Zátišie - kniha, v ktorej sa to najhoršie už stalo predtým

   

    Výtvarná výchova na základnej škole mi vsugerovala, že pod pojmom zátišie si mám predstaviť starý stôl, na ktorom je vrhnutá misa s nejakým polohnilým ovocím (úplne hnilé so živými bifidokultúrami by už nespĺňalo zátišné podmienky) a možno ešte nejaký kvet v poslednej predsmrtnej agónii. Hej, hodiny výtvarky boli plné slnka a nadšenia, čo vám poviem. Postupne som zistila, že zátišie nemusí nutne znamenať posledné ťaženie organizmov kedysi schopných fotosyntézy, ale aj tak som si nebola istá, čo očakávať od knihy Sarah Winmanovej s nádherným papagájom na obálke. Ten moju predstavu zátišia rozhodne nespĺňa, čo je vlastne aj dobre. Zátišie som si mohla vychutnať vďaka skvelému prekladu Daniely Šinkovej.

    Druhá svetová vojna sa konečne chýli ku koncu, keď sa pretnú cesty postaršej kunsthistoričky (vďaka Colombovi viem, že je to znalec umenia a neváha kvôli obrazom aj vraždiť) Evelyn a mladého vojaka Ulyssesa. Ich krátke stretnutie v oboch zanechá hlboký dojem a spomienky hrejivé ako pohár vareného vína na vianočných trhoch, no potom si každý ide zase svojou cestou. Ulyssesa tá jeho zavedie spolu s rôznorodou partiou spoločníkov do romantickej Florencie, kde nadobudol nehnuteľnosť Stejskalovským spôsobom. Ak čakáte, že ho v kuchyni jeho nového domu čakala Evelyn, tak nie. Ale život mu aj tak pripravil nejedno prekvapenie. 

    Vojnových, medzivojnových a povojnových príbehov už uzrelo svetlo sveta neúrekom. Väčšinou to teda nie je práve čítanie na pekný večer. Spoločným menovateľom býva skôr depresia hodná výsledkov parlamentných volieb. Preto veľmi oceňujem, že Zátišie má úplne inú atmosféru. Postavy v tejto knihe skrátka prežili vojnu a rozhodne si ňou nenechajú spackať aj zvyšok života, takže sú odhodlané chopiť sa každej príležitosti. Toto je príbeh, v ktorom sa to najhoršie už stalo predtým, než nám ho začali rozprávať. Netvrdím, že od vyhlásenia mieru si už všetci nažívali len v láske a svornosti, ale ak očakávate turbulentný dej a pohnuté ľudské osudy, toto nebude vaša kniha. 

    Na mňa táto kniha pôsobila ako objatie od Henryho Cavilla. Hrejivé, pekné, snové a do istej miery ťažko uveriteľné, ale o nič menej uspokojivé. Lebo prečo by nemohla vo vojnových časoch existovať láska na prvý pohľad, z ktorej sa možno vykľuje kardinálny ojeb, ale čo ak to bolo inak? Prečo by chlap nemohol randiť podľa abecedy? A prečo by papagáj nemohol recitovať Shakespeara? Teda, keď má náladu. Keď ju nemá, nadáva ľuďom do kokotov. Chcem ho domov? Nepochybujte. Mala som pocit, že čítam o starých priateľoch. Nestalo sa im nič, z čoho by som pučila oči ako kajman na cirkulárku, ale aj tak som si naplno užívala všedné dni ich životov, naplnené až po okraj nevšednosťou. Najviac som si obľúbila starého Cressyho, to je taký ded vševed, ktorý na staré kolená objavuje poéziu, rozpráva sa so stromami (pozor, ide o dialóg a nie, nie je to príznak začínajucej demencie) a nemôže uveriť, koľko lásky sa mu dostáva od okolia, hoci si ju plným právom zaslúži. Ulysses ako ústredná postava je taký nosný múr domu. Ničím zvláštny, ničím výrazný, ale každému je jasné, že bez neho by vám to celé drblo na hlavu. Je to taký melancholický hrdina, z ktorého sála smútok aj keď je šťastný. Nikto mu to však nemôže mať za zlé, lebo aj keď sa s prežitými vojnovými hrôzami nevyrovnáva permanentným alkoholickým delíriom alebo hojdaním za krk na lustri, stopy to na jeho mladej psychike zanechalo. 

    Mnohým čitateľom pravdepodobne padne do oka, že dialógy sú písané bez úvodzoviek. Priznávam, prvých zopár strán som s touto anomáliou tiež bojovala, ale potom som to už ani neregistrovala. Rozhodne sa tým nenechajte odradiť - ľudský mozog dokázal vymyslieť také veci ako raketoplán a Geralt z Rivie, tak prečo by ho mali vyviesť z  miery štyri drobné čiarky. Mimochodom, rozhovory postáv sú skvostné, a ešte aj skvostne preložené. Celkovo je štýl knihy miestami takmer lyrický, a potom to autorka vyváži nejakou absurdnou príhodou, pri ktorej som neraz vybuchla smiechom. Papagáj, ktorý sa zľakne uprostred letu a napáli to do okna ako holubica v druhom Shrekovi je len jedným z príkladov. O, a pre vulgarizmy si Sarah tiež nechodí trajektom. Lebo poézia sem, poézia tam, záplavy sú napiču a nie že nie. 

    Romantické vzplanutia sú skôr ako prskavky, než detonátor v kameňolome, a mnohé vzťahy sú LGBTI. Chvíľu sa mi zdalo, že sa tých homosexuálnych osôb zišlo na takom malom priestore nepravdepodobne veľa, ale potom si vravím, do čerta, a prečo nie? Žiadne pravidlo predsa neurčuje, koľko gayov sa zmestí do jedného penziónu. Autorka sa v sexuálnej orientácii svojich postáv zbytočne nebabre, žiadne coming-outy sprevádzané fanfárami a babkiným pohoršeným pohľadom, berie to tak, ako by to malo byť - ako normálnu a prirodzenú vec. 

    Zátišie je romantickou pohľadnicou z Talianska, pokojným príbehom s vôňou citrusov a chuťou cestovín - fakt, ak som si počas čítania tejto knihy nevarila desaťkrát špagety, tak ani raz. Nečakajte čítanie, ktoré vás priklincuje do kresla ako Ježiša (pardon), ale pomalé rozprávanie o niekoľkých prelínajúcich sa životoch.  Nie je to jednohubka, skôr lahodný dezert, ktorý si chce človek pomaly vychutnať. Ak potrebujete trochu spomaliť a prečítať si príbeh, ktorý dá vašej nervovej sústave pokoj a nechá vás si ho len užiť, Zátišie je dokonalou voľbou.

    Prajem príjemné čítanie! :)