Kam aj kráľ chodí pešo - nie práve voňavé čítanie

    Ľudia sa dokážu baviť o kadečom. O počasí, ekonomickej situácii, psom kožuchu, sitkomoch z 90tych rokov, susedovej ponožke, o sexuálnom živote babôčky pávookej, o tom, čo mali na raňajky, na obed, na Vianoce v 95tom...Všimli ste si, že zatiaľ čo sa neváhame podeliť hoci aj s náhodným okoloidúcim o informáciu, čo sme si dnes napchali do úst (za účelom doplnenia energie, aby sme sa vyhli nedorozumeniam), v momente, keď nám to na druhom konci máva na rozlúčku, už takí zdieľni nie sme? Vylučovanie patrí k prirodzeným fyziologickým procesom, ale v kultivovanej spoločnosti nepatrí na zoznam tém vhodných pre nezáväzný rozhovor u kaderníka. Daniel Furrer si vo svojej náučnej knihe Kam aj kráľ chodí pešo vzal napriek tomu (alebo práve preto) na paškál zariadenie, ktoré má najlepší prehľad o aktuálnom fungovaní nášho trávenia.

    Povedzme si to hneď na rovinu: Kam aj kráľ chodí pešo je kniha o hovne. Teda, niežeby to bola zlá kniha, ona je doslova o hovne a veciach s ním spojenými – dozviete sa, kedy vyšlo z módy čupnúť si niekam za krík (alebo rovno doprostred poľa), akú dlhú cestu musel prejsť technologický pokrok od jednoduchej diery v stene (sem umiestnite svoju riť) po dnešné sociálne zariadenia s automatickým splachovaním, pesničkou na želanie a vôňou jazmínu. Mimochodom, o vôni jazmínu som sa tiež dozvedela jednu nepeknú vec (hneď som späť, idem vyhádzať niektoré parfémy). Autor vás prevedie zvyklosťami, ktoré sprevádzali vykonávanie potreby v priebehu vekov. Umývanie rúk k nim väčšinou nepatrilo, čím sa dostávame ku kapitole venovanej epidémiám, vznikajúcim v dôsledku nedodržiavania hygieny (a mylných predpokladov o jej dôležitosti). Dočítate sa aj o priemyselnom spracovaní ľudských exkrementov a v neposlednom rade aj o dopade nášho vylučovania na životné prostredie. To, že ak niečo pohnojíte, rozkvitne to, je totiž pravda len sčasti. 

    Kniha Kam aj kráľ chodí pešo obsahuje kvantum fascinujúcich informácií, z ktorých mnohé dnes už pôsobia úsmevne, hoci kedysi predstavovali každodennú realitu. V starovekom Ríme boli napríklad verejné záchody miestom sociálneho kontaktu, kde užívatelia sedeli koleno pri kolene, a tak si mohli „robotu“ spríjemniť družným rozhovorom s prísediacim. Ak mali šťastie, občas im k tomu aj niekto zaspieval. Škoda, že sa v knihe už neuvádza, či si tieto dostaveníčka nejak organizovali, asi ako keď sa dnes chlapi dohodnú, že skočia na pivo. „Hej, Marcus Aurelius, včera si sa nebol vysrať, zastav sa dnes na jedno!“. „Pokladanie kábla“ sa naprieč históriu všeobecne často nepovažovalo za niečo, čo by bolo treba ukrývať pred očami širšej verejnosti. To takí francúzski králi vypisovali výberové konania na pozíciu utierača ich pozadia. A že to nemohol byť len tak niekto, zobratý z ulice, ale urodzený uchádzač s rodokmeňom dlhším, ako dnešný toaletný papier. Apropo, o tejto pomôcke a jej predchodcoch sa tiež dozviete mnoho zaujímavého. Predtým, ako sme začali kupovať Tento, keď sa chceme vytento, ľudia používali na očistu najbizarnejšie predmety, od otiepky slamy po hlinené črepy. To posledné si v praxi naozaj neviem predstaviť (možno ani nechcem...au), do hlavy sa mi natíska scéna ako manžel volá na svoju polovičku: „Drahá, prepáč, rozbil som amforu od tvojej matky!“ a ona mu na to „No tak si ňou vytri riť!“.

    Stretnete sa s mnohými známymi aj menej známymi menami, ktoré sa podpísali pod vývoj dnešných záchodov. Pobavila ma zmienka o britskom lekárovi menom John Snow, ktorý hľadal pôvod cholery v kontaminovanej vode (dovtedy sa totiž verilo, že za epidémie smrteľných chorôb môžu zapáchajúce výpary, tzv. miazmy. Takže prevencia bola jednoduchá, pokojne sa hrab v hovnách po lakte, len pri tom zadrž dych). A potom že Jon Snow nič nevie! Skloňuje sa aj meno Leonarda da Vinciho, ktorý svoj geniálny a vynaliezaniachtivý mozog použil aj na návrh splachovacieho zariadenia. V tejto súvislosti uvažujem, či úsmev Mony Lisy nebude mať omnoho prozaickejší dôvod, než mnohí predpokladajú. No schválne, ako sa asi tvárite, keď to už máte „na zákrute“ a konečne si môžete uľaviť?

    Ak ste ako ja a radi počas čítania niečo chrúmete, pri tejto knihe to odporúčam prehodnotiť. Ja zvládnem prežúvať hocičo pri kadečom, ale keď vám autor opakovanie predostiera obrazy zasvinených ulíc, splaškov padajúcich z oblohy (alebo teda aspoň z tretieho poschodia), nepredstaviteľného zápachu či pretekajúcej žumpy, skôr či neskôr sa to musí podpísať pod zníženú chuť do jedla. A ak by ste aj zvládli všetko menované, predstava, ako si človek infikovaný cholerou v pokročilom štádiu vyserie vlastné črevo, musí pokaziť apetít aj majiteľovi železného tráviaceho traktu.

    Čo mi však na tejto inak naozaj zaujímavej knihe prekážalo, bolo samotné spracovanie faktov. Na relatívne malom rozsahu autor podáva obrovské množstvo informácií, v ktorých som sa často strácala. Problém pre mňa predstavovalo aj skákanie z témy na tému – Daniel Furrer hovorí o problémoch s toaletou na parníkoch, odtiaľ si zrazu odbehne do podkapitoly o bombarďákoch a tá sa zase plynulo vráti späť k záchodom vo vlakoch. Takýchto premostení je v texte viacero a mne značne komplikovali sústredenie sa. A potom (ale to už je výsostne subjektívny dojem) ma dosť iritovala frekvencia slovného spojenia „víťazné ťaženie“. Každú chvíľu sa vydal na víťazné ťaženie tu splachovací záchod, tam hygiena, až by človek predpokladal, že verejné splachovacie toalety už musia byť aj v národnom parku Serengeti, no pritom trvalo stovky rokov, kým sa rozšírili takmer do celého sveta - a dodnes nie sú všade samozrejmosťou. 

    Kam aj kráľ chodí pešo je však každopádne veľmi poučným čítaním pre každého, kto si chce rozšíriť obzory v tejto nekonvenčnej oblasti histórie. Zhustený text si vyžaduje vyššiu mieru sústredenia a často nejde práve o voňavé čítanie, no ak sa do knihy pustíte, dozviete sa mnoho zaujímavého a je možné, že sa na návštevu sociálneho zariadenia začnete pozerať úplne inými očami - zvlášť keď si uvedomíte, že zatiaľ čo na jednom konci sveta predstavuje pitná voda tú najcennejšiu komoditu, na druhom konci ju používame na splachovanie. 

    Prajem príjemné čítanie! :)