Rodina v podkroví - pozor na to, komu otvoríte svoju povalu


     V podkroví sa ľuďom povaľuje kadečo. Niekto tam suší bylinky, potom jedného dňa nabehnú kukláči a toho milého, vždy usmiateho mládenca nikto pekných pár rokov neuvidí. Niekto zase používa povalu na uskladnenie vecí, ktoré pravdepodobne už nebude potrebovať, ale srdce mu ich bráni vyhodiť, lebo čo ak. Veď vypchatá sobia hlava vám raz môže zachrániť život! Moji rodičia na povalu odkladajú zaváraninové poháre. Varenie lekváru sa tak stáva adrenalínovým zážitkom, pretože zliezť po strmom rebríku s taškou skla v ruke chce naozaj roky praxe a pevné nervy. No a niekedy sa stane, že sa vám do podkrovia nasáčkuje rodina. Rodina mravcov je nepríjemná, rodina hlodavcov prúser gigantický jak Mount Rushmore, ale Rodina v podkroví ako v trileri Lisy Jewellovej, tam už naozaj ide o život. Nielen jeden.

    Libby vie odmalička, že pôvodne nebola Libby. Tentokrát nepôjde o transgender tematiku, Libby je však adoptovaná a o svojej minulosti toho veľa nevie. Iba to, že čosi kdesi existuje zverenecký fond, z ktorého jej po dovŕšení štvrťstoročnice možno kápne zopár drobných na prilepšenie. Keď sa namiesto obáločky s tromi bankovkami a dedkovej zbierky autíčok stane dedičkou obrovskej vily vo vychytenej londýnskej štvrti, jej prvou reakciou je samozrejme eufória (tož, já su milionář! Zastaaaav, já su milionář!). Čoskoro však zistí, že temné kúty jej novonadobudnutého majetku ukrývajú ešte temnejšiu minulosť. Z anonymného dieťaťa sa zrazu stáva jedinou osobou, ktorú našli živú potom, čo jej rodičia pravdepodobne spáchali rituálnu samovraždu. Libby je rozhodnutá zistiť pravdu o svojom pôvode. Lenže čo ak bol olovrant s prídavkom jedu to najnormálnejšie, čoho sa jej rodičia dopustili?

    Zisťujem, že na trilery mám snáď najvyššie nároky zo všetkých žánrov, ktoré moje šťúpla hlava dokáže absolvovať. Nemôže byť príliš triviálny, lebo som vytočená, keď ma má autor za debila, čo by na toto neprišiel, no zároveň nemôže byť ani príliš prekombinovaný, lebo som naštvaná, že ma má autor za debila, čo takejto kravine uverí. Rodina v podkroví našťastie dokázala zachovať krehkú rovnováhu medzi šokujúcim a neuveriteľným. V rozprávaní sa striedajú dve časové línie - Libbino súčasné pátranie po príčinách rozpadu jej biologickej rodiny, a retrospektíva na obdobie, keď sa jej pokrvným príbuzným, slušne povedané, prestalo dariť. Neslušne povedané, keď sa ocitli v takých sračkách, že zanedbaný kravín pri tom pôsobí ako luxusné kúpele. 

    Spočiatku pozitívne ladená atmosféra - veď koho by nepotešilo zopár melónov na konte, a nie takých, ktoré priniesla Baby - sa rýchlo zvrhne na čoraz temnejšiu jazdu. Najviac ma zaujala práve retrospektívna dejová linka, keď autorka cez jedného člena domácnosti postupne osvetľovala okolnosti, ktoré doviedli Libbinu rodinu do problémov. Podmienky, ktoré sú načrtnuté na začiatku rozprávania, sa čoraz viac zamotávajú a čitateľ zisťuje, že to, čo vyzeralo zle, je v skutočnosti ešte o dosť horšie. Príbeh má tú správnu dávku tajomna a odhaľovanie skutočnosti má správne tempo. Vidíte, dobrý triler je ako striptíz - nemôžete schytať tangá do tváre po piatich minútach, ale keď vidíte aj po polhodine rolák namiesto bradaviek, tiež to nie je dobre. 

    Pozitívne znechutený dojem mi narúšala paradoxne postava Libby. Jednak sa v 25tich správa ako pojašená šestnástka a každého chlapa si hneď predstavuje polonahého s fukárom na lístie, jednak je dievčina dosť naivná. Nechcem povedať tupá ako garniža, ale stráviť noc v opustenom dome s chlapom, ktorého pozná týždeň, a vzápätí spolu s ním prespať u ďalšieho, ktorého práve stretli, o nejakej galaktickej inteligencii nesvedčí. No čo už. Čo sa týka ostatných postáv, za kamoša by som si zrejme nikoho z nich dobrovoľne nevybrala, ale minimálne som ich správanie dokázala pochopiť a občas aj tolerovať. Záver knihy bol na môj vkus trochu uponáhľaný, ale nedávno vyšlo pokračovanie a šípim, že všetky tie pootvorené konzervy autorka pekne jednu po druhej uzavrie. Alebo si nechá niečo v zálohe na tretiu knihu, dám vám vedieť.

    Takže hoci ma iritovali latentné sebadeštruktívne sklony hlavnej protagonistky, celkovo sa mi Rodina v podkroví páčila. Lisa Jewell si vzala na paškál neotrepanú tému, zo zlého sa nebála urobiť katastrofické a hnať okolnosti až do krajnosti, ale tak, aby bol čitateľ zhnusený, nie aby si pobavene klepal na čelo, že reálnejší je už aj tasmánsky diabol v baletnej sukničke. Koniec je síce trochu vlažný, ale knihe, ktorú čaká minimálne jedno pokračovanie, to dokážem s čístým svedomím odpustiť a už sa naozaj teším na to, čo si pre svoje postavy a čitateľov autorka pripravila ďalej.

    Prajem príjemné čítanie! :) 

    

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prečo sú Hry o život najlepším YA svojej doby

Pohádka - Temná veža light version

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka