Mrazivá odplata - dosť nahovno Silvester

     Niektorí čitatelia zastávajú názor, že knihy a okolitý svet by mali byť v určitej symbióze. Že predsa nebudete čítať knihu o čínskom novom roku uprostred júna, alebo počúvať AC/DC a čítať pri tom Kájovu cestu za štěstím. Uznávam, keď aktuálna situácia dotvára atmosféru knihy, určite to môže pozdvihnúť zážitok z čítania na novú úroveň. Na druhej strane, ja si pustím Grincha pokojne aj v apríli, iba preto že ho milujem, takže prispôsobovanie obsahu obdobiu ide trochu mimo mňa. Aj vďaka tomu som si dokázala v auguste naplno vychutnať silvestrovsky ladený (no, vlastne ani nie, ale odohráva sa koncom roka) príbeh od slovenskej autorky Evy Hraškovej, nesúci názov Mrazivá odplata.

    Takže ako už bolo naznačené, blíži sa koniec roka a partia mladých ľudí, ktorí sa zobudili dakedy po Dušičkách, že by bolo fajn stráviť Silvestra na chate, sa snaží nájsť pre tento účel vhodné ubytko. Samozrejme, hotel Permon ich už nevpustí ani na recepciu, a pokiaľ to nechcú dať na Ježiška a skončiť niekde v maštali, musia značne okresať požiadavky. Nakoniec sa im podarí splašiť domček pod Tatrami, ktorý by hygienická revízia zrejme použila do letáčika ako odstrašujúci príklad, ale veď alkohol dezinfikuje, tak čo sa môže stať, že jo. Keď ráno po nepríjemnej výmene názorov zmizne jedna z nich, najskôr tomu neprikladajú veľký význam – čaja si proste zbalila nohavičky, ego a kontaktné šošovky a odporúčala sa do preč. Akurát, že vďaka výdatnému sneženiu sa z dediny nedostane ani Santa Claus. Zistenie, že trávia zimné prázdniny v bydlisku sériového vraha, ktorý má na svedomí životy štyroch mladých žien, im na psychickej pohode tiež nepridá. Ten je síce už pekných pár rokov pod drnem, no stále zostáva záhadou, kam sa podela ich kamoška? Čas sa kráti a vzájomné vzťahy partie začínajú byť rovnako chladné ako decembrové počasie.

    Mrazivá odplata je rozsahovo útlejšie dielko, takže autorka si odpustila nejaké to rozsiahlejšie intro s psychologickým profilovaním postáv a pustila sa rovno do akcie – do bytu mladej vdovy Simony sa nahrnie partia jej stratených kamošov, aby jej oznámila, že trúchlenia už bolo dosť a Silvestra strávia spoločne. Spočiatku sa o nikom z nich veľa nedozvieme, no je to úplne v poriadku a autorka tým sleduje určitý účel – len tu a tam čitateľovi podhodí nejaký ten viac či menej podstatný detail, ktorý v závere zapadne do celkového obrazu. Takého, čo by namaľoval ožratý Picasso po konzultácii s deprimovaným Dálím, ale o tom neskôr. Po príchode na miesto silvestrovských osláv už postavy nedostanú príležitosť si chvíľu užiť sviatočnú pohodičku – zmiznutiu jednej z nich totiž predchádzajú typicky hororové nevysvetliteľné úkazy. Niekto by mohol povedať, že ide o klasické hororové klišé, ale poviem vám, na mňa vŕzgajúce schody a tajomné siluety za oknom stále fungujú. Autorka dokázala skvelo vykresliť atmosféru nie práve prívetivého domu, v ktorom sa navyše dejú čudné veci. Je veľká škoda, že táto strašidelná zápletka na konci odišla do stratena, osobne by som uvítala jej detailnejšie a menej ezoterické zapracovanie do deja.

