Zbojníkova dcéra Ronja - dobrodružná rozprávka od kráľovnej detských kníh


    Myslím, že ja som sa ako knihomoľ narodila. Knihy ma fascinovali už v čase, keď som si toaletný papier skôr napchala do úst než použila na utretie opačného konca. Moji rodičia často s hrdosťou spomínajú na to, že som si ako ročný krpec prezerala knižky bez toho, aby na nich došlo k vážnejšej ujme. Potom nastúpila moja sestra a bolo vymaľované (a roztrhané), ale nechcem tu skĺznuť do ohovárania rodinných príslušníkov. Keď som bola vo veku, že čumenie na obrázky mi prestalo stačiť a musela som vedieť, čo sa v knihe píše (viem, náročné decko, niekomu stačí na hranie zemiak), začala som behať za dospelákmi s Levím kráľom v rukách (fakt sa čudujem, že nikto z mojej rodiny nedostáva tik v oku, keď uvidí kresleného leva). Viem si predstaviť tú úľavu, keď som sa konečne naučila čítať sama (ale Levieho kráľa nie, toho som v tých časoch vďaka frekventovanému predčítaniu už vedela naspamäť, tak na čo). A napriek tomu, že mi Ježiško musel vždy pod stromček doniesť knihu a navštevovala som aj knižnicu, niektoré detské lahôdky unikli môjmu oku (lebo kto by hľadal niečo iné keď mohol čítať 20 častí Sedem labiek za Penny). Na niektoré veci však človek nemôže byť nikdy príliš starý - napríklad na cukrovú vatu, CDčko Peter Nagy a deti, a v neposlednom rade, na detské knihy. Takže keď som v kníhkupectve našla krásne nové vydanie Zbojníkovej dcéry Ronje od Astrid Lindgren, okamžite som ju schmatla (a napriek názvu aj zaplatila, aby nedošlo k nedorozumeniu).

    Daenerys Targaryen rada machrovala, že sa zrodila za búrky, lenže ani náhodou nebola jediná, čo sa predral na svet, práve keď sa čerti ženili. Dcéra zbojníckeho kapitána Mattisa, Ronja, tiež prvýkrát neuzrela svetlo sveta za oslavného spevu slávikov pod blankytne modrou oblohou. Naopak, keď sa Ronja narodila, SHMÚ vydal výstrahu tretieho stupňa pred búrkami, a keby tušili, čo sa stane, možno by vymysleli aj štvrtý stupeň. Do Mattisovho hradu totiž udrel taký silný blesk, že jeho útulný bejváček rozdelil na dve polovice ako broskyňu (alebo riť, vyberte si metaforu). A aby toho nebolo málo, do druhej polovice sa onedlho nasúkal Bork Borkason, Mattisov úhlavný nepriateľ a vodca konkurenčnej zbojníckej bandy. Ronja sa však skamaráti s Birkom, Borkovým synom, a aby sa mohli spolu preháňať po lese s čistým svedomím (X-Box vtedy ešte nebol, to bolo za čias keď deti aj chodili von), snažia sa vymyslieť, ako uzmieriť svojich tvrdohlavých otcov.

    Tu sa prejavilo, že som vyrastala ako decko z doby kamennej, bez bookstagramu a podobných vychytávok (keď som sa narodila, ešte nebol ani internet, a mobil mal len James Bond. Áno, až tak), a jediné miesto, kde som sa dozvedala o tom, aké rôzne knihy existujú, boli hodiny literatúry. Ronju som tiež spoznala až ako dospelá, keď som v telke narazila na rovnomenný seriál od Studio Ghibli. A hoci odviedli vynikajúcu prácu (ako so všetkými svojimi produkciami), a animovaný príbeh sa takmer stopercentne zhoduje so svojou knižnou predlohou, čítanie knihy bol pre mňa krásny zážitok. Nič prekvapivé, ak niekto vedel písať detské knihy, tak to bola Astrid Lindgren, či už išlo o ryšavé dievčatko s erektívnymi vrkôčikmi, chlapčeka, ktorý bol iste životným vzorom postrachu Denisa (a navzdory moderným výchovným metódam ho za trest zamykali do kôlne, kde sa hral s nožom), alebo práve o sympatickú a odvážnu dcéru zbojníckeho kapitána. 

