tyrkySOVA

     Niektoré veci berieme ako fakt, skrátka preto, že je to tak pohodlné, že to tak proste je a nikdy nám nenapadlo sa zamyslieť, či naozaj a prečo vlastne. Ak sa vám zdá, že som práve popísala bežný deň voliča Smeru - no áno, je to možné, ale pôvodne som chcela hovoriť o knihe. Garrett Ryan si ma minulý rok získal svojou knihou o antickom živote s dlhým názvom plným prívlastkov (ak chcete vedieť, ktorá to bola, tak táto ) a preto som bez váhania siahla aj po jeho ďalšom diele s dlhým názvom plným prívlastkov, Šialení cisári, stratené mestá a sochy bez nosa. O skvelý preklad sa postaral Matúš Pavlík.     No tak schválne, prečo toľkým antickým sochám chýba frňák? Žeby pokusy o cosplaying Voldemorta siahali až do takej vzdialenej histórie? Alebo je za tým zbabraná plastika? A čo sa dialo v Pompejách a Herculaneu (to je to druhé mesto s pauznutými panáčikmi) predtým, ako ich opľul Vezuv a premenil ich na Medúzinu predzáhradku? Bol Caligula naozaj taký pošuk, ako s...

      Čoraz častejšie vystavujem svoj zhýčkaný mozoček extrémnym podmienkam v podobe literatúry faktu. Väčšinou si to uľahčujem aspoň priateľskou formou populárno-náučných kníh, ktoré ma až tak nebolia - tu vtípek, tam obrázok, hentam anekdota. Kniha od Frederika Crynsa, ktorý pôsobil ako odborný poradca seriálu Šógun , nazvaná V službách šóguna (aj tak si ju zrejme zopár jedincov pomýli s Jamesom Clavellom) preto bola riadnou výzvou, v ktorej som (spoiler!) až tak neobstála. Obdivuhodne preložila Alexandra Petrášová.     Kapitán Blackthorn si užíva svoju renesanciu vďaka FX a Disney+, James Clavell sa tiež nemusí v hrobe obracať (a ak, tak len aby si strihol jeden rakvou obmedzený oslavný tanček), pretože jeho Šógun nezapadol prachom ani 50 rokov od prvého vydania. Ale vedeli ste (asi hej, to len ja som historický ignorant), že v skutočnosti sa so šógunom - vysokopostaveným japonským veliteľom - spriatelil týpek menom William Adams, anglický navigátor, ktorý lo...

      Každý si o sebe rád myslí, že je úprimný, teda s výnimkou patologických klamárov, tí s tým veľa nenarobia. Veď keď nepodvádzate partnera (alebo partner zhovievavo zatvára oči pred tým, že si nenápadne utierate slinky, vždy keď sa Zaklínač naloží do vane), nespreneverili ste babkin tajný fond na pohrebné náklady a nemáte vzadu v záhrade medzi ibištekmi a gladiolami hriadku s kosťami svojich obetí, asi nemáte čo tajiť. Andrew Gold vám vo svojej knihe Psychológia tajomstiev nielen dokáže opak - a síce, že drvivá väčšina z nás niečo ukrýva, ale zároveň sa pokúsi vysvetliť, prečo to tak vôbec je. Dokonalý, vynikajúci preklad má na svedomí Martin Kolenič (a myslím, že sa tým vôbec netají).     Vedeli ste, že človek priemerne stráži až 13 tajomstiev naraz? Samozrejme nejde o také veci ako presná poloha svätého grálu či priznanie ku krádeži Ružového pantera. Väčšina z nich sú prkotiny, s ktorými sa nám ale nechce vyjsť na svetlo božie, lebo sa nám zdajú zahanbujúc...

