Rodina z domu tieňov – ako sa žije s traumou, časť druhá

     Keď príde na knižné trilery, väčšinou sú to takí osamelí jazdci. Nie je na tom nič prekvapivé, autori sú väčšinou nútení vystrieľať všetky náboje už počas jednej knihy (a občas im bubienok cvaká naprázdno ešte pred poslednou stranou). Keď vyklopíte, že ten milý pán s retrívrom, čo vás vždy ráno ponúkal vlastnoručne pečenými vegánskými mafinmi utopil dve manželky v kvásku a tretia sa zachránila len preto, že mu lekár naordinoval bezlepkovú diétu, váš počin sa už veľmi nemá kam uberať. Lisa Jewellová však vo svojej knihe Rodina v podkroví rozohrala zaujímavý príbeh, ktorý síce logicky ukončila, ale ponechala toľko námetov na diskusiu, že to nemohlo skončiť inak, než bombardovaním pokračovaniachtivými čitateľmi. A tak uzrela svetlo sveta ďalšia časť, Rodina z domu tieňov.

UPOZORNENIE! Dve veci sú pre mňa neuveriteľne ťažké: urobiť rybaciu nátierku bez štipca na nose a písať o druhej časti série bez spoilerovania tej prvej. Urobím čo bude v mojich skromných silách, aby som Rodine v podkroví neubrala na tajuplnosti viac, než je nevyhnutné, ale ak ste ju nečítali, do ďalších riadkov sa púšťajte len na vlastné riziko. Ak sa dozviete, čo ste nechceli, máte u mňa toast s rybacou nátierkou.

    Detektív Samuel Owusu je privolaný na breh Temže, kde nadšený zberateľ vytiahol z riečneho sajrajtu namiesto Hamletovej lebky ostatky inej ľudskej bytosti. Pátranie ukazuje na udalosť spred tridsiatich rokov, keď sa v honosnom dome vo vychytenej londýnskej štvrti odporúčali na večnosť traja ľudia. Samuelove šedé bunky nezaháľajú a čoskoro začne dýchať na krk Lucy a Henrymu Lambovcom, ktorí však majú aktuálne v merku dýchanie na krk osobe z ich temnej minulosti. Zatiaľ čo si oni užívajú prenasledovací kolotoč, Rachel Rimmerová sa dozvedá, že jej manžel Michael poslúžil niekomu ako stojan na nože a neskôr ako dekorácia pivnice. Polícia od nej očakáva súčinnosť, ale Rachel by s Michaelom (alebo jeho mŕtvolou) už najradšej nemala spoločné ani priezvisko. A všetok tento bordel možno nakoniec skončí v jednom vreci.

    Z knižky Rodina z domu tieňov mám také zmiešané pocity, že ani profi barman s elektrickým LED shakerom by ich viac nezmixoval. Na jednej strane sa to čítalo dobre, bolo osviežujúce sledovať ďalej konanie známych postáv z Podkrovia a celkovo to kompenzovalo vlažný koniec prvej knihy. Napriek tomu je však pre  mňa pokračovanie niečo ako dezert v podobe slaných tyčiniek. Však ich teda zožeriem, lebo som hovado pahltné, ale laskonka s gaštanovým pyré a škoricovou posýpkou to zas nie je.

    Páči sa mi, že autorka vystavala zápletku tak, že som detektíva Samuela vnímala ako kvázi záporáka, hoci je to vo všetkých smeroch správny chlap (teda neviem či vo všetkých, na spálňu sa nedostalo a v kuchyni akurát kritizoval linku, ale chápeme sa). Keď zisťoval čoraz viac faktov o záhadnom kostenom náleze a všetky ukazovali jedným smerom, nemala som chuť  mu zatlieskať, ale ho sotiť dakam do komory a pustiť mu Matovičovu tlačovku, nech vie čo je utrpenie. Na to, koľko úsilia prípadu venoval a ako poctivo preveroval každú jednu stopu, od ponurého domu so záhadnou minulosťou až po hnilý lístok nalepený na hnilej stehennej kosti, sa však vo finále správal dosť pacifisticky. Ja síce nie som zástancom rýpania sa v hovne za každú cenu, ale tu na mňa uzavretie vyšetrovania nepôsobilo realisticky.

