Ztracen v čase: Na hraně temnoty - cesta do hlubin sociopatovy duše

     Čarodejník je jednou zo základných ingrediencií fantasy kníh. Mnohí to môžu vnímať ako klišé, ale veď si predstavte, že príbehom o drakoch, elfoch, mocných kráľoch či príšerách pobehuje neurochirurg, ktorý sprasil operáciu mozgu a jeho pacient si teraz myslí, že je vidlochvost feniklový. Alebo manažér manipulácie so separátmi (správne, myslím smetiara, ale takto mi to znelo lepšie). Chlapík, zaodený do závesu, s dopravným kužeľom na hlave, ktorý si mrmle pod nos nejaké hovadiny a šibrinkuje vetvičkou (nie nutne) sa tam predsa len hodí lepšie. Čarodejníci bývajú spravidla mocné bytosti, ktoré chcú zachrániť svet, alebo naopak mocné bytosti, ktoré chcú zničiť svet, podľa toho, na ktorej strane ihriska ich autor potrebuje. Dvojica českých autorov vystupujúcich pod menami Nathaniel Wonderful a Theodora Stonewall však stvorili čarodejníka, ktorý má celý svet u prdele (respektíve ani tam nie, nakoľko si svoj osobný priestor veľmi váži). Stretnúť sa s ním môžete v prvej časti série Ztracen v čase: Na hraně temnoty.

    Zakhar vyrastá v sirotinci. To je samo o sebe dosť na bednu, on má však navyše tú smolu, že po otcovi zdedil zošikmené oči, takže ho všetci už na prvý pohľad radia k nenávidenej a obávanej rase východných divochov a obviňujú ho aj z nesprávnej konzistencie konského hnoja na ceste. Napriek tomu si Zakhara vyberie čarodejník Azarov za svojho učňa, a Zakhar konečne môže opustiť nenávidené miesto a vydať sa v ústrety...novému miestu, ktoré môže nenávidieť. Ako sa neskôr ukáže, Azarov s ním tiež nemal práve čestné úmysly, čo sa podpíše na Zakharovej už i tak dosť naštrbenej osobnosti a privedie ho k rozhodnutiu zasvätiť svoj život hľadaniu...čoho? Kameň mudrcov si obľúbila Rowlingová, Svätý grál naháňal Dan Brown, Zakhar sa teda orientuje na vzácny prírastok do knižnice - temnú knihu Necronomicon, ktorá sľubuje svojmu majiteľovi moc nad všetkým živým. Otázne je, za akú cenu. 

    Predhovor knihy varuje pred ohavným a krvavým príbehom. No, niežeby bol začiatok Zakharovej cesty niečo ako putovanie Pinky Pie po dúhovej krajine, ale do krvavých kúpeľov, nad ktorými by aj Báthorička zaplakala, má predsa len ďaleko. Príbeh je dosť drsný, ale tá drsná stránka sa prejavuje skôr v okolnostiach, ktoré autori nevyblafnú na plnú hubu, prípadne v opisoch nie práve atraktívneho prostredia (keď chceš vykresliť beznádej, vyklop splašky na ulicu. To vždy zaberie). 

    Nemôžem povedať, že by som si Zakhara ako rozprávača príbehu práve obľúbila, ani som mu však neželala spánok za tónov komárej árie, či stretnutie so skupinkou obzvlášť presvedčených Jehovistov. A aj tak mám dojem, že autori sa ani nesnažili vytvoriť postavu, z ktorej budú mať čitateľky v tráviacej sústave hejno sfetovaných babôčok. Vo mne Zakhar vzbudzoval predovšetkým ľútosť - najskôr opustené dieťa, potom mladý muž s osobnosťou na franforce (hovno vie Christian Grey, čo je to 50 odtieňov dojebanosti). Autori sa pekne (no, pekne zrejme nie je práve vhodné slovo, ale nič iné mi aktuálne nenapadá) vyhrali s dopadom minulosti na jeho dušu - predpokladala som, že ide o traumu spojenú so zneužívaním, ale Nathaniel a Theodora išli ešte viac do hĺbky a ponúkajú nám veľmi komplikovanú, absolútne zničenú a vo svojej podstate po pozornosti bažiacu osobnosť. V kontraste s tým však stačil letmý dotyk paže odetej do troch vrstiev vyčinenej volskej kože, aby zo seba túžil zoškriabať všetko od pokožky po poslednú vrstvu podkožného tuku, a pre istotu aj nejakú tú svalovinu. Jeho by nedalo dokopy ani celé psychiatrické konzílium. 