     Vesmír je niečo ako elektrina. Málokto okrem odborníkov sa do hĺbky zamýšľa nad tým, ako vlastne funguje, stačí, že tam niekde je a robí si svoju prácu. Na rozdiel od elektriny, ktorej zmiznutie si všimneme hneď, vďaka tomu, že nám postojí celá domácnosť (tiež vás vždy znepokojí tá absencia podprahového bzučania?), keby sa z ničoho nič odporúčal vesmír, ani si to nevšimneme. Lebo nebudeme mať kedy, budeme príliš zaneprázdnení vlastnou neexistenciou. Ak však patríte k ľuďom, ktorých vždy fascinoval pohľad mimo horizont, potom by vás mohla zaujať kniha Kozmické záhady od autorov Neila deGrassea Tysona a Jamesa Trefila (aj vám sa vaša myseľ snaží vsugerovať, že je to české priezvisko?). Všetky tie odborné, ťažko pochopiteľné výrazy a aj ten zvyšok obdivuhodne preložil Pavol Šveda.     Zaujímalo vás niekedy, kedy si ľudia uvedomili, že nežijú uprostred kolotoča nad detskou postieľkou, z ktorého staticky visia hviezdičky a mesiačiky? Mňa by v tejto súvislosti sk...

          Aj ten najzarytejší vyznávač zdravej životosprávy, vyváženej stravy a pravidelného pohybu musel byť párkrát za život chorý. Nech sa o svoju telesnú schránku staráte ako najlepšie viete, imunita nie je titánový trezor s desaťstupňovým zabezpečením a dačo sa cez ňu dostane. Takže čo potom? Pomaranče a čerstvo nastrúhaný zázvor sú fajn, lenže nie vždy to stačí a či chcete, či nechcete, nejaký ten medicínsky prípravok vás neminie. O tom, ako sa ľudstvo dopracovalo od šepkania zaklínadiel nad miskou konského hnoja s mätou po sofistikované prípravky hovorí Lívia Hlavačková v knihe Od elixírov po lieky.     Myslím, že každý tak nejak tuší, že napriek celkovej vyspelosti antickej civilizácie, keď prišlo na liečbu neduhov, asi to nebolo úplné terno. Ujo Hippokrates sa síce snažil pretransformovať liečebné postupy z výkladu delirických snov na niečo, čo sa aspoň vzdialene podobalo na diagnostiku a liečenie, zaviedol termíny, ktoré používame dodnes...

       Hodiny dejepisu sa vo všeobecnosti netešia veľkej obľube. Napriek ich nespornej dôležitosti mládež často zastáva názor, že už to, čo sa stalo včera, nie je dôležité, tak prečo sa vracať k udalostiam spred tisíc (a viac) rokov. Zase nech som spravodlivá, mňa memorovanie časových liniek tiež nedostávalo do nadšenej extázy. Pre človeka, čo si horko ťažko zapamätá vlastné narodeniny (občas sa musím ísť pozrieť do občianskeho preukazu aby som si bola istá), nie je snaha o zapamätanie si dátumu upálenia Jana Husa alebo dobytia Bastily práve šťastne stráveným časom. A to už nejdem spomínať milión nástupníckych kráľovských línií s ich pohrobkami a ľavobočkami (v tomto smere majú u mňa Targaryeni výnimku. Smola no, Ferdinand I. Habsburský nikdy nemal draka). Takže áno, pokiaľ ide o históriu, často sa ma zmocňuje obava z textu s podtónom učebnice. Našťastie, to ani zďaleka nie je prípad knihy s pútavým názvom Nahé sochy, bojové slony a tuční gladiátori od historika Garr...

     Ľudia sa dokážu baviť o kadečom. O počasí, ekonomickej situácii, psom kožuchu, sitkomoch z 90tych rokov, susedovej ponožke, o sexuálnom živote babôčky pávookej, o tom, čo mali na raňajky, na obed, na Vianoce v 95tom...Všimli ste si, že zatiaľ čo sa neváhame podeliť hoci aj s náhodným okoloidúcim o informáciu, čo sme si dnes napchali do úst (za účelom doplnenia energie, aby sme sa vyhli nedorozumeniam), v momente, keď nám to na druhom konci máva na rozlúčku, už takí zdieľni nie sme? Vylučovanie patrí k prirodzeným fyziologickým procesom, ale v kultivovanej spoločnosti nepatrí na zoznam tém vhodných pre nezáväzný rozhovor u kaderníka. Daniel Furrer si vo svojej náučnej knihe Kam aj kráľ chodí pešo vzal napriek tomu (alebo práve preto) na paškál zariadenie, ktoré má najlepší prehľad o aktuálnom fungovaní nášho trávenia.      Povedzme si to hneď na rovinu: Kam aj kráľ chodí pešo je kniha o...