Traja kamaráti - nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie


     Ku klasickej literatúre pristupujem obozretne a sporadicky. Obozretne, pretože ide o knihy, ktoré sú síce overené generáciami a zrejme nie sú ospevované len preto, že nad ich vekom pomaly začínajú uznanlivo kývať hlavou aj galapágske korytnačky, no ja mám vždy obavu, že ich môj malý hladký mozoček nedokáže náležite oceniť. Môžete do mňa hodiť štyroch Pulitzerov a dve ocenenia za celoživotné dielo, ak ma kniha nedostane, môže ma naháňať koľko chce. No a sporadicky preto, že hoci voči klasickým dielam neprechovávam žiadne predsudky, predsa len si často volím cestu menšieho odporu a siahnem po knihe, pri ktorej moje štyri mozgové bunky môžu pokračovať v partii pexesa, zatiaľ čo si ja dačo prečítam. Ale keď už je ten mesiac knihy, dala som poradiť od skúsenejších klasikomilov a skúsila knihu Traja kamaráti od Ericha Mariu Remarqua.

    Píše sa rok 1930, vojna sa skončila a svet by mal byť opäť v poriadku. Akurát že k nejakému poriadku má tak blízko ako kúpalisko v Záluží k havajskej pláži. Ľuďom už nepadajú domy na hlavu kvôli bombardovaniu, ale preto, že tie zbombardované strechy nemajú za čo opraviť. Nezamestnanosť, inflácia a rastúca beznádej predstavujú každodenné hrozby, ktorým musia čeliť aj Robby, Oto a Gottfried, majitelia autodielne, pretĺkajúci sa ako sa dá. Keď sa Robby zamiluje do očarujúcej Patrície Hollmanovej, rýchlo nadobudne dojem, že jeho život sa konečne obracia správnym smerom. Pat však musí čeliť vlastným démonom. 

    Na klasike je zložité to, že vtedajší autori si mohli málokedy dovoliť povedať to na plnú hubu. Tým dnešným by sa zase občas šiklo trochu jemnej cenzúry, ale o tom inokedy. Ani Traja kamaráti nepredstavujú priamočiary manifest proti hospodárskej kríze. Remarque sa nesnaží dojať čitateľa obrazmi hladujúcich detí a rodičov tancujúcich zbesilé tango s depresiou. Napriek tomu, že si nepotrpí na srdcervúce výjavy, je atmosféra knihy veľmi dusivá a melancholická. Robby, Oto a Gottfried vystupujú ako bonviváni, schopní užívať si aj to málo, čo im život ponúka, ale medzi riadkami číha poznanie, že táto póza je prirodzená ako instagramový filter a traja kamaráti si svoju situáciu uvedomujú omnoho lepšie, než sa môže na prvý pohľad zdať. Popri trojici hlavných hrdinov Remarque obsiahol vo svojom diele širšiu paletu dopadov krízy, hoci nezachádzal do detailov. Nechá čitateľa spoznať prostitútku, ktorá sa teší zo svojho dieťaťa, umiestneného v sirotinci, lebo jej zamestnanie jej nedovoľuje mať ho vo svojej blízkosti. Alebo manželov, ktorí by sa v inom čase, na inom mieste a v inej situácii  možno dokázali zniesť. 

    Napriek názvu Traja kamaráti predstavuje významnú časť deja rozvíjajúca sa láska rozprávača Robbyho k Patricii. Ono je to aj prirodzené, keď podáva príbeh so svojho pohľadu, radšej bude hovoriť o svojom dievčati než o tom aké si vzal ráno jeho kamoš ponožky. Veľmi ma bavila táto džentlmenská romantika, postupné zbližovanie, Robbyho opatrné a nemotorné dvorenie. Také niečo dnes už v knihách nevídať, dnes je to samé urob sa pre mňa nasledujúce hneď po zoznámaní. V podaní Remarqua sexuálnu scénu spoznáte len podľa toho, že na jednej strane stojí žena oblečená pri okne a na ďalšej si už diskrétne hľadá nohavičky. 

    No hoci bol Remarque nepochybne majster, téma knihy nepochybne silná a príbeh dojímavý, ja som sa s touto knihou akosi nedokázala zžiť. Možno je moje čitateľské ego už rozhýčkané dejovými obratmi salto mortale, tragickými osudmi nad ktorými by zaplakal aj Vin Diesel vo Fast and Furious 286, či nervy drásajúcou napínavou akciou. Traja kamaráti však majú také pokojné, melancholické, kĺzavé tempo. Polovica knihy sa odohráva po rôznych baroch a putikách, kde sa naši hrdinovia snažia prepiť k lepším zajtrajškom. Remarque tú atmosféru krízy a neistoty vykreslil naozaj bravúrne, napriek všemožnej snahe o zľahčenie situácie presakuje každou jednou stránkou deprimujúci pocit, že nikto vlastne nemá svoj život pevne v rukách. Ale mne to akosi nestačilo. Tento román má zrejme viac vrstiev, ale mne sa zdalo, že sa cez tú prvú prebíjam ako plastovou lyžičkou do betónu - nedokázala som dej správne uchopiť a kĺzala som sa po povrchu ako pripitá vážka. Škoda, no, nie vždy to vyjde. 

    Záver knihy príde zhurta a nevyhnutne. Celý čas som tušila, kam príbeh speje, no aj tak som v kútiku duše verila, že sa to nakoniec predsa len skončí inak. Neskončilo, ale možno je to aj dobre, nie každej knihe pristanú mašličky na zadku. Napriek tomu vo mne Traja kamaráti zanechali pocit nevypovedanosti. Word mi naznačuje, že toto slovo neexistuje, ale neviem ako to lepšie opísať. Niektoré otázky zostali nezodpovedané, niektoré dvierka pootvorené, niektoré príbehy nedopovedané. Tak je to samozrejme aj v živote, nie vždy sa dozvieme všetko, čo by sme chceli, ale v tomto prípade by som prijala  trošíčku viac odpovedí.

    Traja kamaráti sú bezpochyby veľkolepým dielom, odzrkadľujúcim bezútešnosť doby, hľadajúcim nádej v každej kvapke rosy, z ktorej sa nakoniec vykľuje psí cákanec. O to viac ma mrzí, že som ju nedokázala oceniť tak, ako by si zaslúžila. Čítanie ani v najmenšom neľutujem, dostala som silný príbeh o ľuďoch, ktorí nestrácajú vieru ani v poslednej hodine pred svitaním, akurát ma tentokrát nezasiahol tak ako sa to podarilo iným knihám. Ale to nevadí. Remarque stále oslovuje čitateľov, jedna dubová hlava na tom nič nezmení.

    Prajem príjemné čítanie! :) 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka

Matky a dcéry - Rodinné prípady v knižnej podobe

Talisman - niečo ako Nekonečný príbeh, niečo ako Narnia, zvyšok ako Chlapci z Nickelu