Mesto zrkadiel - ako sa skončil koniec sveta

    Koniec sveta je relatívny pojem. Teda, ono to vyzerá, že na ňom nič relatívne byť nemôže, koniec väčšinou znamená, že niečo už ďalej nebude pokračovať (s výnimkou vystúpení skupiny Olympic). Ale zamyslite sa, ktorý príbeh o apokalypse sa naozaj skončí absolútnym zdecimovaním všetkého živého? Väčšinou sa nakoniec nájde nejaký Will Smith alebo Bruce Willis, ktorý si odbehne z rande s mimozemšťanmi (čo aj tak vyústi do záchrany sveta), aby zachránil svet. Takže zánik ľudstva nie je definitívny ani v trilógii Justina Cronina. V jej poslednej časti pod názvom Mesto zrkadiel teda nepôjde o vysnívanú destináciu všetkých osôb so sklonom k narcizmu, ale o snahu posledných omrviniek ľudskej civilizácie vybudovať svet nanovo.

    Peter Jaxon má už najlepšie roky za sebou, rovnako ako jeho druhovia - s výnimkou Amy, ktorá by sa stále mohla uchádzať o titul Miss Amerika (alebo kľudne aj o titul Miss sveta, veľká konkurencia jej nezostala), no vyzerá to, že budúcnosť mu môže ponúknuť viac, než celý jeho doterajší život. Výri, jedinci nakazení vírusom meniacim racionálne zmýšľajúcich ľudí na bytosti, ktoré by si z menu v luxusnej reštaurácii najskôr vybrali čašníka (alebo šéfkuchára, ak práve niečo oslavujú), patria už roky spomienkam. Zvyšky ľudskej populácie teraz pomaly vystrkujú hlavy z bezpečia múrov a začínajú sa rozliezať po vymretom kontinente. Všetko nasvedčuje tomu, že im svitá na lepšie časy. Veď kto by myslel na to, že Timothy Fanning, subjekt Nula, ten,  ktorým celá šlamastika začala, doposiaľ niekde drepí, a rozhodne nepatrí k tým, čo by fandili znovuosídleniu prázdneho sveta. 

    Človek by si povedal, že Justin Cronin nám v tretej knihe hrubej ako telefónny zoznam Manhattanu už nedokáže ponúknuť nič nové, no opak je pravdou - zatiaľ čo v predchádzajúcich knihách sa postavy potýkali predovšetkým s úpornou snahou zachrániť si holý krk (najmä pred výrimi cucflekmi) a medzitým sa pokúšali zbaviť svet čo najväčšieho počtu nakazených, v Meste zrkadiel riešia dilemu, či je stále aktuálna potreba ochranných valov a života v žiare reflektorov (nemám na mysli apokalyptickú reality show, ale ochranu pred výrmi, ktorí sa s ostrým svetlom nekamošia). Pravdaže, vyvrcholenie série o upírích mutantoch by ťažko obstálo, keby pojednávalo iba o tom, ako si ľudia rozparcelovali svet a kto potom vo svojej záhradke pestoval akú odrodu tekvice, takže výri ešte nepovedali svoje posledné slovo, ale atmosféra boja s nimi naberá úplne inú, o dosť zúfalejšiu atmosféru, nakoľko sa jedná o finálne stretnutie. Cronin sa pekne vyhral aj s ich opätovným nástupom na scénu - žiadna uponáhľaná invázia, ale priam hororové budovanie napätia. 

    Mnohým čitateľom veľmi nevonia Croninova záľuba v športovom skoku v čase. Ak patríte do tejto skupiny, zrejme vás sklamem, ale inak tomu nie je ani v Meste zrkadiel. K hrdinom sa vraciame zhruba v čase, keď sa skončila Dvanástka, ale potom si dej ladným tanečným krokom hopsne o dobrých dvadsať rokov dopredu. Ja to však autorovi nevyčítam - postavy sa totiž ocitnú v stave, keď niektoré z nich už nemajú veľmi čo povedať, a preto zdvorilo ustúpia mladšej generácii. A je celkom fascinujúce sledovať niekoho život od narodenia po dospelosť. Okrem toho tieto skoky autorovi poskytli štedrý priestor na prácu s postavami - a Cronin rozhodne nie je z tých, čo by písali o ľuďoch, prešľapujúcich na mieste tak dlho, až stoja v jame po kolená. Jeho hrdinovia sa s pribúdajúcimi rokmi menia a je veľmi zaujímavé sledovať ich osobnostný posun. 

