Bál šialených žien - karneval v cvokhause


     Povedzme si to na rovinu: napriek kecom o rovnoprávnosti pohlaví, sme my ženy vždy ťahali za kratší koniec (nemyslím manželov kratší koniec, ale všeobecné možnosti). Už na úsvite civilizácie sa musela pražena zmieriť s tým, že romantické rande neobnáša večeru pri mesiačku (oheň ešte nevynašli, takže mesiac ako zdroj osvetlenia musel stačiť), ale ťahanie za vlasy do jaskyne. Ženy museli vo všetkom poslúchať manželov, ktorých si ani nevybrali, nemohli voliť, nieto ešte nedajbože kandidovať, nemohli pracovať, nemohli mať na vec vlastný názor. Dnes je to snáď o chlp lepšie (aspoň v našich končinách), hoci určite nie ideálne. Victoria Mas sa vo svojej knihe vrátila do 19. storočia, ktoré, hoci sa radí do nedávnej histórie, tiež neponúkalo ženám práve ideálne podmienky. Vo svojej knihe Bál šialených žien nás zavedie do ženského blázinca, kam sa dalo dostať aj so psychikou pracujúcou na plné obrátky. 

    Salpêtrière je pre ženy žijúce v Paríži tou najobávanejšou budovou. Je to miesto, na ktoré sa dá dostať ľahšie ako do VIP zóny na koncerte Gizky Oňovej, no dostať sa von je už problém. Nemocnica Salpêtrière by mala predstavovať pomoc pre ženy s psychickými poruchami, namiesto toho sa však stala odkladiskom dcér, neviest a manželiek, ktoré z nejakého dôvodu prestali spĺňať predstavy svojho okolia. Aby im pobyt za múrmi blázinca aspoň trochu spríjemnili, prišli lekári s geniálnym nápadom usporiadať raz do roka karneval, na ktorom sa okrem pacientiek zúčastní aj parížska smotánka (bez Judíniovej). Bálu šialených žien sa majú zúčastniť aj Eugénie, Geneviéve a Louise - a každej z nich tento večer nenávratne zmení život.

    Bál šialených žien je rozsahovo útle dielo, do ktorého však Victoria Mas dokázala vtesnať čriepky životných príbehov hneď niekoľkých výrazných osobností. Nesledujeme iba jeden život, ale viaceré, vzájomne prepletené. Nie každá z postáv je vykreslená do anatomických detailov, ale každej venovala aspoň toľko pozornosti, aby sa nestala iba jednou z myší v kožúšku - či už je to zákerná starena, utláčaný syn alebo naivná dievčina. 

    Victoria Mas neurobila z obávanej nemocnice Salpêtrière  desivé miesto z druhotriedneho hororu, hoci figuroval v nočných morách mnohých parížskych žien. Napriek tomu niektoré z pacientiek ani nechcú opustiť jeho bezpečné múry. Aj napriek tomu, že nie sú pomätené o nič viac než náš minister financií, netúžia sa začleniť do "normálnej" spoločnosti, ktorej súčasťou sa už dávno necítia. Prostredníctvom Salpêtrière autorka poukazuje na diskrimináciu žien - žiadna z nich totiž nebola hospitalizovaná z vlastnej vôle, pretože ju už prestalo baviť počúvať hlasy v hlave, čo dookola recitujú recept na čokoládové soufflé. Stačilo, že bola žena príliš múdra, príliš hlúpa, príliš veselá, príliš nešťastná - skrátka akokoľvek "výstredná" (škoda že vtedy ešte neexistoval Instagram, to by ešte len videli čo je to výstrednosť), a už jej niektorý rodinný príslušník (najčastejšie mužského pohlavia, ale svokry vedeli svojim nevestám tiež dobre zavariť. A nie marhule) vybavil wellness pobyt na neurčito. A samozrejme sa to týkalo iba žien. Ak v 19. storočí muž vyhlásil, že sa mu zjavil duch pratety Rózy a riekol, že by mal prestať s doma pálenou drienkovicou, jeho okolie dalo maximálne za pravdu pratete Róze. Ale ak mala žena vnuknutie, že by bolo dobré dať tú poličku so starými rukopismi ďalej od krbu, ak nechcú v piatok 8. apríla o tretej popoludní vyhorieť do tla, najskôr jej poďakovali (možno) a potom jej pobalili kufre. Mužom šibať mohlo, ženy nesmeli vytŕčať ani špičkou topánky. 

   Od Bálu šialených žien som očakávala strhujúci a dramatický príbeh utláčaných a nepochopených žien, nepeknú realitu prifarbenú troškou autorskej fantázie. On taký vlastne aj je, len tej fantázie by som uvítala trochu menej - hlavne teda čo sa týka schopnosti vidieť mŕtvych ľudí. Duchovia tvoria takú významnú súčasť zápletky, že robia z tejto knihy light verziu mysteriózneho románu. Číta sa výborne, ale mne osobne tí duchovia do príbehu pasujú ako hrušky do klobásy. 

    Okrem neodbytných nebožtíkov mi trochu prekážala aj uponáhľanosť. Niektorým knihám by stačilo aj o polovicu menej strán, ale myslím, že Bálu šialených žien by ich zopár navyše pristalo. Rozumiem autorkinmu zámeru udržať svižnosť deja a vyhnúť sa rozvláčnosti, ale ja, rozpitvávač obyčajný, poddruh zvedavý, by som sa rada dozvedela viac. Napríklad o doktorovi Charcotovi, najvýznamnejšej osobnosti nemocnice Salpetriére, ktorá si však strihla skôr rolu fantóma - všetci o ňom vravia, málokto ho videl. Alebo by som sa rada dozvedela, aký trest postihol jedného darebáka, čo nechutne zneužil situáciu (a nielen tú). To a mnoho ďalšieho autorka necháva na čitateľovi - čo nie je zlé, mnohí nepotrebujú vysvetľovať ako funguje kĺb v ľavej strednej nohe mravca, ale ja som z tých, čo by chceli vedieť, ako to, že sa z tej kolmej steny nezje...no, veď viete čo. 

    Bál šialených žien osobne radím ku knihám, ktoré sú nepochybne skvelé, výnimočné, zaujímavé...ale nie pre mňa. Spracúva náročnú tému a Victoria Mas sa jej zhostila dobre, netlačí svet do čiernobielych farieb ani nasilu nedramatizuje. Spirituálne "okorenenie" príbehu mne síce nevonia, ale veľmi veľa čitateľov si knihu napriek tomu (alebo práve preto) zamilovalo. Takže moje subjektívne mrmlanie pokojne prehliadnite a hor sa na bál!

    Prajem príjemné čítanie! 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara

Dievča, žena, iné - zbierka príkladov spoločenskej intolerancie

Pacient - všetci ste blázni, len ja JumboJet