    Aj keď ide o detskú knihu, Astrid Lindgren nič neodflákla, a odviedla majstrovskú prácu s postavami. Ronjinho otca Mattisa neopisuje iba ako neohrozeného siláka, ktorý si zarába kriminálnou činnosťou, ani sa z neho nesnaží nasilu urobiť vzorný otcovský prototyp. Mattis je určite statočný, obetavý a milujúci otec - no zároveň je výbušný, tvrdohlavý, impulzívny, a miestami nie je ani, no, najostrejší šíp v tulci. Jeho charakter je krásne vyvážený Ronjinou mamou Lovisou, tvrdou a nebojácnou ženou, ktorá má však v srdci miesto pre dcéru, občas trochu pripečeného manžela a ešte aj tucet smradľavých zbojníkov. 

    Hlavnou pointou príbehu je rómeo-juliánska esencia zakázanej lásky (alebo teda kamarátstva, bavíme sa o desaťročných deťoch, tie ešte majú pud sebazáchovy a nezapíjajú olovrant jedom), takže v ňom nevystupuje konkrétny záporák - túto rolu Astrid nevnucuje ani Birkovmu otcovi Borkovi, toho vykresľuje ako rovnako tvrdohlavého ozembucha, akým je Mattis. Aby však udržala dobrodružný charakter deja, Ronja s Birkom sa nemusia obávať iba toho, že si ich otcovia navzájom rozpárajú krky, ale aj vojakov, striehnucich na ich bandy, a v neposlednom rade aj rôznych príšeriek, ktoré obývajú ich milovaný les. Z nich sú najhoršie divožienky - okrídlené harpye, ktorých najobľúbenejšou záľubou je origami z ľudskej kože. Možno si poviete, že takáto obluda nemá čo robiť v detskej knihe, ale veď ja som tiež vyrastala na Dobšinského príbehoch o varení ľudí, alebo na Grimmovcoch, kde kráľovná zožerie na obed divinu v spokojnej domnienke, že je to ragú z jej nevlastnej dcéry. A som tu. A normálna. Alebo aspoň svojprávna. Mimochodom, v seriáli sa tieto beštie volali "větrnice", čo mi osobne lahodilo viac ako divožienky, tie mi evokujú skôr zvlčené víly. Na druhej strane, keby to malo byť slovensky veternica, to znie takmer ako jaternica, a tá ťažko niekomu naženie strach (hoci, keby bola od Grimmovcov, určite by obsahovala minimálne štyri prsty a ľudské črevo). 

    Toto vydanie od vydavateľstva Slovart je skvost po každej stránke. Veľkosť písmen je prispôsobená detskému čitateľovi, a krásne čiernobiele ilustrácie potešia aj nás skôr narodených. Pobavil ma najmä obrázok nahých zbojníkov, bežiacich po dlhej zime absolvovať prvý kúpeľ. Zima sa možno skončila, ale očividne bolo ešte stále chladno. Nemusíte sa obávať o psychický vývoj maloletých, budú potrebovať lupu a štipku fantázie. Žiaľ, zlomyseľní škriatkovia očividne neúradujú iba v príbehu, a tak sa na stránkach knihy potuluje viac preklepov. Väčšina z nich čítaniu nijak neubližuje (a ak sa bude chcieť vaše decko sťažovať, pripomeňte mu, ako naposledy v diktáte napísalo, že snech je bjeli), ale občas došlo k zámene Birka a Borka, a to už môže detskú hlavičku trochu pomotať. 

    Zbojníkova dcéra Ronja je očarujúci dobrodružný príbeh o sile priateľstva, úcte k prírode a o súdržnosti rodiny. Učí deti, že niekedy nie je chybou neposlúchnuť rodičov, ale sa radšej spoľahnúť na vlastný rozum a srdce. Ponúka ponaučenie, ale je tak šalamúnsky zaobalené, že sa deti ani nestihnú nadurdiť, dosť ich bude zamestnávať túžba zistiť, ako to s Ronjou a ostatnými dopadlo. Ak vám ešte nezdobí detskú poličku v knižnici, rozhodne to odporúčam napraviť. A ak deti nemáte, pokojne si ju zadovážte aj tak - ja som dieťa použila iba ako výhovorku, keby sa ma niekto chcel nemiestne pýtať, či na túto knihu nie som už príliš stará.

    Prajem príjemné čítanie! :) 

 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara

Dievča, žena, iné - zbierka príkladov spoločenskej intolerancie

Pacient - všetci ste blázni, len ja JumboJet