    V Meste zrkadiel sa dozvieme viac o Amy - hlavne o jej vlastnom vnútornom prežívaní katastrofy. Dostaneme odpoveď na reportérsku otázku "Amy, ako jediná ste po infikovaní vírusom nikomu neodtrhli hlavu z krku, aký je to pocit?". Som rada, že sa Justin Cronin vrátil aj k incidentu v ZOO z Priechodu, pretože mi tá scéna ako z doktora Doolitla pre staršie publikum nešla do hlavy. No a keď sa dostane k slovu kladná hrdinka, samozrejme by sa patrilo niečo sa dozvedieť aj o hlavnom antagonistovi, takže aj Tim Fanning dostane viac ako slušný priestor. V podstate čitateľovi vyrozpráva celý svoj životný príbeh od mladosti až po odchod do džungle, z ktorej sa už vrátil vytunningovaný do podoby Draculovho zaťa. Fanningovo rozprávanie mi v mnohom pripomínalo skvelý Tajný príbeh Donny Tart - najmä atmosféra jeho študentských rokov. Štýl, ktorým Nula rozpráva, je hĺbavý a miestami až poetický...teda asi, podľa mňa je to jeden melodramatický debil, ktorý síce v živote nemal na ružiach ustlané, ale to ho ešte neoprávňuje zasierať postele aj ostatným. No nič, to len moja subjektívna odbočka. 

    Doteraz som si vždy myslela, že nie je nič horšie, ako keď autor znesie zo sveta moju obľúbenú postavu. Vďaka Croninovi už viem, že ešte horšie je, keď autor odmieta zniesť zo sveta moju obľúbenú postavu, respektíve akúkoľvek postavu. Už v Dvanástke mi začala liezť na nervy schopnosť hrdinov vyviaznuť s relatívne zdravou kožou aj z výbuchu atómovej elektrárne, no v Meste zrkadiel niektorí z nich tento svoj talent vyšperkovali do dokonalosti. Nevravím, že všetci (aby ste si zas nemysleli, že tu spoilerujem nesmrteľnosťou postáv), ale niektorí majú doslova auru kurieho oka - myslíte si, že ste sa ho zbavili, a bum, zase odniekiaľ vylezie. Keď sa kapitola končila tým, ako "jeho posledné myšlienky patrili marhuľovému koláču s krupicovou posýpkou", tušila som, že to nebude definítivne, a tradá, o tri kapitoly ďalej už menovaný otvoril oči a "mal byť mŕtvy, ale nie je. Ako to, že nie je mŕtvy?". To by aj mňa zaujímalo. Ono je fajn keď knižný charakter nie je žiadna padavka, čo skončí na JISke so zlomeným nechtom, ale aj opačný extrém - niekto, kto prežije zrážku s ropným tankerom, priestrel ľavej srdcovej komory a talkshow Petra Marcina, začne čitateľa skôr či neskôr iritovať. 

    Až na spomínaný syndróm kurieho oka je však Mesto zrkadiel skvelým vyvrcholením kvalitnej trilógie. Originálne vybudovaný postapokalyptický svet, výborne zvládnuté napínavé situácie, postavy, ktoré nedostanú zadarmo ani vzduch na dýchanie a záporák, ktorý nie je len tupou stranou sekery (dá sa s ňou narobiť veľa škody, ale bez umeleckého nádychu) robia z tejto knihy viac než uspokojivé zakončenie epického príbehu. V tomto prípade mi nie je ľúto, že dej ďalej nepokračuje - Cronin skončil v pravý čas, ďalšie naťahovanie by už postrádalo zmysel - no v žiadnom prípade neľutujem ani čas, ktorý som s týmito knihami strávila.

    Prajem príjemné čítanie! :)