    Rozprávanie mi miestami pripomínalo H.P. Lovecrafta, hlavne keď na scénu nastúpili démonické bytosti. Ako keby mal Zakhar málo vlastných démonov, jeho spoločnosť vyhľadávali aj tí satanistickí. Podobne ako Lovecraft, ani Nathaniel a Theodora nepotrebujú vykresľovať tiesnivú a desivú atmosféru za pomoci girlandy z črevného traktu a lampášika z odtrhnutej hlavy, skôr prostredníctvom Zakhara skonštatujú, že je niečo výnimočne odporné, ale skôr ako subjektívny pocit než objektívny vnem. Veľmi veľa priestoru dostávajú Zakharove úvahy o nenávisti k celému ľudstvu a snové fantazmagórie, v ktorých som sa strácala viac ako vo výpočte Kollárových sexuálnych preferencií, ale samotnému textu a modelovaniu Zakharovho pošramoteného (to je asi slabé slovo, skôr si predstavte stret trojkolky s monstertruckom) charakteru to pridalo hlbší rozmer. 

    Napriek všetkému zlému, čo Zakhara postretne, dej napreduje veľmi pomaly a pozvoľna. Najakčnejšia je zrejme scéna, kde hulvátsky kupec schmatne Zakhara pod krkom, inak sa autori orientujú skôr na jeho beznádejné psychické rozpoloženie. Zjednodušene povedané, Zakhar celý čas prestupuje na mieste, zatiaľ čo plánuje budúcnosť a spomína na minulosť (a medzitým stihne vybaviť zopár nákupov). Vzhľadom k tomu, že ide o krátku novelku a úvodnú časť série, to však nie je na škodu, čitateľovi to naopak poskytuje možnosť detailne sa zoznámiť s postavou a pochopiť jej konanie. Viem si predstaviť, že niektorí čitatelia môžu byť z tohto dielka nešťastní - v podstate je to takmer one man show, všetky ostatné postavy vnímame len cez rozprávača, ktorý ich spravidla nenávidí, a ani dej nie nijak dynamický - podľa mňa je to však vydarená sonda do zničeného ega a sľubné intro rozsiahlejšieho príbehu. Niečo ako prvá časť Temnej veže - Pištoľník, to tiež mnohí nepochopili, respektíve nedocenili, ale ja ho vnímam ako prepracovaný prológ, krásne vystihujúci atmosféru celej série. 

    Nejdem vás presviedčať, že Na hraně temnoty je kniha, ktorá vás pohltí tak, že vám z jej papule zostanú trčať len päty zodratých fusaklí z Dedolesu - skôr ako na napätie a akciu sa totiž sústredí na postupné odkrývanie prehnitých vrstiev rozprávačovej duše. Ja ju však vidím ako veľmi originálny, vydarený a zaujímavý počin, ktorý ignoruje zaužívané stereotypy a čarodejníka vykresľuje ako stratenú existenciu s jediným, výsostne egoistickým cieľom. Navyše, na taký krátky formát bola slušná pozornosť venovaná aj vizuálnej stránke, a príbeh je doplnený ilustračnými fotografiami, ktoré majú ďaleko do slnkom zaliatej plážovej idylky. Ako sa hovorí, za mňa áno!

    Prajem príjemné čítanie! :)

    Veľmi pekne ďakujem autorom za možnosť prečítať si ich knihu a želám veľa inšpirácie a nápadov pri ďalšom písaní.