Geraldova hra - keď sex vypáli veľmi zle

    Sex je náš, dělá dobře mně i tobě...teda, v dokonalom svete by mal. V dokonalom svete neexistujú sexuálni devianti, čo číhajú v kroví s vtákom v ruke...a nemyslím tým drozda, čo si tam neopatrne staval hniezdo. V dokonalom svete manželky nikdy nebolí hlava a manželia neuprednostnia sledovanie finále majstrovstiev vo futbale pred techtle mechtle. A v neposlednom rade, v dokonalom svete končia sexuálne hry tak ako majú – čiže orgazmom – a nie tak, ako by v žiadnom prípade nemali – čiže smrťou jedného alebo viacerých účastníkov. Môj miláčik Stephen King (všimli ste si? Zaťala som zuby tak, že mi popraskali korunky – o tom inokedy – a tentokrát som si ušetrila nadšené ovácie okolo jeho osoby) však nikdy nepísal o dokonalom svete, a Geraldova hra teda nie je výnimkou.

    Manželia Jessie a Gerald sú svoji už nejaký ten piatok a v ich spálni to nefunguje tak ako kedysi. Svoj sexuálny život však ešte nehodlajú odhodiť do starého železa medzi svadobný porcelán a pozdravy z medových týždňov, takže skúšajú rôzne zlepšováky. A jedného dňa milému Gerymu napadne, že by bolo dosť cool odfrčať mimo sezóny do ich letného domu, kde ich aktuálne nebude rušiť dav nadšených dovolenkárov, prikurtovať Jessie policajnými želiezkami (zdôrazňujem slovo policajnými. To sú tie, z ktorých len tak nevyleziete, nie hračky zo sexshopu vyrobené z plastu a odratého plyšáka) o posteľ a zařádit si ako za mladých čias. No čo čert nechcel, Geryho srdce prdlo v tom najnevhodnejšom okamihu. A teraz čo? Kričať nie je na koho, zavolať pomoc nie je z čoho. Jessie čaká úplne iná forma vzrušenia, ako si pôvodne predstavovala.

    King je majster, o tom sa tu nemusíme ani dohadovať. On si vezme nejakú banálnu obyčajnú vec, toľko ju ohýba a hobľuje, až ju pretaví do nočnej mory, a aj z tej ešte vyťaží maximum. Takže, prosím pekne, Geraldova hra je kniha o žene, ktorá väčšinu deja preleží na posteli. Žiadny temný netvor, čo číha v skrini namiesto vchodu do Narnie, žiadny vraždiaci maniak, prefíkaný ako svorka hovoriacich líšok. Len zúfalá žena, odkázaná absolútne sama na seba, v príšernej situácii. Málokto závidel Tomovi Hanksovi, keď sa ocitol ako jediný rekreant na privátnom ostrove. Mnohí sa isto zamýšľame, ako rýchlo by nám na jeho mieste švihlo tak, že sa začneme zhovárať s loptou. Lenže on si aspoň mohol chodiť kam chcel a kedy chcel (v rámci vyhradeného kúska zeme samozrejme, ale aj tak). Predstavte si takmer to isté (veď letovisko mimo sezóny je tiež taký opustený ostrov uprostred civilizácie), akurát máte okrem toho všetkého ešte ruky privarené k posteli. A nemáte tam ani tú volejbalku, s ktorou by ste si pokecali, zato si postupne môžete vyberať z celého zástupu hlasov v hlave. Nádhera.

    King nie je spisovateľ, ktorý by sa sústredil na prvoplánové ľakačky. Dokáže síce napísať prvotriednu obludu, s akou by ani Hitchcock nechcel mať nič do činenia, na druhej strane si však dáva záležať na psychológii postáv a nechá svojich čitateľov si s nimi pretrpieť každé jedno trpké sústo. Rovnako je na tom aj Geraldova hra – nesledujeme iba Jessie, ako sa postupne zmieruje s predstavou, že z tej postele možno už nikdy nevstane. Sme tiež svedkami toho, ako sa jej vyčerpaný mozog stále snaží šrotovať na plné obrátky, no stále viac mu to drhne. V beznádejnej situácii sa jej v hlave otvára trinásta komnata, ktorá bola doteraz zahaprovaná, zamknutá na dvadsať titánových zámkov a zabezpečená alarmom s osemnásťciferným číselným heslom. Čitateľ tak nie je len zvedavý len na to, čo sa stane ďalej, on sa túži dozvedieť aj to, čo sa stalo predtým, čo bolo také strašné, že to Jessiina pamäť vygumovala ako Igor tvrdenie, že sa nerozumie financiám.

    Ako som už kdesi spomínala, Števo svojim charakterom nič nedaruje. Preto sa aj Jessie darmo trýzni predstavami, čo by bolo, keby toto, čo by bolo, keby tamto...žiadna alternatívna realita nezmierni fakt, že v skutočnom svete umiera nie práve príjemným spôsobom. Dehydratácia a vyhladovanie sú jedna vec, no ľudské telo je stavané na to, aby sa používalo. Keď zostane visieť za zápästia niekoľko hodín bez možnosti výraznejšej zmeny polohy, nepekne vám to spočíta. A čo sa týka nie práve príjemných opisov, tými King tiež nešetril. Mimochodom, viete, čo sa stane, keď sa stretne infarkt a vyhladovaný pes? Nie, toto nie je vtip.

    V Geraldovej hre je zakomponovaná aj mysteriózna zápletka, ktorá mi, ťažko to priznať, neveľmi voňala – Jessina situácia je totiž vykreslená tak bezútešne a majstrovsky depresívne, že už žiadne provensálske korenie v podobe strašiaka v skrini nepotrebovala. Na druhej strane, King týmto závanom tajomna krásne demonštruje Jessiinu postupnú dojemnú rozlúčku so zdravým rozumom, a čitateľ je na pochybách, či sa naozaj deje niečo, čo by sa hodilo do programu Verte neverte, alebo len Jessie začína definitívne zahrabávať.

    Nerada to priznávam, no celkovo mám z Geraldovej hry jemne zmiešané pocity. Áno, je to napínavé, deprimujúce, strhujúce a dychberúce čítanie. Ale neviem sa zbaviť dojmu, že sa z toho dalo vydolovať o kúsoček viac. Záver mi prišiel trochu ako ustrelený brokovnicou s odpílenou hlavňou – veľa bordelu a zrazu nič. Všetko dôležité je síce vysvetlené, ale mne to napriek tomu nestačí. No možno som len rozmaznaná brontosaurami ako Odpor a To, a tak nedokážem úbohej tristostranovej Geraldovej hre odpustiť, že v najlepšom treba skončiť.

    Takže, aby som to zhrnula, ak nemáte radi horory o bubákoch, vrahoch a exorcistoch, Geraldovu hru si pokojne dajte. Má síce neklamne hororovú atmosféru, no v prvom rade sa sústredí na psychologickú stránku zúfalého boja o život a dopadu traumatizujúcej udalosti na budúcnosť človeka. Navyše, znalcov poteší aj odkaz na ďalšie z jeho veľmi vydarených diel (tieto veľkonočné vajcia mu skrátka idú). King napísal skvelé dielo, v ktorom sa gro deja sústredí na jedinú osobu, ktorá je však v takej bizarnej situácii, že sa čitateľ nemá šancu nudiť. Akurát možno prehĺbi váš rešpekt voči hračkám v posteli.

    Prajem príjemné čítanie! :)