nikto z nich nebol práve adept na figurovanie v psychologickej príručke osobnostnej vyrovnanosti. A Daisy bola vo svojej podstate osamelá a neistá, čo si kompenzovala tým, že mala celý svet na háku.

    Daisy Jones and The Six opisuje príbeh s veľmi rýchlym spádom, priamočiary, ale pritom pohlcujúci a miestami dokonca prekvapivý. Je v ňom veľa lásky, ktorá však nie je podávaná presladene a melodramaticky. Skôr než Steelovú to pripomína Shakespeara - akurát keď tu niekto visí z balkóna, tak nie preto, že je zamilovaný, ale preto, že je sfetovaný na sračky. A nikto sa neotrávi, iba ak alkoholom. Taylor Jenkins Reid ukazuje odvrátenú stranu amerického sna - nemáš nič, zrazu máš všetko a vzápätí zistíš, že to aj tak nestačí. 

    Záveru a celkovo rozuzlenia celej záhady okolo rozpadu kapely sa autorka zhostila výborne. Niektoré knihy si to celý čas šinú dolu kopcom a nakoniec sa roztrepú o stenu ako crashtest panák, ale to našťastie nie je prípad Daisy Jones, tu sa tá šialená jazda skončila spôsobom, ktorý dáva úplný zmysel. Navyše ma potešila možnosť nazrieť do života niektorých postáv po tom, čo slávu zavesili na klinec. A texty piesní z albumu Aurora na konci knihy sú už len takou mašličkou na vyšperkovanom balíčku.

    Daisy Jones and The Six prináša čitateľovi kopec nostalgie, možnosť zažiť osudovú lásku, divoké žúry plné drog aj stav, keď už človeku nedokáže priniesť pocit naplnenia ani Ferrari plné šteniatok so smaragdmi na obojkoch. Toto je kniha, pri ktorej si môžete dokonalo oddýchnuť a budete mať chuť ju čítať večne. Dobrú knihu spoznám tak, že ju nedokážem odložiť a zároveň nechcem, aby som ju dočítala, a Daisy mi to poskytla vrchovatou mierou. Netvrdím, že je to dielo, ktoré vám v niečom zmení život, hoci obsahuje nejednu peknú myšlienku, ale veď nie každá kniha musí mať transcendentálny filozofický nádych. Takže ak chcete zažiť rokenrol z pohodlia gauča, smelo si kúpte lístky do prvej rady na Daisy Jones & The Six.

    Prajem príjemné čítanie! :)