    Ako som už spomínala, tešila som sa na sledovanie starých známych z Podkrovia – Henry a Lucy boli nosnými piliermi deja už v prvej časti, a Rachel si uchmatala priestor pre svoj príbeh po tom, čo bola v jednotke len letmo spomenutá (Maserati, husle, Rachel, paradajky, črepy....vlastne tie husle boli pre dej dôležitejšie). Samozrejme že prešli viditeľným vývojom, čo je super, postavy by nemali stagnovať. Lenže zatiaľ čo v prvej časti z Henryho sálala temnota ako z Kerberovej zadnice, tu nadobudol skôr charakter melancholického hrdinu. Mrazenie, ktoré ma predtým sprevádzalo jeho rozprávaním, sa tentokrát nedostavilo a viac som sa bála o neho než jeho. A mimochodom, s ukladaním tanierov do umývačky má pravdu. Keď nadrbete tie veľké dopredu, nerozpustí sa kapsula, nech si reklama na Somat tvrdí čo chce.

    Celkovo mi v Rodine z domu tieňov chýbala mrazivá atmosféra. Samozrejme, dej sa posunul, nadobudol úplne iné kontúry a aj pointa bola tentokrát niekde inde, ale nejaké to erektívne ochlpenie by som predsa len prijala. Táto kniha je už taká pokojnejšia detektívka - tým nechcem povedať, že sa v knihe nič nedeje alebo že sa autorke nepodarilo vybudovať napätie, ale oproti jednotke, kde bolo znepokojivé ešte aj pestovanie byliniek, v pokračovaní ma najviac znervóznil tanier rizota na stene a kytica z Tesca. Na druhej strane, ak dokáže Lisa Jewell z takýchto vecí urobiť červenú vlajočku, talent jej rozhodne nechýba, britvou na krku zvládne vystrašiť každý amatér. 

    No a najviac mi asi prekážalo také to idealizovanie ľudských reakcií. Hrdinovia Rodiny z domu tieňov boli bezpochyby veľmi sympatické a obetavé osoby, ale ja som im to nežrala. Nedokážem sa stotožniť s tým, že ľudí môže spoločný pôvodca prežitého utrpenia zblížiť natoľko, že skĺznu takmer do sebaobetovania, že niekto, kto potí krv a vracia žlč, aby dosiahol určitý výsledok, v závere len tak hodí rukavicu do ringu, alebo že tridsať rokov nevraživosti dokáže napraviť jeden úprimný rozhovor. A aj keď pred tridsiatimi rokmi bol zrejme oveľa väčší problém niekoho nájsť ako dnes, v dobe fejsbúkov, instagramov a modrého koníka, zdá sa mi čudné že by ľudia nahlasovali nezvestných, až keď bol niekto z rodiny na smrteľnej posteli. To bola  nejaká súčasť predsmrtnej výbavy? Bože, prababka umiera, počkať počkať, rakvu máme, veniec máme, hrobové miesto sme zaplatili...a nevideli ste niekto bratranca Alfonza? 

    Nuž, Rodina z domu tieňov ma potešila v tom, že nenechala vlažný záver Rodiny v podkroví takým vlažným. Ale ani vlastný príliš neohriala. Zrejme to bude tkvieť v tom, že prvá časť u mňa nastavila latku dosť vysoko a podobný charakter som očakávala aj od pokračovania. Nie je to zlá kniha (také v konečnom dôsledku ani neexistujú), len sa na môj vkus až príliš snaží sústrediť na to dobré v ľudských srdciach. Každopádne, číta sa výborne, dej je dynamický, nechýba napätie - aj keď skôr tipu "kto z koho", než "kto koho zabije" a pekne osvetlí niektoré nedoriešené udalosti z prvej časti. Ozaj, keď už som pri tom, Rodina z domu tieňov je len voľným pokračovaním, ale odporúčam ju čítať až po Rodine z podkrovia. Autorka síce v texte okrajovo objasňuje udalosti z jednotky, takže čitateľ si dokáže vytvoriť hrubú predstavu o tom, čo sa dialo pred tridsiatimi rokmi, ale predsa len je lepšie mať to priamo z prvej ruky.

Prajem príjemné čítanie! :)