Na hraně temnoty: Cesta do neznáma - putovanie po boku nenávistného zmrda, časť druhá

     Už minule som tu viedla menšiu úvahu o povahe hrdinov, špeciálne zosobnených v charaktere čarodejníka. Dnes by som chcela poukázať na skutočnosť, že hrdina, ktorý sprevádza čitateľa a zároveň plní úlohu rozprávača, čiže podáva dej zo svojho pohľadu, je zvyčajne vykreslený tak, aby nám prirástol k srdcu ako dobre nastavený kardiostimulátor. Držíme mu palce, smejeme sa s ním, plačeme s ním a hlavne mu neželáme nič zlé. Aspoň teda väčšinou, pokiaľ ide o dobre napísanú knižnú postavu. No a potom sa občas stretneme s takým husárskym kúskom, aký sa podaril spisovateľskej dvojici Nathaniel Wonderful a Theodora Stonewall v ich sérii Na hranĕ temnoty. Pretože ich hrdina Zakhar, tak ako v prvej časti (v prípade záujmu sa viac dočítate tu) nielenže nespĺňa ani jeden zo spomínaných atribútov, on nenávidí celý svet s čitateľom na čele. Čo mi samozrejme nemohlo ubrať na zážitku z čítania druhej knihy, Cesta do neznáma.

    Po trampotách opisovaných v prvej časti sa Zakhar vydáva na strastiplnú cestu, na konci ktorej by ho mala čakať odmena v podobe Necronomiconu, všemocnej magickej knihy. Alebo krutá a bolestivá smrť, podľa toho, čo sa mu podarí skôr. Prvou zastávkou na jeho púti sa stane hlavné mesto Moggulu, zeme na východe, odkiaľ podľa všetkého pochádza jeho inkognito otec (nuž, keď máte šikmé oči a babku hovoriacu po čínsky, africké korene zrejme nemáte). A hoci Zakhar netúži po spoločnosti iných ľudí o nič viac ako po kytici ruží zarazenej v zadnici (nie, nemá botanické sexuálne preferencie), podarí sa mu zdvihnúť tlak, mandle, obočie a všeobecne si znepriateliť viacero vplyvných osôb. Cesta za vytúženou knihou má skrátka pramálo spoločné s návštevou kráľovskej knižnice s červeným kobercom a kresielkami vystlanými vankúšikmi.

    V úvode knihy som sa trochu zľakla. Zakhar opisuje monotónne a nudné putovanie pustými pláňami s karavánou, ktoré mu poskytlo priestor na naozaj podrobné pesimisticky existencionálne úvahy o povahe sveta...a o tom ako v ňom všetko nenávidí. Niežeby som bola ochotná čítať len texty, ktoré ma budú presviedčať o tom, aká jedinečná a úžasná bytosť som (aj tak by som skôr uverila rozprave o všemocnosti zeleného čaju ako niečomu takémuto), na druhej strane čitateľom trochu zamáva, keď sa o ňom rozprávač začne zrazu vyjadrovať ako o slaboduchom idiotovi a vyzýva ho, aby knihu radšej odložil, pretože jeho slepačí mozog ju aj tak nebude vedieť náležite oceniť. Nuž, dámy a páni, to je náš Zakhar, ten vám medové motúzy okolo huby mazať nebude (iba ak ich predtým okorenil nejakým jedom). Nathaniel a Theodora vytvorili hlavného hrdinu, ktorý sa ani nedá nazvať hrdinom, pretože je to jeden zbabelý, nenávistný, egocentrický bastard (s ohľadom na jeho minulosť sa mu však nemožno čudovať), ale aj tak mu tak nejak držíte palce. Nie je to typ postavy do ktorej sa po uši zamilujete a túžite pred ním vyzametať do čista aj pláž, len aby nejaké ostrejšie zrnko piesku neporanilo jeho božské chodidlo - Zakharovi by ste ten piesok občas najradšej primiešali do roztoku na kontaktné šošovky. Napriek tomu som s ním do istej miery sympatizovala. Podtrženo sečteno, pri Zakharovi si nepredstavujete, ako mu niekto urobí oftalmologické vyšetrenie žeravým kutáčom, ale ak dostane jednu do zubov, nevadí. 

    Po náročnejšom úvode sa dostane k slovu aj akcia. Tá síce nemá charakter premyslených, takticky detailných a epicky opísaných bitiek z Hry o tróny, no dôjde k  nejednej život ohrozujúcej udalosti - pričom zapíjanie nedopečenej ovce pochybného pôvodu podomácky pálenou liehovinou je tým najmenším problémom. Oproti prvej časti, v ktorej stál Zakhar v strede diania (doslova stál, alebo sa motkal v uliciach jedného mesta) a čitateľ sa viac zoznamoval s jeho osobnosťou než sledoval plynutie deja, je Cesta do neznáma prozaickejšia a dynamickejšia kniha. Okrem Zakhara spoznávame množstvo vedľajších postáv, ktoré sú vymodelované omnoho detailnejšie než v Na hraně temnoty. 

    Značná časť deja sa odohráva v Moggulskej ríši - ak tomu správne rozumiem, ak by sa príbeh odohrával v reálnom svete, išlo by o Mongolsko. Autori si dali aj v tomto prípade záležať a neodbili to proste konštatovaním, že Zakhar prišiel niekam, kde je všetko inak, a vytvorili prostredie hodné spoznávania. Veľmi ma bavilo Zakharovo zoznamovanie sa s kultúrou a zvyklosťami, napríklad jeho prvé stretnutie blízkeho druhu s rezancami (nebola to láska na prvý pohľad). Menej príjemnou scénou bolo opisovanie popravy trojice previnilcov, ale na rovinu, ak by sa o poprave čítalo dobre, niečo je zrejme na hovno. 

    Autori sa hlásia k LGBTIQ+ komunite, a tak dostala priestor aj v príbehu, ale nenásilnou a nevtieravou formou. Zakhar je asexuálny - najradšej by sa aj sám seba dotýkal len v gumených rukaviciach, o dotykoch iných ľudí nehovoriac, to by si inkriminované miesto polial kyselinou sírovou. Jeho spoločník Danil sa zase nebráni sexuálnym zážitkom bez ohľadu na pohlavie. A žoldnier Cheslav, jedna z najnechutnejších postáv v knihe, by pretiahol aj kaktus, keby nebolo poruke nič vhodnejšie. Okrem toho sa autori dotkli aj iných tém, ktoré by ste vo fantasy príbeh hľadali asi s takou pravdepodobnosťou ako hrach v jahodovej zmrzline, ale im to tak nejak vyšlo - napríklad cenzúra na internete, zosobnená obrovskou knižnicou, v ktorej však nič nefunguje tak krásne, ako stojí v propagačnom letáčiku, či dokonca rodové stereotypy - nie každá princezná si pri pohľade na diamantovú korunku od radosti cvrkne do ružovej nadýchanej sukničky. 

    Druhá časť série Ztracen v čase obsahuje všetko, čo človek od druhej časti očakáva - bližšie zoznámenie sa s postavami, posun v ich správaní, priblíženie sa k cieľu (ale zase nie natoľko, aby v tretej časti stačilo jedno baletné zakrepčenie a sme doma). Túto knihu som si užila viac ako prvú časť, oproti ktorej je napínavejšia a viac orientovaná na príbeh. Nie je to fantasy, v ktorej príbeh frčí tempom arabského plnokrvníka s nasolenou riťou, ale aj tak je to veľmi zaujímavý počin a ja som naozaj zvedavá, čo Zakhara na jeho púti ešte čaká.

    Prajem príjemné čítanie! :)