    Kapitoly, v ktorej žúrkovači riešia zmiznutú kamošku, sa striedajú s pasážami z pohľadu sériového vraha Vendelína Mistríka, ktorý řádil v tej istej dedine dve desaťročia predtým. A je to presne ten typ čítania, pri ktorom máte chuť nahlas kričať „nechoď tam! Nechoď! Kurva, hluchá si? Nechoooď! No, a máš to tam...“. Nie preto, že by ženské protagonistky boli také tie hororové tupane, čo uvidia skrvavený klátik a ony si naň ešte položia hlavu, aby si urobili originálnu selfie, ale práve preto, že sú to obyčajné ženy, ktoré nedisponujú všetkými tými informáciami čo čitateľ, a tak nerozoznajú nebezpečeného sexuálneho predátora na prvý pohľad, zvlášť keď sa im prihovorí za bieleho dňa. Mistríkovo počínanie bolo popísané celkom realisticky a uveriteľne – je to dedinský ožran a hulvát, bolo by ťažšie predstaviteľné, ako detailne plánuje svoje zverstvá, no príležitosť robí zlodeja. Priznávam síce, že v niektorých prípadoch by jeho obetiam prospelo predsa len o trochu viac podozrievavosti, ale uznávam, že autorka zasadila dej do inej doby, (host vyhazuje vrchního!) a do dedinky, kde každý pozná každého.

    Mistríkove pasáže zároveň obsahujú opis policajného vyšetrovania, ktoré bolo tragicky nedostatočné a tak to potom aj dopadlo. No išlo o skoré porevolučné roky a činnosť policajných zložiek sa ešte len formovala, takže ich prešľapovanie na mieste bolo ľahšie stráviteľné než keby to rozbalia ako CSI Miami a usvedčia vraha na základe štekotu psa a padnutej hrušky. Škoda však postavy degradovaného vyšetrovateľa Milana Krajča – spočiatku mal vo vyšetrovaní významnú pozíciu, no ku koncu z príbehu vyšumel ako bublinky zo zabudnutej fľaše kofoly.

    V slovenských knihách mávam často problém s dialógmi – paradoxne je pre našinca náročnejšie napísať rozhovor tak, aby vyznel realisticky, nebol strojený a neobsahoval zbytočné repliky. Na Mrazivej odplate sa mi páči, že autorka prispôsobila reč postavy jej zázemiu – takže Mistrík, krčmový povaľač a nechutné hovado, sa nevyjadruje ako promovaný doktor filozofie, ale ako krčmový povaľač a nechutné hovado. Členovia policajného zboru zase komunikujú inak s podozrivými a inak medzi sebou. Trochu ma vyrušil opis udalostí jedným z členov partie, to sa začal vyjadrovať ako redaktor večerných krimispráv, a potom ešte Simona, keď začala najlepšej kamoške vysvetľovať, za akých okolností zomrel jej manžel – ako najlepšia kamoška to hádam vedela už predtým, a v texte sa nespomínalo že by trpela agresívnou formou Alzheimera, že by jej to bolo treba opakovať. To sú ale len také drobné chybičky krásy, inak sa text čítal dosť dobre a bez výraznejších škobrtancov.

    Rozuzlenie pre mňa malo taký Poirotovský feeling – skupinka podozrivých sediacich okolo stola a jeden, čo už vie, kto v tom mal paprče, ale postupne ukazuje na každého z nich, aby sa  necítili ukrivdene. S vysvetlením som spokojná – je tak správne na hlavu postavené, aby ho čitateľ nepredpokladal už od tretej vety, no zároveň nie je zbytočne prešpekulované a nasilu šokantné. Úplný záver mal už pre mňa trošku hollywoodsky podtón – ťažko sa mi verí tomu, že traumatizujúci zážitok dokáže za niekoľko mesiacov kompletne prekopať osobnosť, no to už je vec subjektívneho názoru. A keď už som pri tom, zdalo sa mi trochu prehnané aj okamžite odsúdiť človeka na základe jeho pôvodu, ale rozumiem, že vo vypätých situáciách nie je kritické myslenie práve zaužívaným postupom.

    Eva Hrašková napísala veľmi vydarený psychotriler s kriminálnymi aj hororovými prvkami, ktorý sa dá prečítať aj na jedno posedenie. Svižné tempo núti čitateľa odložiť všetky odkladné a niekoľko neodkladných (rybičky vraj vydržia tri dni bez jedla. A sushi je zdravé) povinností, len aby sa dozvedel, čo sa udeje na ďalších stranách. Dej nie je brzdený takmer žiadnymi opismi okolia (ono na dedine kde je 10 domov, potraviny a krčma ani nie je veľmi čo opisovať), vnútorné pochody jednotlivých postáv sú limitované tajuplnosťou deja, čo má za následok, že kniha sa číta naozaj sama. Netvrdím že je to Fitzek alebo Carter, ale má skvelý potenciál a za prečítanie rozhodne stojí.

    Prajem príjemné čítanie! :) 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara

Prečo čítať Kinga

Na autismus jedině autibiotika – vtipná spoveď unavenej matky