Dcéra Sparty - znásilnená mytológia a ďalšie báje

     Patrím k tým, ktorých grécka mytológia priťahovala už od malička. Rada by som sa hrdila konštatovaním, že ako správneho knihomoľa ma k nej priviedli diela pána Petišku, ale žiaľbohu, ja som skôr trávila nedeľné rána kvalifikovaným odhadovaním, koľko napínania prsných svalov tá Herkulova vestička ešte znesie. A čo by to bolo za Veľkú noc bez Súboja titanov? Samozrejme, nemám na mysli nové spracovanie, v ktorom herec z Avatara dokazuje, že mu nohy dobre slúžia aj bez prevteľovania do dvojmetrového modrého domorodca, ale film starý ako ja, so špeciálnymi efektami tvorenými na hrnčiarskom kruhu. Dodnes je mojím favoritom, aj keď Kraken v ňom vyzerá ako nie veľmi vydarená dekorácia z fontány a Medúza ako prepitý Fero z Oravskej Lesnej. Každopádne, grécku mytológiu si veľmi rada vychutnám aj v knižnom podaní, či už ide o prerozprávanie mýtov, alebo príbeh nimi voľne inšpirovaný. Dcéra Sparty od Claire M. Andrews patrí do tej druhej kategórie, a názory čitateľskej obce na toto dielo sa rôznia. Ja sa prikláňam k skupine, ktorá by knihu skôr obetovala Hádovi, než ju vystavila na oltár bohyne múdrosti. Tak mi treba, už dávno viem že young adult knihy nelahodia môjmu tráveniu, ale furt si nedám povedať. No nič.

    Dafne je dcéra bohviekoho, len nie Sparty. Totiž, jej matka zomrela, v rodnom liste by mala uvedené "otec neznámy", ale adoptovala si ju významná sparťanská rodina, čo jej poskytuje určité výhody. Okrem iného sa jej dostane profesionálneho vojenského výcviku a s kopijou sa dokáže oháňať rovnako dobre, ak nie lepšie, ako ktorýkoľvek spartský vojak. Možno preto, a možno pre niečo úplne iné, si ju vyvolí bohyňa Artemis, aby našla deväť artefaktov, ktoré boli odcudzené z Olympu a bez ktorých moc bohov vädne ako sasanka v teráriu. Dafne sa podujme na výpravu (čo iné jej zostáva, keď ju Artemis nainfikovala 24karátovou kliatbou a pre istotu ešte drží v šachu aj jej brata) v sprievode boha Apolóna a počas cesty sa snaží nájsť nielen zdroje božskej moci, ale aj samu seba.

    Dcéra Sparty je inšpirovaná mytologickým príbehom o Dafne a Apolónovi, v ktorom to s ňou nedopadlo najlepšie (ono v máloktorom gréckom mýte hrdinovia spokojne žili, až kým nepomreli, alebo v prípade bohov až kým ich to neprestalo baviť). Autorka v prvej časti svojej série prevzala z pôvodného mýtu snáď len meno hlavnej hrdinky a jej pôvod, ktorý však zostáva zahalený tajomstvom (a ak si nechcete niečo vyspoilerovať, tak si báj o Dafne a Apolónovi negooglite). Na rozdiel od mnohých mytologických príbehov, v ktorých žena žiada bohov o pomoc, lebo si sama nevie rady so životom, v Dcére Sparty naopak žiadajú bohovia o pomoc Dafne, hoci teda nie práve vyberaným spôsobom. Páči sa mi toto poňatie - odvážna hrdinka, ktorá nemá strach postaviť sa aj samotným Olympanom. Totiž, páčilo by sa mi, keby Claire M. Andrews naozaj vytvorila odvážnu a neohrozenú hrdinku. Na mňa totiž Dafne pôsobila ako večne sa durdiace, malicherné, tvrdohlavé decko. Jej myšlienkové pochody sú skvost samy o sebe. Napríklad keď sa zamýšľa nad tým, že zhodí Apolóna z koňa, no má obavy, aký trest by ju postihol za takýto malý prejav neúcty. Ehm, zvaliť niekoho z koňa je malý prejav neúcty? Čo by bol potom veľký prejav neúcty, vysrať sa mu do čaše s vínom pred jeho očami? Alebo keď odmieta zveriť Apolónovi informácie, pretože na Olympe je očividne zradca a ona si nemôže byť istá, či ním nie je práve on, a potom ju ide roztrhnúť od hnevu, že niečo vedel aj bez nej. Samozrejme, Apolónovu spoločnosť nemôže vystáť, ale to jej nebráni v tom, aby si oslintala sandále, keď mu ranné lúče posvätia jeho vymakané božské tricepsy. 

