Na hraně temnoty: Cesta do neznáma - putovanie po boku nenávistného zmrda, časť druhá
![Obraz](https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjOD9Sor0v4YweGeuU_nRfYCy8cFr7MFhqi1_Onhv5os_sS6MaC8PZtlz4_VPt3HFkMHE5X9wo7RzAAQZNY5uE8SN8lot6gZMyPHoAxW3KhimNAt1uBj41XfocXFixELeAbu12_UYOCk7OoCCpbshP_oopI_ZtGQHDPGq5KTegkCqhA11GA0JwA-w_9Qw/w402-h640/20220826_135456.jpg)
Už minule som tu viedla menšiu úvahu o povahe hrdinov, špeciálne zosobnených v charaktere čarodejníka. Dnes by som chcela poukázať na skutočnosť, že hrdina, ktorý sprevádza čitateľa a zároveň plní úlohu rozprávača, čiže podáva dej zo svojho pohľadu, je zvyčajne vykreslený tak, aby nám prirástol k srdcu ako dobre nastavený kardiostimulátor. Držíme mu palce, smejeme sa s ním, plačeme s ním a hlavne mu neželáme nič zlé. Aspoň teda väčšinou, pokiaľ ide o dobre napísanú knižnú postavu. No a potom sa občas stretneme s takým husárskym kúskom, aký sa podaril spisovateľskej dvojici Nathaniel Wonderful a Theodora Stonewall v ich sérii Na hranĕ temnoty. Pretože ich hrdina Zakhar, tak ako v prvej časti (v prípade záujmu sa viac dočítate tu ) nielenže nespĺňa ani jeden zo spomínaných atribútov, on nenávidí celý svet s čitateľom na čele. Čo mi samozrejme nemohlo ubrať na zážitku z čítania druhej knihy, Cesta do neznáma. Po trampotách opisovaných v prvej časti sa Zakhar vydáva na strastipln