Do polnoci doma - výnimočne priemerný triler

     Musím priznať, že ja som bola tínedžer, ktorému nebolo treba prízvukovať, aby bol do polnoci doma. U mňa bol skôr problém ma z toho domu dostať. Alebo ma aspoň dostať niekam inam než do knižnice. Ja som skrátka mala u prdele nejaké diskotéky, vymieňanie slín za kontajnermi alebo prvé nesmelé rande s rakovinou pľúc v podobe šľukovania, z ktorého by som kašľala ešte dva týždne. Načo sa mám trepať medzi ľudí, keď môžem lietať na drakovi, nakúkať do denníka princeznej či zažívať dobrodružstvá s Penny a nepatričným počtom labiek. Takže áno, so mnou to mali rodičia extrémne ľahké. Ako nepekne to však môže vypáliť, keď vaša ratolesť nie je rodený asociál, hovorí britský autor T. M. Logan vo svojej knihe s trefným názvom Do polnoci doma.

    Andyho syn Connor mal byť do polnoci doma. Ráno však Andy zistí, že nech už Connor nocoval kdekoľvek, jeho vlastná posteľ to nebola. Nakoniec sa objaví živý a zdravý - potešujúce - na policajnej stanici. Menej potešujúce. Vysvitne totiž, že oslava ukončenia školského roka nevypálila práve najlepšie, a neobnáša to hajzlák a vajíčka na susedovej fasáde, ani dve čiarky na tehotenskom teste spolužiačky. Jedno z dievčat je totiž nezvestné a nepríjemne množstvo prstov ukazuje práve na Connora. Andy sa púšťa do nerovného boja v snahe očistiť synovo meno. Ale nie každá špina pustí pod žlčovým mydlom.

    Niektoré trilery sú napísané tak, že vás doslova vcucnú od prvej strany ako vysávač zablúdenú ponožku, a nepustia až kým neprídete celej veci na kĺb. Do polnoci doma ma tiež vcuclo, ale stránky som obracala skôr v očakávaní, kedy to už konečne začne. T. M. Logan to rozohral dobre - nezvestní puberťáci, ktorí sa postupne objavujú porozhadzovaní po okolí v rozličnom štádiu opice, až kým nezostane Čierny Peter v podobe Emily, ktorej lokáciu stále nie je možné vystopovať. Určitý stupeň napätia dokázal vydolovať aj z postupného zhromažďovania dôkazov, ktoré namiesto očistenia Connora naopak čoraz viac sťahovali do sračiek. Tempo deja je uchádzajúce - rozhodne som sa nenudila, ale zase  som ani nedostala svalovku z nervózneho opakovania kegelových cvikov. Táto kniha je v podstate o tom, ako otec obchádza rodičov ostatných účastníkov žúrky, mama doma hysterčí, syn je deprimovaný a dcéra hacker v zácviku. Číta sa to ľahko a príjemne - ako to už pri tomto žánri býva, kapitoly sú kratšieho rozsahu, každá sa končí nejakým jemným elektroškom - nie ako v Prelete nad kukučím hniezdom, skôr ako keď si tresnete akurát to miesto na lakti - a autor vám podprahovo podsúva asi 30 teórií, kam by to všetko mohlo viesť, čiže zvedavosť držíte na uzde rovnako úspešne ako bengálskeho tigra na flexivodítku pre čivavu. Bavilo ma čítanie? Áno. Stačilo mi to? Nuž...ani veľmi nie.

    Čo sa týka postáv, hoci je dej rozprávaný v prvej osobe z pohľadu otca, pričom jeho rozprávanie je miestami prerušované krátkymi fragmentami z pohľadu inkriminovaných tínedžerov, nejak som si k nikomu z nich nevybudovala vzťah. Toto bola pre mňa jedna z tých kníh, kde ma protagonisti zaujímali ako panáčikovia z pacmana. Som zvedavá ako ďaleko sa ktorý z nich dostane, ale zas keď niektorého zožerie tá farebná medúzka, plakať preto nebudem. Chápem, že pri trileri je nejaké detailné vykresľovanie postáv druhoradou záležitosťou, ale keď mi bolo jedno, či Connor získa štipendium na Harvarde alebo sa obesí na opasku v cele, či nájdu Emily v jednom kuse alebo ju budú musieť skladať ako morbídne 3D puzzle, niečo zrejme nefunguje. 

    A čo ma strašne vytáčalo, bola autorova zjavná snaha o zvýšenie hodnoty knihy sťaby IT príručky. Ale vymenovávať, kto má akú aplikáciu a na čo ju používa, vysvetľovať, čo je IP adresa, či dokonca objasňovať, čo znamenajú dve modré fajky pri odoslanej správe vo whatsappe mi v dnešnej dobe prišlo fakt zbytočné. Alebo ako viackrát zopakoval, že wi-fi dosiahne až na terasu za domom. No úžasné, ja musím sedieť na streche pri vysielači aby som toto mohla napísať, a niekto si môže vyliezť až do záhrady a zostať online. Tie dnešné vymoženosti. 

    Takže si to zhrňme, máme tu trochu nezaujímavú rodinku, mnoho teórií a podozrivých osôb, a autor sa okrajovo dotýka aj ožehavých tém ako sexuálne obťažovanie na škole, nezdravá posadnutosť a snaha zapáčiť sa, bezpečnosť na sociálnych sieťach a zúfalé priťahovanie pozornosti, aby to v závere...nechal všetko vyšumieť do stratena a ponúkol čitateľovi rozuzlenie, ktoré by som prirovnala k pštrosiemu vajcu v supermarkete. Tak úplne nečakáte, že ho tam nájdete, ale zase na riť z toho nepadnete. 

    Do polnoci doma teda osobne radím do kategórie oddychových trilerov. Nie je to nepodarok, strávite s ním zopár napínavých chvíľ, budete zvedaví, ako to celé dopadne, a o týždeň už ani nebudete vedieť, že ste to čítali. Čo nemusí byť vždy na škodu, veď nie každá kniha musí rezonovať polroka. Myslím, že ak potrebujete pri knihe len vypnúť a oddýchnuť si, Do polnoci doma môže dosť dobre poslúžiť.

    Prajem príjemné čítanie! :)