Podzemná železnica - ľudia sú hovadá. Bodka

     Colson Whitehead je zaujímavý autor. Nielen preto, že vyzerá ako nepriamy potomok Boba Marleyho, teraz mám na mysli hlavne jeho spisovateľské portfólio. Na jednej strane tu máme silné ľudské príbehy s odkazom na zložité spoločenské témy, za ktoré právom získal Pulitzera, a potom bum! román o zombie apokalypse. Na ten si už dlhšiu dobu brúsim zuby, ale zatiaľ ním moje police nedisponujú a tak som si po Chlapcoch z Nickelu prečítala ďalšie z Colsonových "vážnych" diel, Podzemnú železnicu.

    Keby sa Cora počas pôrodu vyšmykla pôrodnej babici, rozrazila si mäkkú hlavu o dlážku a pridala sa k anjelikom, zrejme by na tom bola lepšie. Jej život jej totiž zatiaľ priniesol iba bolesť, sklamanie, utrpenie a zopár zemiakov. Cora je otrokyňou na bavlníkovej plantáži, v pekle, z ktorého niet vykúpenia. Ibaže by ju niekto naozaj vykúpil, ale spoliehať sa na to je ako spoliehať sa na šupku z klobásy ako formu antikoncepcie. Keď jej otrok Ceasar ponúkne možnosť úteku podzemnou železnicou, tajnou sieťou koľají pod zemou, po prvom váhaní Cora súhlasí. Cesta za slobodou je však hrboľatá ako stegosaurov chrbát a Corino utrpenie sa ešte zďaleka neskončilo.

    Toto je jedna z tých kníh, pri ktorých hľadám slová s lupou a detektorom kovov a aj tak sa mi hľadajú neskutočne ťažko. Samozrejme, keď idete čítať knihu o osude otrokov, neočakávate detské riekanky a hodvábne mašličky, no aj tak ma nič nepripravilo na silu tohto diela. Colson Whitehead sa nevyžíva v krvavých detailoch, ale predsa sa mnoho scén číta veľmi zle - tým horšie, že si je čitateľ vedomý toho, že tú realitu pravdepodobne ani veľmi neprifarboval. A ak aj, tak tam šprcol trochu ružovej, aby to bolo ľahšie stráviteľné. Miestami používa takmer poetické metafory (medzi mojich favoritov patrí opis burzových maklérov, stavajúcich svoje domy na základoch z čísiel), ktoré sú výstižné a ľahko pochopiteľné, v kontraste so surovou a krutou tematikou otroctva. 

    Cora je úžasne vykreslená hrdinka. Napriek všetkým úskaliam, napriek oprávnenej zatrpknutosti, nikdy nepôsobí ukrivdene, ale odhodlane a statočne. Ja by som neprežila ani stotinu z toho, čím si prešla ona - zmiznutie matky, boj o malý, smiešny, ale vlastný kúsok priestoru, poníženie, krv a nulové vyhliadky. Whitehead ju vždy nechal na chvíľku sa zhlboka nadýchnuť čerstvého vzduchu, aby jej vzápätí opäť prirazil hlavu k žumpe. Útrapy, ktorými bola nútená prejsť za svojou cestou za slobodou, zobrazil realisticky a uveriteľne - niekedy sa cez ne dostala vlastnou vynaliezavosťou a tvrdohlavosťou, niekedy mala štipku šťastia a niekedy...ak mám porovnať Podzemnú železnicu s knihou Americká zem, tak tá druhá spomínaná oproti nej pôsobí takmer rozprávkovo - ako výpočet ťažkostí, ktorým musia čeliť utečenci na púti Beštiou, ale hlavným hrdinom sa podarí každú z nich len ochutnať, vypľuť a pokračovať ďalej. To taká Cora si musí všetko "vychutnať" až do dna. Tak veľmi som jej priala, aby jej nespravodlivý svet už dal konečne pokoj, no ona musela zakaždým pocítiť, že s ňou ešte neskončil.

    Colson Whitehead venuje primárnu pozornosť Core, no niekoľko kapitol je z pohľadu iných účastníkov, čo dodáva príbehu komplexnosť a možnosť ho uchopiť z viacerých strán. Dočítate sa, čo viedlo lovca otrokov k tomu, že je šialeným skurveným magorom vyžívajúcim sa v ľudskom utrpení. Alebo prečo Coru opustila matka a nechala ju úplne samu napospas všetkým hrôzam, ktoré ju čakajú v živote v otroctve (tu som takmer rada, že Cora na mamu zanevrela. Mám dojem, že pravda by jej ublížila viac). Whitehead sa vrátil aj k samotným koreňom otroctva a ku Corinej starej matke Ajjary, ktorú otrokári uniesli z Afriky. Otroctvo je pre mňa naozaj nepochopiteľnou kapitolou dejín. Ako môže človek nadobudnúť dojem, že smie vlastniť iného človeka? Ako to môže dokonca ospravedlniť vierou a konštatovaním, že ak by Boh nechcel, aby existovali otroci, tak by to nedopustil. A čo je Boh, bábkoherec? Ako vôbec kolonisti prišli na to, že Afričania majú limitované mentálne schopnosti? Lebo žili v chatrčiach, postavených vlastnými rukami, a nie v trojposchodových vilách, ktoré za nich postavila armáda tesárov? Lebo si ulovili jedlo vlastnými rukami a nešli si ho kúpiť na trh so slnečníkom v ruke, aby im prvé jarné lúče slnka nespálili ich biele makovice? A prečo ich vlastne označovali ako farebných, keď je to práve biela rasa, čo mení pri každej príležitosti farby ako ožratý chameleón? Z tejto knihy srší obrovská frustrácia nad nespravodlivosťou, ale Colson Whitehead to dokázal podať objektívne a vecne, bez ukrivdeného ukazovania prstom (niežeby naň nemal právo). 

    Podzemná železnica je jednou z tých kníh, ktoré učia človeka vážiť si každú drobnosť, pretože pre všetkých nie sú samozrejmosťou. Napríklad vyspať sa v posteli, so strechou nad hlavou a s deťmi, ktoré vám nikto nepredá ako tekvice s končatinami. Alebo mať možnosť otvoriť novú knihu ako prvý človek na svete, nebyť odkázaný len na ochmatané rozpadajúce sa výtlačky (ak vôbec). Podzemná železnica je veľmi náročné, smutné, ale aj poučné čítanie, ktoré dokáže zmeniť pohľad jednotlivca na svet. Knihy ako táto by mohli mať schopnosť zmeniť budúcnosť. Ale to by ľudia museli mať menej tvrdé hlavy. Alebo ich aspoň viac používať.

    Prajem príjemné čítanie!