Svetlo v nás - motivačný dialóg s prvou dámou

    Michelle Obamová je žena, ktorá sa nebojí žiadnej výzvy. A ako dvojnásobná prvá dáma - alebo teda prvá černošská prvá dáma stojaca po boku prvého černošského prezidenta najsilnejšej svetovej veľmoci - ich musela za svoj život zdolať viac, než sú niektorí z nás vôbec schopní napočítať. Aj keby jej osud neprihral pod nohy práve chlapa, ktorý to raz dotiahne až do Bieleho domu, ako čierna žena v bielom mužskom svete by jej nikto nevyzametal chodníček a nevystlal ho filcom, aby si neoškúlila palec - práve naopak, mnohí by jej do cesty s radosťou prisypali zopár vedier poctivého štrku. Pani Obama však nemá uši na klopenie a oči pre plač, a tak po biografii Môj príbeh prichádza s knihou Svetlo v nás, kde hovorí o tom, ako sa nenechať znechutiť, zneistiť alebo rozhodiť nepriazňou osudu či okolia.

    Hneď na úvod by som rada zdôraznila, že hoci je samozrejme každý môj článok subjektívny, tento bude ultrasubjektívny. Motivačné knihy sú výnimočné v tom, že ich treba čítať v konkrétnej životnej etape, aby ste si z nich mohli niečo vziať a neboli pre vás len kecami o blahodarnej sile mysle. Ja mám momentálne to štastie lebediť si v živote ako kvočka na vajciach (tých slepačích čo zniesla, nehovorím o žiadnej hipsterskej sexuálnej polohe), a tak sa odo mňa tipy, ako preraziť na pracovisku, či ako nabrať odvahu pred prvým rande dosť odrážali. 

    Možno aj preto sú moje dojmy z knihy Svetlo v nás trochu zmiešané. Na jednej strane ma naozaj bavili autobiografické pasáže - navyše Michelle Obama nebola a nie je prvou dámou, ktorej vystupovanie sa obmedzovalo na zladenie štýlového kostýmčeka so štýlovou kabelečkou a lodičkami, za ktoré by sa dala kúpiť poschodová jachta s tromi tenormi na palube. Jej rozhovor s čitateľom je veľmi ľudský, prívetivý a úprimný. Nemá strach uťahovať si sama zo seba - napríklad priznáva, že jej najbližšie priateľky pravdepodobne vedia, ako jej smrdia nohy, alebo opisuje, ako svoju vlastnú matku násilím dovliekla do Bieleho domu, aby pomohla adaptovať sa jej dcéram na nový život. Je mi ohromne sympatické, ako sa za žiadnych okolností nedala vmanévrovať do určitej role a napriek všetkým tým protokolom a pravidlám robila všetko preto, aby vo vnútri zostala stále Michelle Robinsonovou. Keď si chcela pokecať s matkami kamošiek svojich detí, vyšla pred Biely dom (v sprievode panikáriacich agentov prihovárajúcich sa svojmu zápästiu) a pokecala si s matkami kamošiek svojich detí. Keď mala chuť objať okolo pliec milú starenku, objala okolo pliec milú starenku a bolo jej u prdele, že je to akurát britská kráľovná. Všetky tieto nenútené príhody prispeli k tomu, že som si o autorke vytvorila tú najlepšiu mienku.

    Ohromne som si užívala aj jej pohľad na Baracka Obamu. Ak by ste očakávali, že sa bude usilovať zachovať dekórum a opisovať ho ako ctihodného muža, ktorý kýcha diamanty a prdí fialky, budete sklamaní. Ja som sklamaná rozhodne nebola, pretože Michelle otvorene hovorí o tom, ako prezident Spojených štátov necháva ponožky na zemi a ako ho mala neraz chuť vyhodiť z okna. Takže prezident-neprezident, hoci bolo ich manželstvo vystavené mnohým nepredstaviteľne náročným skúškam, podľa jej slov sú úplne normálni ľudia, ktorí sa síce milujú celým srdcom, ale to neznamená, že si občas navzájom nedokážu skočiť do vlasov. 

    Michelle tiež opisuje sklamanie a frustráciu z toho, že si Američania, očividne milovníci farieb, zvolili po čiernom prezidentovi oranžového a všetko išlo od desiatich k piatim. My sme na pandémiu vyfasovali Matoviča, oni Trumpa, myslím že si nemáme čo závidieť. Politike sa vo svojej knihe venuje len okrajovo, skôr sa orientuje na celkovú spoločenskú situáciu, ale Trumpa sa nebojí otvorene kritizovať a mnohokrát mu ani nevie prísť na meno. Niežeby ho rovno nazvala strapatým kreténom, ale z jej slov cítiť, že na nedeľné barbecue ho pozvať neplánuje. 

    No a pomedzi tieto témy, ktoré som si naozaj užívala a dobre sa mi čítali, sa snaží čitateľov nabádať, ako si poradiť s podobnými situáciami, aké zažívala ona, respektíve aplikovať svoje postupy aj na bežné aspekty života. V žiadnom prípade nie je povýšenecká, z jej prejavu vôbec nepresakuje nejaké to "hej, ja som bola ženou prezidenta, tak čo sa sťažuješ?". Ale pri jej metaforickom a intelektuálnom štýle som často strácala pozornosť. Nepopieram, že chyba je pravdepodobne vo mne, a v tom, že mám len okrajovú predstavu o tom, čo znamenajú výrazy ako marginalizovať a integrita (teraz zavádzam, nemám šajnu čo to je). Ale jednoducho, keď začala Michelle otvárať svoje srdce problémom bežných smrteľníkov, moje oči sa začali zatvárať. Nemôžem tvrdiť, že by mi jej rady boli absolútne na nič, len zrejme v aktuálnej životnej etape nemám dostatok možností ako s nimi naložiť. Čo sa teda vôbec nesťažujem, len konštatujem. A rovnako mi je jasné, že raz príde na psa mráz a ja budem Michelle za jej rady vďačná.

    Svetlo v nás poskytuje príjemný a veľmi osobný pohľad na ženu, ktorá úspešne zmenila Biely dom a pozíciu prvej dámy. Vniesla do tohto termínu viac ľudského tepla a za to ju budem vždy obdivovať. Bez ohľadu na to, aký názor máte na Obamu ako politika, jeho manželka pôsobí ako veľmi chápavá osobnosť, ktorá sa nebojí odhaliť svoju dušu davom ľudí a podeliť sa o svoje cenné a ťažko nadobudnuté skúsenosti. Mne síce nemala z motivačného hľadiska veľmi čo ponúknuť, ale aj tak čítanie Svetla v nás neľutujem a myslím, že si prečítam aj jej prvú knihu Môj príbeh.

    Prajem príjemné čítanie! :)