    Modelovanie charakteru boha Apolóna autorke tiež tak celkom nevyšlo. Podľa všetkých ostatných postáv v knihe je to taký malý kurevník, ktorý by dokázal flirtovať aj s dutinou v strome, a pojem sebalásky povýšil na úplne novú úroveň. Na egoistického arogantného chuja sa však k Dafne správa ako k princeznej, pri každom blahosklonnom prejave náklonnosti z jej strany mu srdce vynechá zo tri údery a samozrejme má oči (a všetko ostatné) len pre ňu. A, pre všetkých bohov Olympu, Tartaru a ezoterického stánku, čo to mal stále s ochmatávaním Dafniných vlasov? Vlastne nielen on, na každej druhej strane jej niekto odhŕňal z očí kučeru. Čo je ona maltezák, že má večne škuty v očiach? Hlavne, že hrebeň ostentatívne zahodila už v druhej kapitole. 

    Takže zatiaľ tu máme patetickú a strapatú Dafne, uslintaného Apolóna, tešila som sa aspoň na nové spracovanie známych mýtov. Aj tie však autorka zapracovala do svojho príbehu po svojom, a tak som namiesto nostalgie dostala Sfingu, ktorá by sa pravdepodobne neprebojovala ani do druhého kola v AZ kvíze, alebo Tésea, motajúceho sa labyrintom iba preto, aby mal koho Minotauros omlátiť o stenu. Nepopieram, Clarie M. Andrews do deja zakomponovala mnoho mytologických bytostí a postáv, ale ani tie nedokázali napraviť celkový dojem, aký vo mne kniha zanechávala. Príbeh je vo svojej podstate dosť banálny - olympský zradca je odhalený pomerne skoro a k žiadnemu ďalšiemu prekvapeniu v súvislosti s ním už nedôjde. Získavanie artefaktov Dafne a Apolóna je samozrejme prerušené mnohými úskaliami, no žiadne z nich vo mne nevyvolávalo väčší pocit napätia než šúpanie pomela a kvôli averzii voči hlavnej postave mi bolo celkom jedno, čo sa s ňou stane ďalej. Navyše, text je prešpikovaný pasážami, ktoré dávajú trochu na frak logike - napríklad Apolónovo vyhlásenie, že hľadanie stratených predmetov z Olympu je pre neho vecou cti a pokánia, ale napriek tomu nechá Dafne takmer všetko odmakať. Dafne sa zase veľmi rada hrdí špičkovým spartským výcvikom, no pri každej čo i len trochu vypätej situácii ňou zmieta panika. To je potom ten výcvik celkom na hovno. 

    Tak ale zase aby som bola úprimná, ja som na tento typ young adult romancí dosť vysadená. Bez okolkov teda priznávam, že tam, kde ja vidím zbytočne melodramatické vzdychanie, môže iný čitateľ vidieť romantické približovanie dvoch opustených sŕdc, tam, kde ja pretáčam oči nad nelogickosťou konania postáv, bude niekto vidieť spontánnosť či zúfalstvo. Dej rýchlo napreduje, a hoci ja by som prijala viac akcie a menej psích pohľadov, niekomu bude práve to vyhovovať. Čriepky z mytológie určite potešia každého milovníka gréckych bájí, len mohli byť menej obrúsené. Suma sumarum, pre mňa bola Dcéra Sparty jedným veľkým sklamaním, no som si istá, že má potenciál mnohých čitateľov zaujať - hlavne ak fandia YA žánru.

    Prajem príjemné čítanie! :)